UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI FAKULTA HUMANITNÝCH VIED. Mladá veda Humanitné vedy literárna veda

Transcription

1 UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI FAKULTA HUMANITNÝCH VIED Mladá veda 2009 Humanitné vedy literárna veda Zborník vedeckých štúdií doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Banská Bystrica 2009

2 Zoznam autorov: PaedDr. Bálintová Helena, PhD. PaedDr. Bariaková Zuzana, PhD. PhDr. Bieliková Mária, PhD. Mgr. Biloveský Vladimír, PhD. PhDr. Brenkusová Ľubica PhDr. Djovčoš Martin Mgr. Ďurovková Dana Mgr. Höhn Eva, PhD. Mgr. Ištvánfyová Zuzana, PhD. Mgr. Jakubík Henrich, PhD. Jančovič Ivan,PhD. Mgr. Javorčíková Jana, PhD. Mgr. Jurčáková Edita,PhD. Mgr. Kubealaková Martina, PhD. Mgr. Kubuš Martin Mgr. Lizoň Martin, PhD. Mgr. Mesárová Eva, PhD. Mgr. Miškovská Jana, PhD. Mgr. Pršová Eva, PhD. Mgr. Reichwalderová Eva, PhD. Mgr. Repoň Anton, PhD. Prof. Rouet Gilles, DrSc. PaedDr. Lomenčík Július, PhD. Mgr. Schmitt François Mgr. Sánta Szilárd Mgr. Šperková Paulína, PhD. PhDr. Šuša Ivan, PhD. Mgr. VinarčíkováTatiana Mgr. Zelenka Ivan 2

3 Vedecký redaktor Doc. PhDr. Kristína Krnová, CSc. Zostavovatelia Doc. PhDr. Homolová Eva, PhD., mim. prof. PhDr. Ardamica Zoran, PhD. PhDr. Chovancová Katarína, PhD. Mgr. Miškovská Jana, PhD. Mgr. Pršová Eva, PhD. PhDr. Gombalová Gabriela PaedDr. Pálková Janka Recenzenti Prof. PhDr. Hurtajová Zuzana, PhD. Prof. Jurčo Milan, CSc. Prof. Kačiuškienė Genovaitė, DrSc. Prof. PhDr. Kasáč Zdenko, CSc. Prof. PhDr. Kollárová Eva, PhD. Prof. Rouet Gilles, DrSc. Doc. PhDr. Germušková Marta, CSc. Doc. PaedDr. Golema Martin, PhD. Doc. PhDr. Franek Ladislav, CSc. Doc. PhDr. Holeš Ján, Ph.D. Doc. PhDr. Hruška František, CSc. Doc. PhDr. Kristína Krnová, CSc. Doc. PhDr. Lenčová Ivica, PhD. Dott.ssa Prando Patrizia, PhD. PhDr. Ardamica Zoran, PhD. PhDr. Bieliková Mária, PhD. Mgr. Biloveský Vladimír, PhD. Mgr. Höhn Eva, PhD. Mgr. Jurčáková Edita,PhD. Mgr. Miškovská Jana, PhD. PhDr. Vallová Elena, PhD. Zábojníková Hviezdoslava, PhD. Technická redaktorka, grafický návrh obálky PhDr. Ingrid Balážová Za odbornú a jazykovú stránku príspevkov zodpovedajú autori. ISBN EAN

4 OBSAH PREDHOVOR 7 Slovenská prekladateľská tvorivá metóda ako konkretizácia slovenského myslenia o preklade Vladimír Biloveský, PhD. 8 Niektoré aspekty recepcie autorov amerického Juhu na Slovensku v období PhDr. Ľubica Brenkusová 18 Niekoľko poznámok na tému prekladateľ PhDr. Martin Djovčoš 26 Postmoderný text ako médium významu Mgr. Jana Javorčíková, PhD. 39 Vybrané problémy prekladu fejtónu Woodyho Allena The UFO Menace Mgr. Martin Kubuš 47 Bill Bryson - Američan s dušou Angličana Mgr. Ivan Zelenka 57 Réflexions sur la citoyenneté et l identité européennes Prof.Gilles Rouet, DrSc. 66 Comment enseigner la civilisation en F.L.E.? Mgr. François Schmitt 82 La nature rêvée ou le paradis retrouvé Mgr. Paulína Šperková, PhD. 94 Das Phänomen des Ästhetischen im Werk von Sören Kierkegaard und Hermann Hesse PhDr. Mária Bieliková, PhD. 102 Román Malina od Ingeborg Bachmannovej z pohľadu psychoanalýzy. Mgr. Eva Höhn, PhD. 109 Ľudová slovesnosť v nemeckom romantizme Mgr. Edita Jurčáková, PhD. 116 Denníková tvorba Ernsta Jüngera Mgr. Jana Miškovská, PhD. 123 A jelen mintázatai Mgr. Sánta Szilárd 129 Kultúrna identita v interkultúrnej komunikácii (Pokus o hľadanie a nachádzanie ruskej identity) PaedDr. Helena Bálintová, PhD. 137 Hrad Kitež Alexandra Charitonova Mgr. Martin Lizoň, PhD. 144 Filozofický dialóg s prírodou Ivana Sergejeviča Turgeneva Mgr. Anton Repoň, PhD. 151 Neznesiteľná ľahkosť bytia po slovensky (Jaroslava Blažková Môj skvelý brat Robinzon) PaedDr. Zuzana Bariaková, PhD. 158 Influence of saga on contemporary Slovak literature. Case study: A Thousand-year-old Bee by Peter Jaroš Mgr. Zuzana Ištvánfyová, PhD

5 Podoby komiky v krátkej próze Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského Mgr. Henrich Jakubík, PhD. 183 K niektorým teoretickým aspektom výskumu komiky Ivan Jančovič, PhD. 193 Identifikácia komického vo vagantskej poézii Mgr. Martina Kubealaková, PhD. 203 Študentský život v Laskomerského literárnej reflexii PaedDr. Július Lomenčík, PhD. 213 Umelecký text a jeho interpretácia v literárnej a didaktickej komunikácii základnej školy Mgr. Eva Pršová, PhD. 224 Alcuni aspetti del pensiero di Niccolò Machiavelli e Martin Rakovský dal punto di vista contemporaneo PhDr. Ivan Šuša, PhD. 235 Fascikel S (alebo novela o modernom Sizyfovi) Mgr. Tatiana Vinarčíková 243 Lizardiho utopický ostrov v pikaresknom románe Prašivý Periquillo Mgr. Eva Reichwalderová, PhD. 251 Don Juan como traidor Mgr. Dana Ďurovková 258 K teoretickým východiskám fantastickej literatúry v Taliansku. Mgr. Eva Mesárová, PhD

6 6

7 PREDHOVOR Zborník Mladá veda 2009 je v poradí druhým publikačným počinom Fakulty humanitných vied, sumarizujúcim vedeckovýskumnú produkciu mladých učiteľov a študentov doktorandského štúdia. Svojím zmyslom tak nadväzuje na zborník spred dvoch rokov Mladá veda 2007; v porovnaní so svojím nultým ročníkom je však nepomerne bohatší, čo dokumentuje už skutočnosť, že vychádza v štyroch zväzkoch, ktoré svojím obsahom korešpondujú s vednými oblasťami, v ktorých sa realizuje výskum na fakulte: humanitné vedy, historické vedy a etnológia a vedy o športe. Vzhľadom na početné zastúpenie humanitných vied v uvedenej výskumnej štruktúre (a v množstve prihlásených textov) sa táto oblasť obsahovo i edične rozčlenila na dve časti lingvistickú a literárnovednú. Azda treba pripomenúť aj to, že súčasťou oboch zväzkov je aj niekoľko translatologických príspevkov napriek tomu, že sú svojou povahou špecifické, s ohľadom na ich nedostatočný rozsah nebolo možné ich publikačne odčleniť. Štvorzväzkový oponovaný fakultný zborník obsahuje viac ako stovku príspevkov, čo znamená, že túto príležitosť využilo množstvo učiteľov fakulty, ako aj študentov doktorandského štúdia, čím sa naplnil cieľ tohto projektu. Stalo sa tak nielen v dôsledku individuálnych záujmov publikovať, ale aj vďaka náročnej organizačnej práce na katedrách, keď kooperujúci koordinátori, zastrešení referentkou pre edičnú činnosť PhDr. I. Balážovou, museli pôsobiť ako tmel tejto rôznorodosti, čo ich stálo nemálo času a energie. Konštatovanie, že zborník je dielom kolektívneho úsilia a zainteresovanosti na spoločnej veci, nie je preto žiadnym zveličením, naopak, vnímam ho ako vhodný moment na vyslovenie vďaky všetkým zúčastneným i presvedčenia, že vo svojej rozmanitosti ponúka zaujímavé a podnetné bohatstvo poznania. Kristína Krnová 7

8 Kľúčové slová: slovenská prekladateľská škola, súčasné myslenie o preklade, Letná škola o preklade. Slovenská prekladateľská tvorivá metóda ako konkretizácia slovenského myslenia o preklade Mgr. Vladimír Biloveský, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Slovenské myslenie o preklade sa začalo formovať v určitom kultúrno-spoločenskom období a v geografickom priestore, ktorý ho determinoval. Pod geografickým priestorom máme na mysli spoločný štát Slovákov a Čechov, ich vzájomné kultúrne, historické a spoločenské a politické kontakty, ale aj fakt spolužitia bez jazykovej bariéry. Ďalším geograficko-politickým determinantom bolo začlenenie vtedajšieho spoločného štátu do tzv. socialistického bloku a vzájomné ovplyvňovanie sa v rámci tohto zoskupenia. Najzávažnejším determinantom však bolo dominujúce postavenie Sovietskeho zväzu v danom bloku, čo na dlhé roky pôsobilo aj na uvažovanie v oblasti myslenia o preklade, predovšetkým na prekladateľskú produkciu. Pôsobenie inonárodného myslenia o preklade sa prejavilo iba do takej miery, do akej sa translatológovia v našom priestore dostali k inonárodnej teoretickej translotologickej literatúre, ktorá mohla posunúť ich uvažovanie a vďaka ktorej mohli prostredníctvom citácií prinášať poznatky z tohto, pre nás vtedy zakázaného, kultúrneho prostredia. Postupná systemizácia reflexie inonárodného myslenia o preklade, systemizácia teoretických poznatkov v rámci československého kultúrneho prostredia sa premietla do množstva štúdií, odborných článkov a piatich zásadných monografií o preklade, presnejšie o umeleckom preklade. A. Popovič ( ) vo svojej Teórii umeleckého prekladu (Bratislava: Tatran, 1975) ako prvý u nás systematicky spracoval problematiku umeleckého prekladu a podnietil ďalšiu výskumnú činnosť v tejto oblasti. Po ňom Ľ. Feldek (1936) publikoval Z reči do reči (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1977), v roku 1982 vyšli Kontexty prekladu J. Ferenčíka ( ) (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1982), v tom istom roku vyšli aj Kapitolky o jazyku a prekladaní od J. Rybaka (Bratislava: Smena, 1982) a v roku 1984 vyšla monografická práca J. Vilikovského (1937) Preklad ako tvorba (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1984). Každá z uvedených monografických prác predstavuje iný pohľad na myslenie o preklade. Podstatný je fakt, že nielenže rozvíjali ďalšiu diskusiu o spôsobe myslenia o preklade v slovenskom kultúrnom prostredí, ale aj mapovali toto uvažovanie v určitom špecifickom geo-politicko-kultúrnom prostredí. 8

9 Analýzy konkrétnej prekladovej produkcie v slovenskom kultúrnom prostredí si vynútili aj formuláciu systematizovanej ucelenej prekladateľskej metódy ako jednej z podôb konkretizácie teoretického uvažovania o preklade v slovenskom kultúrnom priestore. Táto systemizácia vyústila do formulácie slovenskej prekladateľskej školy. Školu, často označovanú aj ako tvorivú metódu, považujeme za otvorenú a procesuálnu, pretože formuláciou svojho programu pred vyše štyridsiatimi rokmi sa myslenie o preklade nezastavilo, práve naopak, zintenzívnilo sa aj pod vplyvom rozvoja iných vedných disciplín, napr. lingvistiky, kulturológie, literárnej vedy atď. Aj táto tvorivá metóda musí reflektovať nezastaviteľný vývoj vedy, zmeny vo vydavateľskej politike a tým inovovať svoj tvorivý potenciál. Obdobným spôsobom uvažuje aj M. Kusá, ktorá hovorí, že ak sa niektoré zásady stanú zákonom, tak skôr či neskôr dôjde k jeho porušeniu práve tam smeruje prirodzený vývoj. 1 Na druhej strane však škola konkretizovaná do reálnej prekladateľskej produkcie predstavuje zásobáreň prekladateľských postupov a stratégií viacerých generácií slovenských prekladateľov a tým vytvára akúsi pomyselnú pamäť tvorivého slovenského prekladateľského prostredia inšpiratívneho pre teoretické reflexie a recepčné úvahy o preklade. Táto pomyselná pamäť prestavuje aj bohatý a podnetný zdroj pre budúcich prekladateľov. Treba pripomenúť, že doposiaľ neexistuje systematická reflexia programu slovenskej prekladateľskej školy na základe nových poznatkov myslenia o preklade a najmä analýz konkrétnej prekladateľskej produkcie. Za pokus snáď môžeme považovať polemiku E. Maliti- Fraňovej o zásadách slovenskej prekladateľskej školy, ktorej sa ďalej v texte budeme venovať. Pojem slovenská prekladateľská škola nevznikol náhodou a samoúčelne. Má svoju historickú genézu a odôvodnenie. Rok 1945 znamenal na Slovensku v prekladovej tvorbe historický prielom. Priaznivé spoločensko-ekonomické podmienky stimulujúce aj vydavateľskú a polygrafickú činnosť predstavovali veľmi priaznivú situáciu aj pre prekladovú tvorbu. Koncom roku 1949 začína svoju činnosť Kruh prekladateľov (prvá organizácia slovenských prekladateľov umeleckých textov), ktorý zastrešoval Zväz slovenských spisovateľov. Po spoločenských zmenách po roku 1945, ktoré intenzívne ovplyvnili aj oblasť literatúry a prekladu, dochádzalo k ustaľovaniu prekladateľskej metódy. Tento proces bol neobyčajne plodný a intenzívny. Jeho cieľavedomosť a ucelenosť bola a je dodnes taká presvedčivá a plodná, jeho výsledky do takej miery ovplyvnili rozhodujúcu a reprezentatívnu väčšinu prekladateľov, že sa prijatá metóda začala posudzovať ako všeobecný nadgeneračný 1 KUSÁ, M K východiskám prekladu nespisovnej lexiky. In: Chiméra prekladania. Bratislava: Veda, s

10 kánon, spočiatku nesmelo, neskôr, najmä sa v súvislosti s potrebou rozvinúť kvalifikovanú prekladovú kritiku, čoraz častejšie a uvedomelejšie nazývaný slovenskou prekladateľskou školou 2. Takto odôvodňuje logický vznik školy J. Ferenčík. Označenie škola sa vzťahovalo a dodnes vzťahuje predovšetkým na oblasť umeleckého prekladu. 3 Slovenskú prekladateľskú školu netreba vnímať ako kolektívne zoskupenie, nasledovateľa určitého programu, ktorý je raz a navždy vypracovaný, nemenný a pre nich záväzný; ide o označenie súhrnov postupov ústiacich do tvorivej metódy, ktorá sa stáva prevládajúcou, najproduktívnejšou a najcharakteristickejšou pre určité vývinové obdobie. V prípade slovenskej prekladateľskej školy dosiahla metóda až charakter normy, dobrovoľne prijatej najmä pre oblasť knižne publikovanej umeleckej prózy a knižnej drámy, ale do značnej miery aj pre oblasť poézie aspoň natoľko, že sa jej nedodržiavanie alebo odmietnutie pociťuje ako vybočenie z hlavného prúdu. 4 Uvažovanie nad prekladateľskou metódou nebolo náhodné. Ako sme už uviedli, malo svoju historickú genézu a jej formulovanie trvalo desaťročia. Za pomyselný začiatok genézy môžeme azda považovať Poničanov preklad románu Železná riava (1948) Железный поток (1924) Alexandra Serafimoviča (v.m. Popov). Ako uvádza M. Tomčík, v tomto preklade sa vyskytovali také posuny medzi pôvodinou a slovenským textom, také stotožňovanie ruskej lexiky so slovenskou lexikou pri homonymách, také kalky a povrchnosti, že sa to muselo stať výzvou na revíziu dovtedajšej slovenskej prekladateľskej praxe a zároveň na dôkladnú odbornú prípravu staršej i nastupujúcej generácie na prekladateľskú činnosť. 5 Po takýchto hodnoteniach a podobných analýzach prekladov sa navršovali ďalšie problémy, napr. zachovávanie starších prekladateľských koncepcií, prílišná miera expresivity za pomoci národných, lexikálnych, frazeologických, ale aj syntaktických prvkov, ktoré vyúsťovali do folklorizácie či dokonca naturalizácie prekladov, ktoré si vyžadovali zaujatie stanoviska k určitým prekladateľským stratégiám a riešeniam, ktoré by vyústili do slovenskej prekladateľskej metódy, ktorú dnes poznáme pod označením slovenská prekladateľská škola. Sám J. Ferenčik vo svojich Kontextoch prekladu hovorí, že označenie škola začal používať už v druhej polovici sedemdesiatych rokov v časopiseckých, rozhlasových a televíznych príspevkoch. 6 2 FERENČÍK, J Kontexty prekladu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s Tamže, s Tamže, s TOMČÍK, M Preklad a národná literatúra po roku In: Chiméra prekladania. Bratislava: Veda, s FERENČÍK, J.: Cit. d. s

11 V roku 1950 vo vydavateľstve Tatran vychádza Jesenskej preklad Šolochovovho románu Тихий Дон (prvý a druhý diel 1928, tretí diel 1932, štvrtý diel 1940) pod rovnomenným názvom Tichý Don. Z. Jesenská za tento preklad dostala národnú cenu a množstvo pozitívnych ohlasov od vďačných čitateľov. Napriek pozitívnej odozve z laickej verejnosti sa preklad nevyhol kritike zo strany odbornej verejnosti. Prekladateľke vyčítali nadužívanie intuície, neracionálneho citu v prekladateľskej činnosti, dnes môžeme povedať jej tradičné úsilie o umenie prekladu, ktoré však bolo z pohľadu vtedajších nových trendov spiatočnícke. 7 J. Ferenčík charakterizoval Jesenskú takto: Jesenská ako popredná slovenská prekladateľka vplýva vo veľkej miere na mladšie prekladateľské pokolenie a ukazuje mu cestu, akou sa má vo svojej práci uberať. A cesta, ktorú ukázala v Tichom Done, nie je správna. No, správna cesta sa už dosť jasne črtá v prekladoch niektorých mladých slovenských prekladateľov a zakrátko sa iste úplne objasní. Jej hlavnou črtou bude poctivá práca nad originálom, založená predovšetkým na hlbokej znalosti ruštiny a života Sovietskeho zväzu, a nie na intuícii. Lebo nám viac poslúži presný, spoľahlivý, dobrou slovenčinou preložený preklad, ako nesprávne pochopený preklad s nárokmi na umeleckosť. 8 Veľmi podobne uvažuje aj M. Kusá. Ide predovšetkým o jej preklad Tichého Donu, keď časť čitateľských ohlasov protestovala proti turčiansky hovoriacim (a akoby v Turci sa pohybujúcim) donským kozákom. 9 Zdá sa, že aj táto diskusia vyústila do postupného formulovania programu v tom období etablujúcej sa prekladateľskej školy. Treba pripomenúť, že jej základy položili najmä prekladatelia z ruštiny. Potrebu zhodnotiť školu a jej metódu som nadhodil v úvahe o stave našej prekladovej kritiky, ktorú som predniesol na konferencii o interpretácii umeleckého textu v roku 1980 v Dudinciach a na VI. Letnej škole prekladu v Nitre. Poznámka o slovenskej prekladateľskej škole vzbudila pozornosť niektorých teoretikov a stala sa neskôr predmetom diskusie na pôde prekladateľskej organizácie. V letnom extempore som vymenoval niektoré znaky školy vo forme zásad, ktoré sa v súčasnej prekladateľskej a editorskej praxi na Slovensku dajú rekonštruovať ako kánon. 10 Takto J. Ferenčík, uznávaná prekladateľská osobnosť a autorita prekladateľa z ruskej literatúry, uvádza inštitucionalizáciu školy. V uvedenom extempore uviedol nasledujúce zásady: 1. zásada textovej úplnosti, 7 MALITI-FRAŇOVÁ, E Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava: Veda, s FERENČÍK, J O preklade Tichého Donu. In: Kultúrny život, roč. 6, č. 5, s KUSÁ, M.: Cit. d. s FERENČÍK, J.: Cit. d. s

12 2. zásada významovej totožnosti, 3. zásada formálnej totožnosti, 4. zásada dobrej slovenčiny (spolu so zásadou prísne funkčného používania nespisovných prvkov), 5. zásada uprednostňovania významu pri kolízii významovej a formálnej totožnosti. Z uvedených zásad sa vyvodili všeobecne prijaté metodické pravidlá. Pravidlá by sa dali rozširovať, ale kanón školy, ako uvádza J. Ferenčík, by nebol úplný, ak by sme ho nedoplnili o zásadu, ktorá je zdanlivo samozrejmá a nadradená všetkým ostatným zásadám a pravidlám. Je to zásada koncepčnosti prekladu. 6 M. Kusá považuje J. Ferenčíka za inštitucionalizovanú autoritu. Musíme totiž brať do úvahy nenormálne postavenie ruskej literatúry v slovenskom prekladovom kontexte v podstate až do roku J. Ferenčík bol však i prirodzenou prekladateľskou autoritou; neprekladal konjunkturálnu, či ako sa zvykne označovať, tajomnícku literatúru. 11 Jeho preklady románov Iľfa a Petrova 12 стульев и Золотой телёнок (12 stoličiek a Zlaté teľa) ešte stále ostávajú prekladmi par excellence a neodmysliteľnou súčasťou fondu slovenskej prekladovej literatúry. Zásady boli formulované na základe poznatkov prevažne prekladov z ruskej literatúry a následne zovšeobecnené ako metóda aj pre prekladateľskú produkciu z iných literatúr. Treba pripomenúť, že v pertraktovanom období dominovala prekladateľská produkcia práve z ruštiny. Množstvo kvalitných prekladov z inonárodných literatúr do slovenčiny potvrdzuje správnosť ich formulácie. Aj s odstupom niekoľkých desaťročí sa nám zásady javia ako nadčasové. Samozrejme, dali by sa rozšíriť na základe súčasného stavu poznania problematiky, ako aj na základe prekladateľskej produkcie iných než umeleckých textov. Nedá nám osobitne nevyzdvihnúť zásadu dobrej slovenčiny, ktorú považujme za veľký prínos a obohatenie prekladateľskej produkcie na Slovensku a kvalitatívneho rozvoja slovenčiny ako cieľového jazyka, do ktorého sú pretlmočené inonárodné literatúry a jazyka prijímajúcej kultúry, ktorej súčasťou sa stávajú inonárodné literatúry. Trochu iný názor na slovenskú prekladateľskú školu má Eva Maliti-Fraňová, autorka zaujímavej knihy Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Školu a zásady dnes vidíme z istého odstupu, ktorý umožňuje aj ich objektívnejšie hodnotenie. Je pravda, že v 50. rokoch usporadúvali dovtedy dosť živelný prístup k prekladaniu, no prejavovali aj svoj normotvorný charakter. J. Ferenčík pôvodne hodlal 11 KUSÁ, M.: Cit. d. s

13 školu nazvať realistická. Zásady - textovej úplnosti, významovej totožnosti, formálnej totožnosti, dobrej slovenčiny (spolu so zásadou prísne funkčného používania nespisovných prvkov), a tiež zásada uprednostňovania významu pri kolízii významovej a formálnej totožnosti vyžadovali od prekladateľov prikláňanie sa k normatívnej metóde a celkovo potláčali individuálnu tvorivosť. Pôsobenie zásad sa nedá vidieť celkom jednoznačne aj preto, lebo boli postulované najmä na základe poznatkov prekladov z ruskej literatúry a unifikujúco rozšírené aj na ostatné oblasti. Popri svojej pozitívnej organizujúcej stránke v podstate stáli proti originalite individuálnych poetík, neutralizovali a nivelizovali jazyk, zbavovali ho konkrétnosti. Zdôraznená v nich bola informatívna funkcia prekladu, ktorá stála proti jeho umeleckosti. Zásady boli nepochybne poznačené aj genézou vzniku na začiatku 50. rokov. 12 S uvedenou charakteristikou školy a zásad nemôžeme súhlasiť. Nič v zásadách nenasvedčuje tomu, aby potláčali individuálnu tvorivosť, boli proti originalite individuálnych poetík, neutralizovali, nivelizovali jazyk, či ho dokonca zbavovali konkrétnosti. Formuláciu zásady dobrej slovenčiny považujeme za veľký prínos, pretože môže zabezpečiť skvalitnenie prekladateľskej produkcie na Slovensku. Zdôrazňovanie dôležitosti dobrej slovenčiny ako cieľového jazyka, v ktorom bude preklad fungovať v prijímajúcej kultúre a bude ju ovplyvňovať, sa pozitívne prejavilo v kvalite prekladu z hľadiska aspektu jeho komunikatívnosti. To, že zásady boli formulované na základe poznatkov prevažne z prekladov z ruskej literatúry a potom zovšeobecnené, nemôžeme vnímať ako negatívum. Javí sa nám, že uvedené tvrdenia potierajú množstvo kvalitných prekladov, ktoré vznikali berúc do úvahy slovenskú prekladateľskú metódu a jej zásady a taktiež popierajú schopnosti našich kvalitných prekladateľov. Nám sa zásady javia ako nadčasové. Samozrejme, dali by sa aj rozšíriť. Okrem rozvoja myslenia o umeleckom preklade sa v tomto období začína konštituovať aj myslenie o odbornom preklade. V porovnaní s myslením o umeleckom preklade je jeho intenzita pochopiteľne oveľa slabšia. Zásadné boli dve konferencie, ktoré podstatne spolupôsobili pri konštituovaní myslenia o odbornom preklade na Slovensku. Pripomíname závery týchto dvoch konferencií, ktoré podľa nášho názoru zohrali kľúčovú úlohu v rozvoji danej problematiky, podobne ako aj následné štúdie publikované v 70. a 80. rokoch 20. storočia na stránkach časopisu Slavica Slovaca. V roku 1972 sa na pôde Pedagogickej fakulty v Nitre uskutočnila prvá celoštátna konferencia o odbornom preklade, ktorej materiály boli publikované až v roku 1977 pod názvom Preklad odborného textu. V roku 1977 sa 12 MALITI-FRAŇOVÁ, E.: Cit. d. s

14 v Bratislave - Devíne uskutočnila konferencia o preklade textov marxistickej filozofickej literatúry. Konferencia bola síce zameraná na preklad textov materialistickej filozofickej literatúry, ale niektoré výsledky z jej rokovania prezentované v zborníku s názvom Preklad spoločenskovedných textov platia dodnes, a to nielen pre texty materialistickej filozofickej literatúry. Tieto zborníky zohrali významnú úlohu v ďalšom rozvoji slovenského myslenia o preklade odborných textov a ovplyvnili slovenské nazeranie na problematiku prekladu odbornej literatúry. Slovenské myslenie o preklade sa nekonkretizovalo iba v slovenskej prekladateľskej škole. Po zmenených spoločensko-politických podmienkach (po roku 1989 a následnom vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993) pokračuje jeho ďalší rozvoj vo väčšej miere reflektujúci aj inonárodné myslenie o preklade. V slovenskom kultúrnom prostredí tradične pokračuje rozvoj myslenia o umeleckom preklade, začína sa uvažovať aj o tlmočení ako špecifickej forme prekladu, o pedagogike a didaktike prekladu, otvárajú sa nové témy v súvislosti s recepciou inonárodných literatúr na Slovensku a pokračuje konštituovanie myslenia o odbornom preklade. Sumarizácia translatologických aktivít by nebola kompletná bez spomenutia Letnej školy prekladu, 13 ktorá už takmer štyri desiatky rokov ovplyvňuje slovenské myslenie o preklade. K tradičným translatologickým pracoviskám ako Univerzita Komenského v Bratislave, Ústav svetovej literatúry SAV v Bratislave a Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre pribudla aj Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V 90. rokoch 20. storočia v súvislosti s už spomenutými spoločensko-politickými zmenami nastáva obrat aj v prekladovej produkcii. Po roku 1989 sa v našom geografickom priestore začína presadzovať aj prekladová produkcia iných ako umeleckých textov. Ide o texty odborné, náučno-populárne, ezoterické, náboženské, ale i encyklopedické. Aj tieto nové skutočnosti musí/malo by reflektovať slovenské myslenie o preklade. Táto reflexia zmenenej prekladovej situácie sa prejavila aj v ďalej sa rozvíjajúcom myslení o preklade umeleckých textov. Pozoruhodný odraz predstavuje monografia J. Zambora Preklad ako 13 Od roku 1975 sa každoročne v septembri stretávajú teoretici prekladu, praktizujúci prekladatelia, vydavateľskí redaktori, učitelia prekladu a v poslednej dobe aj študenti prekladateľstva a tlmočníctva v Budmericiach na Letnej škole prekladu, kde diskutujú o teoreticko-praktických otázkach prekladu, o dôležitosti pestovania slovenčiny ako cieľového jazyka prekladu a vydavateľsko-editorských otázkach. Ide o významnú translatologickú udalosť, ktoré každý rok je tematicky vymedzená. Od roku 2003 sa prednášky publikujú v zborníku z Letnej školy. 14

15 umenie 14, ktorá je prvým pokusom o komplexnejší pohľad na problematiku slovenského básnického prekladu. Rozvoj študijného odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo na univerzitných pracoviskách si vynútil aj potrebu didakticky orientovaných translatologických prác. Za takto orientované práce okrem množstva odborných článkov a štúdií môžeme považovať aj učebné texty E. Gromovej Kapitoly z úvodu do prekladateľstva I. 15 a jej monografickú prácu Teória a didaktika prekladu 16. Zaujímavo, didakticky orientovanou prácou sú aj Vybrané kapitoly z teórie prekladu literárno-umeleckých textov A. Huťkovej 17. Ústav svetovej literatúry SAV v rámci svojich grantových úloh prináša zaujímavé recepčné práce inonárodných literatúr na Slovensku. Doposiaľ boli publikované monografie Maďarská literatúra v slovenskej kultúre I. ( ) 18, Talianska literatúra v slovenskej kultúre v rokoch , Rumunská literatúra v slovenskej kultúre ( ) 20, Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II. ( ) 21 a Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Myslenie o preklade neumeleckých textov reflektuje V. Biloveský v monografii Termín a/alebo metafora 23 a E. Gromová a D. Müglová v monografii Kultúra Interkulturalita - Translácia 24. Kľúčové štúdie reflektujúce problematiku odborného prekladu ponúka aj Antologie odborného překladu 25. Vzťahom prekladu a prijímajúceho kultúrneho prostredia sa zaoberá M. Kusá v knihe Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru 26. V roku 2007 vyšla pod editorskou taktovkou L. Vajdovej z Ústavu svetovej literatúry SAV 14 ZAMBOR, J Preklad ako umenie. Bratislava: Univerzita Komenského. 15 GROMOVÁ, E Kapitoly z úvodu do prekladateľstva I. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 16 GROMOVÁ, E Teória a didaktika prekladu. Nitra: Filozofická fakulta UKF. 17 HUŤKOVÁ, A Vybrané kapitoly z teórie prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica: Filologická fakulta UMB. 18 TOMIŠ, K Maďarská literatúra v slovenskej kultúre I. ( ). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Ústav svetovej literatúry SAV. 19 KOPRDA, P Talianska literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV. 20 VAJDOVÁ, L Rumunská literatúra v slovenskej kultúre ( ). Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV. 21 JANKOVIČ, J Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II. ( ). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Ústav svetovej literatúry SAV. 22 KUSÁ, M. a kol Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Ústav svetovej literatúry SAV. 23 BILOVESKÝ, V Termín a /alebo metafora. (preklad anglicky písaných neumeleckých textov s umeleckými prvkami). Banská Bystrica: Filologická fakulta UMB. 24 GROMOVÁ, E. MÜGLOVÁ, D Kultúra-Interkulturalita-Translácia. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa. 25 GROMOVÁ, E.- HRDLIČKA, M. (zostavovatelia) 2003 Antologie teorie odborného překladu. Ostrava: Repronis. 26 KUSÁ, M Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru. Bratislava: Veda. 15

16 pozoruhodná a Literárnym fondom ocenená monografická práca Myslenie o preklade 27, ktorá reflektuje poznanie translatológie v zahraničí v priesečníku so slovenským translatologickým kontextom. Uvedená reflexia slovenskej prekladateľskej školy a stručný prehľad vývoja myslenia o preklade v slovenskom kultúrnom prostredí naznačuje ich ukotvenie v priestore a čase, v ktorom vznikli a ďalej sa rozvíjajú, na historické a geografické danosti, ktoré ich formovali a formujú či možno aj limitujú. Sú teda odrazom svojho miesta a svojho času. Summary The paper deals with the development of the Slovak thought on translation which began to take shape during a certain cultural and social period and within a geographic area which determined it. The geographic area means the common state of Slovaks and Czechs, their mutual cultural, historical and political contacts as well as the fact of their cohabitation without a language barrier. Zoznam bibliografických údajov 1. BILOVESKÝ, V Termín a /alebo metafora. (preklad anglicky písaných neumeleckých textov s umeleckými prvkami). Banská Bystrica: Filologická fakulta UMB. 2. FERENČÍK, J Kontexty prekladu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s FERENČÍK, J O preklade Tichého Donu. In: Kultúrny život, roč. 6, č. 5, s GROMOVÁ, E Kapitoly z úvodu do prekladateľstva I. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 5. GROMOVÁ, E. MÜGLOVÁ, D Kultúra-Interkulturalita-Translácia. Nitra: Filozofická fakulta UKF. 6. GROMOVÁ, E Teória a didaktika prekladu. Nitra: Filozofická fakulta UKF. 27 VAJDOVÁ, L. (ed.) 2007 Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej literatúry a Kalligram. Uvedená monografia ponúka pohľad na Teóriu polysystémov a preklad, ktorého autorkou je L. Vajdová, E. Gromová nás oboznamuje s Teoretickým myslením o preklade v 80. až 90. rokoch 20. storočia, Z. Jettmarová sa zamýšľa nad Spoločenskou a sociologickou orientáciou dnešnej západnej translatológie, V. Biloveský a M. Šramková predstavujú Anglofónne vnímanie prekladu, nad Interdisciplinárnosťou a funkcionalitou sa zamýšľa J. Rakšányiová, O. Kovačičová prezentuje Súčasnú ruskú translatológiu a V. Čejková uzatvára monografiu Výberovou bibliografiou k otázkam myslenia o preklade. Uvedená monografia získala Prémiu Literárneho fondu za rok 2007 v kategórii lexikografických diel, diel z oblasti kritiky odborného prekladu a teoretických diel z komparatívnej lexikológie. 16

17 7. GROMOVÁ, E.- HRDLIČKA, M. (zostavovatelia) 2003 Antologie teorie odborného překladu. Ostrava: Repronis. 8. HUŤKOVÁ, A Vybrané kapitoly z teórie prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica: Filologická fakulta UMB. 9. JANKOVIČ, J Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II. ( ). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Ústav svetovej literatúry SAV. 10. KOPRDA, P Talianska literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV. 11. KUSÁ, M Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru. Bratislava: Veda. 12. KUSÁ, M K východiskám prekladu nespisovnej lexiky. In: Chiméra prekladania. Bratislava: Veda, s KUSÁ, M. a kol Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Ústav svetovej literatúry SAV. 14. MALITI-FRAŇOVÁ, E Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava: Veda, s TOMČÍK, M Preklad a národná literatúra po roku In: Chiméra prekladania. Bratislava: Veda, s TOMIŠ, K Maďarská literatúra v slovenskej kultúre I. ( ). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Ústav svetovej literatúry SAV. 17. VAJDOVÁ, L Rumunská literatúra v slovenskej kultúre ( ). Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV. 18. VAJDOVÁ, L. (ed.) 2007 Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej literatúry a Kalligram. 19. ZAMBOR, J Preklad ako umenie. Bratislava: Univerzita Komenského 17

18 Kľúčové slová: južanská literatúra, ideologická podmienenosť recepcie, hodnotná literatúra. Niektoré aspekty recepcie autorov amerického Juhu na Slovensku v období PhDr. Ľubica Brenkusová Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Úvod Príspevok je krátkou úvahou o faktoroch, ktoré podmienili prijímanie literatúry amerického Juhu v slovenskom kontexte. V úvode stručne vymedzuje dištinktívnosť regiónu z historického hľadiska a jeho vnímanie v americkom kontexte, v ďalších častiach sa venuje špecifikám recepcie južanskej literatúry na Slovensku v kontexte domáceho politickokultúrneho diania. Špecifickosť amerického Juhu Juh ako najvýraznejší región v Spojených štátoch amerických pochopiteľne nachádza v rámci americkej literatúry svoju špecifickú odozvu. Romantické poňatie otrokárskeho juhu pred vypuknutím občianskej vojny ( ) vystriedali kritické hlasy z domova aj z Európy po tom, ako Juh utrpel porážku, z ktorej sa spamätával takmer celé storočie. Projekt rekonštrukcie Juhu sa skončil neúspechom; vláda nedokázala uviesť do praxe zákony, ktoré mali zabezpečiť rovnoprávnosť čiernych a bielych, v dôsledku čoho Južania v podstate inštitucionalizovali segregáciu. Severania kritizovali Južanov za ich neschopnosť vyriešiť rasovú otázku a poukazovali nielen na ich ekonomické, ale aj mentálne zaostávanie. Jeden z najznámejších amerických historikov, ktorý sa dlhodobo venoval analýze južanskej spoločnosti, Wilbur J. Cash, vo svojom diele The Mind of the South (1941) 1 kritizuje Juh pre jeho kultúrnu jednoduchosť a nedostatok intelektuálneho potenciálu. Otázky južanského problému vo svojich prácach podrobne rozobrali aj Louis D. Rubin, 2 Jr., Richard Gray, 3 a John Bradbury 4 a i. Azda najväčším morálnym konfliktom, s ktorým sa musela americká 1 CASH, William J.: The Mind of the South. New York: A. A. Knopf, RUBIN, Louis D., Jr. 1989: The Edge of the Swamp: A Study in the Literature and Society of the Old South. Baton Rouge and London: Louisiana State University Press, GRAY, Richard: Writing the South: Ideas of an American Region. Baton Rougue and London: Louisiana State University Press, BRADBURY, John M.: Renaissance in the South: A Critical History of the Literature, Chapel Hill: The University of North Carolina Press,

19 spoločnosť v súvislosti so svojím južným regiónom vyrovnávať, bol fakt, že v čase, keď sa Amerika pýšila vydobytou demokraciou, americký Juh ospravedlňoval existenciu takého výsmechu demokratickému zriadeniu, akým bolo otrokárstvo. Vyrovnávanie sa s niekdajšou existenciou otrokárstva a silný vplyv protestantskej teológie, ktorá našla uplatnenie v každodennom živote Južanov a v podstate pretrváva až dodnes, vyústili do tvorivého napätia, ktoré je jedným z najvýraznejších špecifík tejto bohatej literatúry. Za ďalšie dištinktívne črty južanskej literatúry sa tradične považujú: silné historické povedomie, dôraz na región, zdôrazňovanie poľnohospodárskej tradície siahajúcej do čias plantážnictva, tradícia ľudovej slovesnosti, využívanie dialektov v písomnej podobe, silný zmysel pre náboženstvo a rodinné putá a grotesknosť. Americký Juh očami slovenskej literárnej kritiky Slovenská literárna kritika reaguje na diela, v ktorých sa ich autori vyjadrujú k problematike Juhu, dvoma spôsobmi: 1. zneužíva problematiku rasizmu v Amerike na ideologické účely a autorov južanskej americkej literatúry predstavuje výlučne v kontexte sociálnych tém, ktoré vo svojich dielach rozoberajú; 2. pri hodnotení autorov južanskej literatúry je ideologicky nezaťažená; zaraďuje ich do kategórie hodnotnej literatúry. Ideologické zneužívanie problematiky rasizmu Zneužívanie problematiky rasizmu na ideologické účely sa pochopiteľne najvýraznejšie prejavuje v čase najtvrdšieho politického útlaku, t.j. začiatkom 50. rokov 20. storočia. Do kategórie autorov, ktorých slovenská literárna kritika s obľubou prezentuje ako socialistov, radíme Roarka Bradforda, Howarda Fasta a Erskina Caldwella. Kým v americkom kontexte je Roark Bradford ( ) tradične spájaný s humornými žánrami, folklórom či južanskými témami a okrajovo sa hodnotí aj ako autor niekoľkých historicko-sociálnych diel o problematike južanského otroctva, v našom kontexte je často obmedzene prezentovaný cez problematiku rasových otázok, ktoré sú pre niektorých slovenských recenzentov vstupnou bránou ku kritike celého amerického vykorisťovateľského spoločenského zriadenia. Recenzent (lf) napríklad Bradforda v recenzii na jeho najznámejšie dielo Praotec Adam a dietky izraelské (Ol Man Adam an 19

20 His Chillun a Ol King David an the Philistine Boys) 5 prezentuje ako autora, ktorý zasvätil celý svoj život či už ako novinár alebo spisovateľ boju za práva černošského obyvateľstva, ktoré v USA žilo i žije v hmotnej i kultúrnej biede. 6 Howard Fast ( ) síce z hľadiska geografickej príslušnosti k regiónu nepatrí k južanským autorom, ako presvedčený socialista sa však vo viacerých prácach vyjadril k postaveniu černochov v USA. Z pohľadu socialistickej ideológie bol na Slovensku začiatkom 50. rokov najoslavovanejším a najprekladanejším autorom. Amerického komunistu, pravidelného prispievateľa komunistických denníkov, ktorého v roku 1950 odsúdili na tri mesiace väzenia za pohŕdanie americkým kongresom a v roku 1953 vyznamenali Stalinovou cenou za mier, prezentovali socialistickí recenzenti v českých a slovenských periodikách ako neohrozeného hrdinu, bojovníka za spravodlivosť. V roku 1949 vyšiel vo vydavateľstve Práca v Bratislave Fastov román Za slobodou (Freedom Road) v preklade A. Vojtkuliaka. Hoci mali slovenskí čitatelia možnosť zoznámiť sa s Fastom cez české preklady jeho diel, až týmto románom sa im po prvýkrát dostáva jeho dielo v slovenskom preklade. Recenzia tohto románu v Slovenských pohľadoch prezentuje Fasta ako pokrokového autora, realistu, ktorý celou koncepciou svojho diela smeruje k ľudskejším, šľachetnejším cieľom spoločenského života. 7 Fastov román dokumentuje obdobie tesne po ukončení občianskej vojny v USA, teda situáciu, keď černosi formálne dostali rovnaké práva ako bieli, avšak v praxi zostávali obeťami neľútostného rasizmu a dôsledkov nerovnoprávneho postavenia. Recenzent (in) využíva Fastovu kritiku amerického rasizmu na obžalobu a zosmiešňovanie celej americkej demokracie a jej princípu vykorisťovania. V závere recenzie upozorňuje na pomerne vysoký výskyt chýb a nepresností v preklade. Iný recenzent (va) v tejto súvislosti zdôrazňuje, že téma občianskej vojny v USA síce slovenskému čitateľovi nie je neznáma, avšak iba vďaka Fastovi dostáva možnosť povšimnúť si jej významu, aký ona mala pre najutláčanejšiu a najbiednejšiu vrstvu amerického juhu, černošských otrokov. 8 Erskine Caldwell ( ) sa do povedomia slovenského publika uviedol v roku 1950 románom Nezametený dvor (Georgia Boy) v preklade P. Ortha a štyrmi poviedkami, z toho dve vyšli v dvoch rôznych prekladoch. V recenzii na Nezametený dvor predstavuje J. Čársky Caldwella ako uvedomelého socialistu, ktorý prechádza od výlučného humoru 5 Román u nás vyšiel v roku 1958; v preklade E. S. Rosiana ho vydalo vydavateľstvo Práca. 6 (lf): Praotec Adam a dietky izraelské. In: Práca, r. 13, , č. 253, s (in): Howard Fast: Za slobodu. In: Slovenské pohľady, r. 65, 1949, č. 10, s (va): Fastov román o slobode a o boji. In: Obrana ľudu, r. 5, , č. 205, s

21 k zodpovednému pohľadu na spoločnosť. Síce ho mierne kritizuje pre pomerne fraškovitú nereálnosť niektorých príhod, ktoré v románe vykresľuje, celkovo však vyzdvihuje jeho prostotu, zábavnosť a sviežosť. V závere sa stručne vyjadruje aj k prekladu románu aj keď konštatuje, že keďže nepozná jazyk originálu, nie je celkom kompetentný vyjadrovať sa k prekladu, z čítania slovenskej verzie má dojem, že sa prekladateľ až príliš držal originálu a niektoré väzby pôsobia strnulo. 9 Ideologicky nezaťažené hodnotenie južanských autorov Politické a kultúrne uvoľnenie, ktoré v Československu nastalo po roku 1956, sa pochopiteľne prejavilo aj v hodnotení inonárodných literatúr. Južanskí autori už nie sú úzkoprso prezentovaní na základe ich príslušnosti k regiónu, ktorý sa tradične spájal s otázkou otroctva; recenzenti ich zasadzujú do kontextu hodnotnej literatúry americkej proveniencie. Prostredníctvom pozitívnych ohlasov slovenskej kritiky sa v našej literatúre predstavili William Faulkner, Tennessee Williams a dámy amerického Juhu, Carson McCullersová, Eudora Weltyová, Flannery O Connorová a Harper Leeová. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia sa slovenským čitateľom po prvýkrát, i keď veľmi skromne, viac cez recepčné odozvy ako preklady románov, predstavuje najvýznamnejší modernista americkej literatúry, nositeľ Nobelovej ceny, William Faulkner ( ). V predchádzajúcich obdobiach bol Faulkner prehliadaným autorom, v slovenskom preklade od neho nevyšlo nič. Až v roku 1957 sa po prvýkrát objavuje v časopise Život prvý preklad z Faulknerovej bohatej tvorby poviedka Dvaja vojaci v preklade V. Bartošoviča. O mesiac neskôr vyšiel v Mladej tvorbe preklad ďalšej poviedky, Rekviem za mníšku v podaní J. Gazdíka a po ďalšej päťročnej odmlke, opäť v Mladej tvorbe, preklad jednej z najznámejších Faulknerových poviedok, Ruže pre Emíliu v preklade M. Gregorovej. Je potešujúce, že aj napriek absencii samotných prekladov neprestávali na fenomén Faulknerovej výnimočnosti a novátorstva poukazovať viacerí slovenskí recenzenti a prekladatelia, predovšetkým J. Vilikovský a J. Kot. Vilikovský, ktorý neskôr sám preložil viacero Faulknerových románov (Augustové svetlo, Bľabot a bes, Svätyňa), reagoval v Kultúrnom živote v roku 1959 na český preklad Faulknerovej novely Neodpočívaj v pokoji (Intruder in the Dust). Jej odkaz interpretuje ako Faulknerovo volanie po nutnosti aktívneho zápasu proti zlu, pričom vyzdvihuje autorovu schopnosť stopovať ľudskú osobnosť rovnako k intelektuálnym, ako aj citovým faktorom. Konštatuje, že hoci je hlavný problém diela [ ] 9 ČÁRSKY, J.: Svieži humoristický román. In: Ľud, r. 3, , č. 203, s

22 postavený intelektuálne, jeho dejové riešenie je motivované momentami citovými. 10 Porovnáva Faulknera s Andersonom a vyzdvihuje jeho úsilie o harmóniu, vďaka ktorému sa postavy stávajú živými ľuďmi a nie sú andersonovskými groteskami, ktoré mali v tom čase v modernej literatúre široký priestor. V roku 1960 vyšiel v Čechách v preklade ďalší z Faulknerových románov, Divoké palmy (The Wild Palms). J. Vojtek naň reaguje vo svojej recenzii Trpký juh. Román interpretuje ako Faulknerovo odsúdenie byrokratizmu amerických bezpečnostných orgánov i celého amerického spôsobu života. 11 Najviac odoziev na Faulknerovo dielo priniesol rok spisovateľovej smrti, Viacerí recenzenti reagovali na jeho úmrtie tým, že mu vo svojich nekrológoch vzdali poctu a zhodnocovali jeho prínos do svetovej, ako aj slovenskej literatúry. Recenzia v Ľude so smútkom konštatuje, že necelý rok od smrti Hemingwaya americká literatúra stratila ďalšieho svojho predstaviteľa, popri Joycovi najväčšieho reformátora i obnoviteľa románu XX. storočia, spisovateľa prvej veľkosti. 12 J. Vilikovský vidí Faulknerov najdôležitejší odkaz v tom, že zobrazoval násilie, utrpenie, hrôzu a strach nie preto, aby dokázal, že sú ľudské, ale preto, že veril, že v boji proti nim sa človek stáva človekom. 13 Z prác Tennesseeho Williamsa ( ) s južanskou tematikou sa slovenskí čitatelia mohli oboznámiť s hrami Leto a dym (Summer and Smoke) v preklade V. Marušiakovej; Mačka na horúcej plechovej streche (Cat on a Hot Tin Roof) v preklade K. Dlouhého; a Vytetovaná ruža (The Rose Tattoo) v preklade E. Tvarožeka. Po vydaní Vytetovanej ruže J. Pašteka hodnotí Williamsa v recenzii v Kultúrnom živote ako pesimistu, ktorý sa prebíja k čoraz pozitívnejšiemu chápaniu človeka. Cituje jeden z jeho rozhovorov, v ktorom dramatik povedal: Tak úspešne sme pred sebou utajili intenzitu citov, senzibilitu vlastných sŕdc, že drámy napísané v tragickej tradícii sa nám začali zdať nepravdivé. 14 Hlavným menovateľom jeho tvorby je znázorniť komplikovanosť ľudských vzťahov, ktorá je odrazom komplikovanosti reálnych dimenzií sveta. Tragický aspekt jeho tvorby zdôrazňuje aj M. Porubjak vo svojej reakcii na vydanie siedmich Williamsových jednoaktoviek vo vydavateľstve Orbis Praha. Poukazuje na vracajúci sa motív nemožnosti jednotlivca 10 VILIKOVSKÝ, Ján: Keď dvaja hovoria to isté. In: Kultúrny život, r. 14, , č. 5, s VOJTEK, Juraj: Trpký Juh. In: Kultúrny život, r. 15, , č. 25, s (l): Nad odchodom veľkého amerického spisovateľa. In: Ľud, r. 15, , č. 175, s VILIKOVSKÝ, Ján: William Faulkner In: Slovenské pohľady, r. 78, 1962, č. 8, s PAŠTEKA, Július: Pesimista s perspektívami. In: Kultúrny život, r. 19, , č. 24, s

23 uskutočniť svoje sny, nostalgie, sebaklamu ústiaceho až do neurózy, drastickú atmosféru amerického Juhu a pod. 15 Z južanských autoriek bola u nás v 60. rokoch najprekladanejšou autorkou Carson McCullersová ( ). Do našej literatúry vstúpila svojím prvým románom, ktorý napísala v tradícii južanskej gotickej literatúry ako mladá 23-ročná debutantka a nazvala ho Srdce je osamelý lovec (The Heart is a Lonely Hunter). Okrem neho vyšla aj jej novela Balada o smutnej kaviarni (The Ballad of the Sad Cafe). Ešte predtým vyšli dve jej poviedky jedna v antológii Dni a noci Ameriky, druhá v Slovenských pohľadoch. Aj keď kritika reagovala na vydanie McCullersovej pomerne skúpo, knižka nezostala celkom bez povšimnutia. Jednou z prvých recenzentiek, ktoré upriamujú pozornosť na nenápadnú autorku, je I. Lifková vo svojej recenzii Vo vymedzenom kruhu. Vyjadruje sa ku všetkým podstatným prvkom, ktoré charakterizujú McCullersovej tvorbu k jej vzťahu k regiónu, ktorý ju determinuje, k osamelosti jej hrdinov a k dokonalej znalosti detských charakterov. Čo sa týka vzťahu k Juhu, Lifková hodnotí McCullersovej pohľad ako maximálne zjednodušený vo svojich dielach zotrela rozdiely a stereotypné delenie spoločnosti na čiernych a bielych. Osamelosť McCullersovej hrdinov nespočíva v tom, že by boli odcudzení vonkajšiemu svetu alebo by nevedeli vo vesmíre nájsť svoj pevný bod. Jej hrdinovia sú naplnení svojimi predstavami a tým sú sami. 16 Baladu o smutnej kaviarni nazval J. Smutný vo svojej recenzii baladou o smutných vzťahoch a vysoko hodnotí jej kompozíciu. McCullersová podľa neho dokázala začleniť citový svet do prudkého dejového spádu novely, oživila ju miestami až poeticky ladenými vyjadrovacími prostriedkami, ale nikdy nie za cenu prílišnej precitlivelosti. 17 Ako správne predpovedá I. Lifková, McCullersová sotva kedy bude autorkou, ktorá očarí nadšené davy. Hlboká analýza ľudských sŕdc a vzťahov, prenikavý psychologický postreh, nie sú totiž hodnoty schopné každého zaujať, pretože príliš vyburcovávajú z duševného pohodlia. 18 U náročnejších čitateľov však do zabudnutia neupadne. Eudora Weltyová ( ), ktorá je v americkom kontexte popri Williamovi Faulknerovi azda najznámejšou predstaviteľkou južanskej americkej literatúry, do našej prekladovej literatúry vstúpila veľmi nenápadne vyšli od nej len tri poviedky uverejnené v Revue svetovej literatúry (Dobročinná návšetva, Powerhouse a Nevesta z Innisfallen, 15 PORUBJAK, M.: Genéza talentu. In: Kultúrny život, r. 21, , č. 24, s LIFKOVÁ, Irena: Vo vymedzenom kruhu. In: Kultúrny život, r. 21, , č. 26, s SMUTNÝ, J.: Balada o ľudských vzťahoch. In: Predvoj, r. 3, , č. 45, s LIFKOVÁ, Irena: Vo vymedzenom kruhu. In: Kultúrny život, r. 21, , č. 26, s

24 všetky v preklade T. Ruppeldtovej), ktoré doplnil introduktívnou štúdiou nielen o jej osobe, ale aj o výnimočnosti žánru, ktorý sa s jej menom spája short story anglista J. Olexa. 19 Od Flannery O Connorovej ( ) vyšla jedna poviedka v Revue svetovej literatúry (Parkerov chrbát v preklade V. Krupu), od Harper Leeovej (1926), vyšiel v roku 1968 jej jediný román, Nezabíjajte vtáčika (To Kill a Mockingbird) vo vydavateľstve Mladé letá v preklade Š. Kýšku. Záver Ako indikuje stručný prierez recepčnými odozvami na vybrané diela amerických autorov, ktorí sa vo svojich prozaických prácach rôznymi spôsobmi vyrovnávali s problémom amerického Juhu, slovenská kritika ich hodnotenie podmieňovala momentálnou politicko-kultúrnou situáciou. V 50. rokoch 20. storočia sa problematika rasizmu tradične zneužívala na kritiku celého vykorisťovateľského systému; výber diel na preklad bol často podmienený členstvom ich autorov v americkej komunistickej strane, resp. aspoň netajenými sympatiami k socialistickej ideológii. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov badáme v prístupe k hodnoteniu literatúry amerického Juhu zmenu geografická príslušnosť sa presúva z centra pozornosti na okraj; kritika sa viac sústreďuje na obsahové a formálne stvárnenie hodnôt a charakterov postáv, ktoré sú svojimi osudmi obrazom zakliateho Juhu. Summary The presented paper deals with the reception of Southern American authors in Slovak literary context. It distinguishes two kinds of approaches towards Southern literature reflected in Slovak literary periodicals one that is misusing the problem of American South for ideological purposes (typical for the period of strong political opression of the 1950s) and another one that rather than focusing on the issue of racism observes the formal and contentual distinctivness of Southern American literature and places it within the context of classical American literature. Zoznam bibliografických odkazov 1. BRADBURY, John M.: Renaissance in the South: A Critical History of the Literature, Chapel Hill: The University of North Carolina Press, CASH, William J.: The Mind of the South. New York: A. A. Knopf, s. 19 OLEXA, Jozef: Eudora Weltyová. In: Revue svetovej literatúry, r. 2, 1966, č. 3, s

25 3. ČÁRSKY, J.: Svieži humoristický román. In: Ľud, r. 3, , č. 203, s GRAY, Richard Writing the South: Ideas of an American Region. Baton Rougue and London: Louisiana State University Press, (in): Howard Fast: Za slobodu. In: Slovenské pohľady, r. 65, 1949, č. 10, s (l): Nad odchodom veľkého amerického spisovateľa. In: Ľud, r. 15, , č. 175, s (lf): Praotec Adam a dietky izraelské. In: Práca, r. 13, , č. 253, s LIFKOVÁ, Irena: Vo vymedzenom kruhu. In: Kultúrny život, r. 21, , č. 26, s OLEXA, Jozef: Eudora Weltyová. In: Revue svetovej literatúry, r. 2, 1966, č. 3, s PAŠTEKA, Július: Pesimista s perspektívami. In: Kultúrny život, r. 19, , č. 24, s PORUBJAK, M.: Genéza talentu. In: Kultúrny život, r. 21, , č. 24, s RUBIN, Louis D., Jr. 1989: The Edge of the Swamp: A Study in the Literature and Society of the Old South. Baton Rouge and London: Louisiana State University Press, SMUTNÝ, J.: Balada o ľudských vzťahoch. In: Predvoj, r. 3, , č. 45, s (va): Fastov román o slobode a o boji. In: Obrana ľudu, r. 5, , č. 205, s VILIKOVSKÝ, Ján: Keď dvaja hovoria to isté. In: Kultúrny život, r. 14, , č. 5, s VILIKOVSKÝ, Ján: William Faulkner In: Slovenské pohľady, r. 78, 1962, č. 8, s VOJTEK, Juraj: Trpký Juh. In: Kultúrny život, r. 15, , č. 25, s

26 Kľúčové slová: prekladateľ, kompetencie, preklad, proces prekladu, komunikácia, Niekoľko poznámok na tému prekladateľ PhDr. Martin Djovčoš Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Prekladateľa môžeme rozhodne považovať za základný a rozhodujúci element v prekladateľskom procese. Svojimi recepčnými kompetenciami ovplyvňuje porozumenie východiskového komunikátu a reprodukčnými zase jeho porozumenie v cieľovom kontexte. Záleží teda predovšetkým na ňom, či novovzniknutý komunikačný materiál bude adekvátnou náhradou východiskového textu. Musíme si uvedomiť, že prekladateľ je iným typom príjemcu textu ako bežný čitateľ, a to či už ide o umelecký alebo neumelecký komunikát. Až na výnimočné prípady, prekladateľ nesiaha po texte preto, že ho chce preložiť, ale preto, že je tým poverený, nech je už motivácia jeho práce akákoľvek. Napriek tomu sa mu však v teórii nevenuje dostatočná pozornosť. Zaujímavé otázky týkajúce sa osobnosti prekladateľa kladie Rakšányiová (2005): Vie svet, čo znamená označenie prekladateľ? Vedia vôbec prekladatelia, čo vlastne robia? A vedia učitelia prekladu, ako a čo majú adeptov, translátorov in spe, (na) učiť? (Rakšányiová 2005, s. 34). Vo väčšine teoretických prác sa zvyčajne uvádza, že prekladatelia majú marginálny spoločenský status (napr. Venuti 1998) a sú finančne nedocenení. To, ako vníma prekladateľa svet, je síce pre členov prekladateľskej obce značne frustrujúce, no zmenu tohto statusu nie je možné dosiahnuť bez toho, aby sme si odpovedali na druhú otázku, ktorú kladie Rakšányiová. Kým prekladatelia nepochopia proces a povahu svojej práce, nebude možné zmeniť ich sociálny status, a preto považujeme názory praktikov, ktorí tvrdia, že teória prekladu je zbytočná, za čiastočne scestné a škodiace samým sebe. S tým bezprostredne súvisí tretia otázka, ktorá kladie nároky na učiteľov prekladu, aby dostatočne a kompetentne pripravili nastupujúce generácie. Radi by sme na tomto mieste prezentovali niekoľko názorov inonárodných aj domácich teoretikov na tému prekladateľ. Pomôžu nám vytvoriť si základný prehľad o formovaní sa prekladateľských kompetencií od minulosti až do súčasnosti. Nida konštatuje, že v skutočnosti presne nevieme, čo sa odohráva v mysli prekladateľa, keď prekladá, lebo psychológovia ani neuropsychológovia neprišli na to, ako sú 26

27 jazykové informácie uložené v mozgu 1 (Nida, 1964, s. 145). Tvrdí, že dôležitejšie ako to, čo sa odohráva v hlave prekladateľa, je to, čo sa odohráva v rámci kultúrneho kontextu, v ktorom sa uskutočňuje komunikácia. Žiadna komunikácia podľa neho neprebieha vo vákuu a každý prekladateľ je vo väčšej či menšej miere ovplyvnený vlastnou kultúrou, ktorá je prítomná v každom preklade. Na základe tohto Nida vyslovuje na prekladateľa takéto požiadavky: 1. dostatočná znalosť východiskového jazyka, 2. dostatočná znalosť cieľového jazyka, 3. práca so zdrojmi v cieľom a východiskovom jazyku, 4. znalosť problematiky prekladaného textu, 5. empatický duch, 6. talent. Prvé štyri kompetencie sú pomerne jasné a nie je potrebné ich bližšie charakterizovať. Pri charakterizovaní piatej kompetencie cituje Nida názory Andertona (1920), ktorý prirovnáva empatiu prekladateľa voči autorovi východiskového textu k dobrému hercovi, ktorý sa vie vžiť do svojej úlohy (Anderton 1920 IN: Nida 1964, s. 151). Na ilustráciu šiestej kompetencie využíva zase názory Nabokova (1941), ktorý tvrdí, že prekladateľ musí mať aspoň toľko talentu ako pôvodný autor (Nabokov 1941 IN: Nida 1964 s. 151). Podobné názory na talent a empatiu (respektíve porovnanie herca a prekladateľa) nájdeme v rovnakom období aj v našom kontexte, a to v diele Levého Umění překladu z roku Nida tvrdí, že prekladateľ môže vystupovať v troch rôznych úlohách: a) ako priekopník, b) ako pôrodná asistentka, c) ako tímový hráč. V prvom prípade vykoná prekladateľ hrubý preklad sám, bez pomoci iných, neskôr ho konzultuje s rôznymi ľuďmi a na základe ich názorov a reakcií preklad upravuje. V druhom prípade prekladateľ akoby pomáhal textu prekladu na svet. Zabezpečí len interpretáciu textu, predovšetkým jeho lingvistických charakteristík a na základe toho text preloží rodený hovoriaci. V treťom prípade pracuje prekladateľ v tíme, v ktorom je každý člen rovnocenný. Jeden môže byť zodpovedný za interpretáciu východiskového oznámenia, druhý 1 Toto tvrdenie pochádza z roku 1964 a od tej doby už výskumy v oblasti psychológie i neuropsychológie značne pokročili. Vedcom je už spôsob ukladania a spracovania takýchto informácií jasnejší, a práve preto sa v tejto oblasti začína vykonávať oveľa viacej výskumov ako predtým. 27

28 za voľbu vhodného prekladového ekvivalentu a tretí za doladenie štýlových špecifík cieľového textu. Názory Nidu sú založené predovšetkým na jeho skúsenostiach s prekladom Biblie a situácie, ktoré opisuje, sú len málokedy dosiahnuteľné v praxi najmä keď ide o preklad pragmatických textov. Keď uvažuje o motivácii prekladateľa, tvrdí, že financie nie sú dôležité, lebo ako hovorí, finančná odmena prekladateľa je notoricky biedna (Nida, 1964, s. 152), a preto si musí nájsť iný dôvod. Môže ním napríklad byť výzva vyriešiť komunikačné hádanky. Hoci je Nidov prístup dosť idealistický a v našom kontexte len ťažko realizovateľný, môžeme sa inšpirovať niektorými jeho názormi a uplatniť ich aj v praxeológii prekladu. Ako sme už spomenuli, v 60. rokoch 20. storočia tvoril aj významný predstaviteľ československej teórie prekladu, Jiří Levý. Vo svojom diele Umění překladu z roku 1963 tvrdí, že keď sa empirici snažia o zovšeobecnenie vlastností, ktoré by mal prekladateľ mať, vyčleňujú väčšinou tieto: má poznať: 1. jazyk, z ktorého prekladá, 2. jazyk, do ktorého prekladá, 3. vecný obsah prekladaného textu (t.j. miestne a dobové reálie, rôzne zvláštnosti autora atď.). Levý cituje názory Zenona Klemensiewicza (1955), ktorý hovorí, že prekladateľovou úlohou nie je reprodukovať a o to menej pretvárať štruktúry a elementy originálu, ale vystihnúť ich funkciu a použiť namiesto nich elementy a štruktúry vlastného jazyka, ktoré by v čo najväčšej miere mohli byť ich rovnako vhodnými a účinnými ekvivalentmi a substituentmi (Klemensiewicz 1955 IN: Levý 1983, s. 26). Podľa Levého je prekladateľ v prvom rade čitateľ. Dielo sa čitateľovi aj prekladateľovi dostáva do rúk v podobe textu a pri vnímaní funguje text ako objektívny materiál, ktorý je pretváraný subjektom vnímateľa, čitateľa. Tak vzniká čitateľská konkretizácia. Subjektívne chápanie textu je však príčinou mnohých nebezpečenstiev. Čitateľ chápe dielo z pohľadu svojej doby, a preto sa sústreďuje najmä na tie hodnoty, ktoré sú mu ideovo alebo esteticky blízke. Konkretizáciou textu, teda vytvorením jeho obrazu v mysli čitateľa, sa proces vnímania končí. Rozdiel medzi čitateľom a prekladateľom je tiež v tom, že prekladateľ musí túto koncepciu vyjadriť jazykom. Dobrý prekladateľ musí byť predovšetkým dobrý čitateľ. Veľmi výrazná vlna slovenských teoretikov prekladu sa začala formovať v druhej polovici sedemdesiatych a prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Medzi najvýraznejších predstaviteľov patria František Miko, Ján Vilikovský, Ján Ferenčík a Anton Popovič. Každý zo spomínaných autorov sa venoval aj úlohe prekladateľa v procese prekladu, no sústreďovali sa predovšetkým na medziliterárnu komunikáciu, teda umelecký preklad. 28

29 Prvý v slovenskom kontexte vyzdvihol úlohu prekladateľa ako sprostredkovateľa komunikácie, bol Popovič. Tvrdil, že v procese prekódovania literárneho komunikátu je prekladateľ účastníkom komunikácie sprostredkujúci jazykovo nepripravenému účastníkovi text originálu. Prekladateľ umeleckého textu je dekódovateľom textu utvoreného v inom jazyku a je kódovateľom správy v novom jazykovom, štylistickom, znakovom kontexte. Je jedným zo subjektov literárnej metakomunikácie, je autorom textu o texte (Popovič a kol. 1983). Popovič rozlišuje okrem prekladateľa ako jednotlivca ešte prekladateľské dvojice a kolektív prekladateľov. V prípade prekladateľských dvojíc ide o zoskupenie odborníka, znalca jazyka a slovesného umelca, pričom takéto dvojice sa vyskytujú predovšetkým pri preklade poézie. Znalec jazyka pripravuje pre prekladateľa poézie, ktorý neovláda jazyk originálu, tzv. podstročnik, podveršový preklad, preklad lexikálnych významov, preklad na úrovni vety, inými slovami, dekóduje originál jazykovo a štylisticky. Prekladateľ poézie bez znalostí jazyka originálu sa podieľa na realizácii prekladu štruktúrnymi, tvarovými a formovými postupmi, ide teda o kódovanie prekladu. Prekladateľské dvojice by sme mohli dať do paralely s prípadom pôrodnej asistentky, o ktorej hovorí Nida. Keď Popovič hovorí o kolektíve prekladateľov, má na mysli pracovné zoskupenie viacerých prekladateľských subjektov pri preklade jedného literárneho diela. Spravidla vzniká pri prekladaní rozsiahlejších literárnych diel. Nevýhodou kolektívneho prekladania rozsiahlejších diel je štýlová nejednotnosť a diferencovaný dojem pri čítaní diela (Popovič a kol. 1983, s. 164). Aj v tomto prípade nachádzame značnú paralelu s Nidovým typom prekladateľa tímového hráča. Hoci Popovič aj Nida tvrdia, že tento typ prekladu má skôr experimentálny charakter, dnes, pri prekladoch dokumentov Európskej únie, či rôznych návodov na použitie, sa s ním stretávame čoraz častejšie, a to najmä z časových dôvodov. Takéto zákazky je potrebné realizovať zvyčajne hneď a za málo peňazí. Výsledok takýchto produktov nebudeme v tejto časti práce hodnotiť. Popovič, podobne ako Miko, zdôrazňuje význam skúsenostného komplexu prekladateľa, ktorý vníma ako súhrn spoločenských, filozofických, psychologických a iných názorov a skúseností individuálne osvojených prekladateľom, ktoré slúžia ako pozadie pri komunikačnej, semiotickej a štylistickej realizácii prekladu (Popovič a kol. 1983, s. 164). Keníž (2008) v súvislosti so skúsenostným komplexom prekladateľa dodáva, že čím menší skúsenostný komplex v oblasti tvorby domáceho textu, tým väčšia hypnóza originálu, tým väčšie očarenie z jazykovej podoby cudzojazyčného textu [...]. V tejto súvislosti platí priama úmera, že čím menej viem o tom, čo prekladám, tým som doslovnejší (Keníž 2008, s. 33). 29

30 V rámci komunikačnej teórie prekladu kladie Popovič do popredia okrem vyššie uvedených charakteristík prekladateľa ešte komunikačný a štylistický postoj prekladateľa. Komunikačný postoj prekladateľa je postoj, ktorý zaujíma vysielateľ, expedient počas kódovania a dekódovania správy (textu) (Popovič a kol., 1983, s. 165). V procese prekladateľskej komunikácie sa podľa Popoviča prekladateľ zúčastňuje na dekódovaní správy, čiže textu originálu. V tejto fáze ide o analytickú etapu prekladateľského procesu. V druhej fáze, syntetickej, ide o kódovanie, ktorého výsledkom je vznik nového textu. Komunikačný postoj prekladateľa môžeme teda zhrnúť ako prekladateľovo úsilie o diferencovanú literárnu komunikáciu, ktorá sa prejavuje v texte ako dynamická konfigurácia istých výrazových vlastností, čiže ako štýl (Popovič a kol. 1983, s. 165). Keď Popovič hovorí o štylistickom postoji prekladateľa, má na mysli vzťah k štylistickým vlastnostiam originálu utváraný štylistickým cítením v rámci vládnuceho literárneho kánonu. (Popovič a kol. 1983, s. 165). Na rovnakom mieste rozoznáva tri druhy štylistického postoja prekladateľa, a to: nulový, keď je preklad štýlovo bezfarebný; redundantný, keď sa štylistická informácia zaručuje len kvantitatívne; odkrývanie nového štýlu v preklade. Ferenčík v roku 1980 na VI. Letnej škole prekladu sformuloval zásady slovenskej prekladateľskej školy, a hoci explicitne neuvádza, že ide o požiadavky na prekladateľovu prácu, implicitne by sme uvedené zásady mohli označiť aj ako postupy, ktoré musí prekladateľ dodržať, ak má vypracovať kvalitný translát. Zásady sú nasledovné: 1. zásada textovej úplnosti, 2. zásada významovej totožnosti, 3. zásada formálnej totožnosti, 4. zásada dobrej slovenčiny, 5. zásada uprednostňovania významu pri kolízii významovej a formálnej totožnosti. Ferenčík svoje zásady neskôr doplnil o zásadu koncepčnosti prekladu, o pravidlo neprekladať regionálny dialekt originálu akýmkoľvek domácim dialektom s výnimkou sociálneho dialektu, ktorý treba zásadne prekladať zodpovedajúcim sociálnym dialektom slovenčiny a o pravidlo neprenášať archaickosť originálneho textu do jazyka prekladu, ak to nie je kompozičný zámer autora, ale iba dôsledok časovej vzdialenosti originálu a prekladu (Ferenčík 1982). Vilikovský pri svojich úvahách tiež postupuje v zmysle komunikačnej teórie prekladu a tvrdí, že úlohou prekladateľa je reprodukovať literárne dielo v inom jazyku tak, aby zachoval jeho estetický charakter a pôsobenie na čitateľa v odlišnom literárnom a kultúrnom 30

31 kontexte (Vilikovský 1984, s. 91). Konštatuje, že prekladateľ je vo vzťahu k pôvodnému dielu recipientom a vo vzťahu k čitateľovi prekladu zase expedientom oznámenia. Podľa neho prekladateľovu recepciu textu nemožno porovnávať s vnímaním bežného čitateľa a prekladateľa dáva do paralely s literárnym kritikom. Prekladateľ teda reprodukuje nie len vlastný text, ale aj jeho kultúrnu hodnotu. Líši sa od pôvodného autora aj tým, že prvotným objektom jeho práce nie je vonkajšia skutočnosť, ale jej odraz v pôvodnom diele. Miko, podobne ako Vilikovský, vidí prekladateľa ako špecifický druh recipienta. Vo svojej novšej štúdii z roku 1991 uvádza, že moderná veda často zanedbáva vedomie recipienta a to, čo sa v ňom pri čítaní textu formuluje a odohráva. Miko si komunikáciu vysvetľuje tak, že vyjadrením vkladá autor do textu svoj zážitok, aby ho text pri čítaní odovzdal príjemcovi. Na to, aby takáto situácia mohla nastať, je potrebné uvedomiť si povahu toho, čo voláme znakom či slovom. Znak zastupuje vec. Keď hovoriaci nemôže poslať vec tam, kde ju chce mať, pošle znak. Príjemca znak dešifruje, to znamená, že si predstaví vec, ktorú znak označuje. Vec či obraz teda neputoval so znakom z autorovho vedomia do vedomia príjemcu (Miko 1991). Akonáhle znak dorazí do vedomia recipienta, spustí reťaz predstáv či konotácií, ktoré v našom vedomí pomáhajú utvárať si obraz o hovorenom. Miko (1991) tiež uvádza, že úlohou prekladateľa je priblížiť čitateľovi predstavu o texte tak, aby sa čo najviac podobala autorovej. Namiesto pojmu zážitok navrhuje Miko (1991) použiť iný termín, ktorý podľa jeho názoru lepšie vystihuje podstatu veci a síce termín imagen, ktorý môžeme rozlišovať na dvoch rovinách: autorský imagen (prvoimagen) a čitateľský imagen (druhoimagen). Komunikácia medzi ľuďmi má zmysel jedine vtedy, keď je čitateľský imagen totožný s autorským. Pri preklade však vstupuje do hry ešte prekladateľov imagen ako reprezentant autorského imagenu a stáva sa styčným miestom pre oba texty a zároveň podkladom pre interpretáciu textu. V predchádzajúcich úvahách sme spomenuli názory teoretikov prekladu, ktorí sa venovali predovšetkým prekladu umeleckých textov a na základe svojich skúseností stanovili základné požiadavky na prekladateľa. Teraz uvedieme názory niektorých významných slovenských aj inonárodných mysliteľov, ktorí sa sústredili buď na stanovenie všeobecne platných kompetencií prekladateľa, alebo sa zamerali na prekladateľa odborných textov. Gromová (1996) uvádza, že v procese prekladu úlohu hlavného činiteľa vykonáva prekladateľ (Gromová, 1996, s. 20). Podľa nej stojí v hierarchii kompetencií najvyššie bilingválna kompetencia a prekladateľská skúsenosť. Tvrdí, že komunikačná kompetencia prekladateľa pozostáva z nasledujúcich komponentov: 1. lingvistická kompetencia, 31

32 2. sociolingvistická kompetencia, 3. diskurzná kompetencia, 4. strategická kompetencia. 5. interkultúrna kompetencia 2. Prvá kompetencia spočíva v znalosti pravidiel kódu východiskového a cieľového jazyka prekladu. V druhom prípade hovorí Gromová o schopnosti prekladateľa vhodne produkovať a chápať výpovede v kontexte. Tretia kompetencia je založená na kombinačných schopnostiach prekladateľa v práci s formou a významom na dosiahnutie jednotnosti textu v rozličných žánroch. Jednota je tu závislá na kohézii formy a koherencii významu. Posledná, štvrtá kompetencia, je determinovaná schopnosťou prekladateľa ovládať komunikačné stratégie prekladu, ich využitie na zdokonalenie komunikácie alebo na kompenzáciu komunikačných strát (Gromová 1996, s. 22). Uvedené kompetencie sa týkajú všetkých účastníkov komunikácie, pričom pre prekladateľa je obzvlášť dôležitá strategická kompetencia pri formovaní koncepcie prekladu, o ktorej sme hovorili už skôr, najmä pri definovaní procesu prekladu. Gromová (1996) ďalej vyčleňuje základné prvky vedomostnej základne prekladateľa. Ide o nasledovné prvky: odborná jazyková príprava (znalosť východiskového a cieľového jazyka), odborná štylistická príprava (schopnosť vedieť špecifikovať text, určiť typ textu), príprava z odboru alebo literárnovedná príprava (znalosť odboru alebo oblasti prekladu), kontrastívna lingvistika, štylistika, literárna komparatistika (kontrastívna znalosť horeuvedených prvkov). Nakoniec Gromová definuje inferenčné (dedukčné) schopnosti prekladateľa, teda schopnosť dekódovať texty (čítanie, analýza, interpretácia, pochopenie východiskového textu), schopnosť kódovať texty (zaznamenávanie textov v cieľovom jazyku) a schopnosť intuície (talentové predpoklady pre umelecký preklad). V roku 2005 vyšla práca Rakšányiovej Preklad ako interkultúrna komunikácia, ktorá veľmi podrobne definuje pozíciu prekladateľa a vníma ho ako sprostredkovateľa interkultúrnej komunikácie. Na to, aby sa ním stal, musí podľa Rakšányiovej spĺňať dva predpoklady: musí mať interkultúrne vedomie a metodické zručnosti. Vo všeobecnosti by sme mohli povedať, že Rakšányiová odôvodnene kritizuje praktikov, ktorí ignorujú teoretické východiská, ďalej deficit právneho rámca a zodpovednosti, deficit prekladateľského 2 Túto kompetenciu dopĺňa Gromova v roku 2003 v publikácii Teória a didaktika prekladu na stranách

33 sebavedomia, nedostatočnú senzibilizáciu terénu, chaotický a živelný prekladateľský trh a nedostatočnú reflexiu prekladateľsko-manažérskej praxe v teórii. Konštatuje, že v slovenskom kontexte absentuje práca podobného charakteru, ktorá by mapovala uvedené skutočnosti. V závere svojich úvah ponúka Rakšányiová na stranách niekoľko odpovedí na otázku Čo robí prekladateľ? a my si na tomto mieste dovolíme uviesť súhrn odpovedí: Dekóduje texty utvorené v inom jazyku, v inej výrazovej konfigurácii a v inej situácii (IN: Popovič 1975). Neutralizuje interlingválne divergencie, rieši rozdiely v štruktúrach obsahovo a štylisticky adekvátnym spôsobom, pričom sa ocitá v konfliktnej situácii a je nútený rozhodnúť sa (IN: Wilss 1988). Ako prenášateľ významov vypĺňa prázdne miesta v kontexte, v ktorom treba recipovať (literárne) dielo, čím sa stáva aj informátorom (IN: Van den Broek, Lefevere 1979). Stanovuje si hierarchiu hodnôt, ktoré je potrebné v preklade zachovať (IN: Koller 1992). Analyzuje situáciu východiskového textu s ohľadom na materiál a prekladateľskú objednávku; relevantné obsahové a formálne prvky izoluje a zohľadňujúc cieľovú skupinu, kultúru a cieľový jazyk ich prenesie do cieľového textu, ktorý je originálu z hľadiska intencií a funkcie adekvátny (IN: Nordová 1989). Orientuje sa na skopos (IN: Riessová/Vermeer 1991). Translátor nie je vysielačom posolstva východiskového textu, ale producentom v cieľovom jazyku, ktorý na objednávku iného, zachovajúc lojalitu voči partnerom, vytvára funkčne adekvátny cieľový text (IN: Nordová 1989) Používa prekladateľskú metódu špecifickú pre daný typ textu (IN: Reissová 1991). Intuitívno-kreatívne spracúva mnohorako prichádzajúcu informáciu; prekladateľské riešenia sú spontánne objavy a nálezy, ktoré sa ďalej kriticky spracúvajú (IN: Hönig 1993). Sformuluje, čomu v texte porozumel (IN: Paepcke 1986). Východiskový text a translát ako dve informačné ponuky umožňujú translátorovi rozhodnúť sa zodpovedne, samostatne a tvorivo (IN: Reissová/Vermeer 1991). 33

34 z historicky premenlivého potenciálu významu textu konštruuje význam, ktorý si príjemca dokáže integrovať do svojich vedomostných a pragmatických štruktúr (IN: Kupsch-Losereit 1995) Translátor ako expert na produkciu transkultúrnych nosičov správ, ktoré spotrebiteľ môže v komunikácii použiť na riadenú kooperáciu, nie je sprostredkovateľom (dvoj- alebo viacstupňového) komunikačného procesu, ale samostatným a samostatne zodpovedne konajúcim expertom v systéme nadradených, podradených a priradených činností (IN: Holz-Mänttäriová 1986). Formuluje pochopenú informáciu, odovzdá ju určitým príjemcom a svoje rozhodnutia odôvodňuje na základe translatologických kategórií (IN: Stolzeová 1994). Prekladateľ je medziosoba: prenáša informácie. Na to, aby vedel lavírovať medzi východiskovým a cieľovým textom, musí mať prehľad v modernej vede o preklade. Vtedy sa prekladateľove rozhodnutia zakladajú na overených stratégiách a nemusí sa zakaždým rozhodovať ad-hoc (IN: Hulst 1996). Translátor môže splniť svoju rolu v interkultúrnom procese komunikácie, iba ak do nej vstupuje ako samostatný odborník, nesúci zodpovednosť za vlastné rozhodnutia (IN: Ammann 1995). Prevzatím zodpovednosti sa mu otvárajú celkom nové oblasti uplatnenia ako poradcu, textára (IN: Schmitt 1999). Rakšányová ponúka veľmi širokú a vyčerpávajúcu škálu názorov, predovšetkým teoretikov z germánskeho kontextu. Hoci sme už spomenuli aj niektorých inonárodných autorov, uvedieme ešte niekoľkých, ktorí podľa nášho názoru veľmi jasne a presne definujú postavenie prekladateľa a jeho kompetencie. Zaujímavé sú najmä postrehy Sofera (2006), ktorý celú svoju publikáciu The Translator s Handbook venoval pohľadom na výkon prekladateľskej činnosti ako výkon slobodného povolania (freelancing), a na teóriu prekladu, prekladateľa a jeho kompetencie nazerá veľmi pragmaticky. Hoci je kniha staršieho vydania, aj dnes v nej nájdeme inšpiráciu pre orientáciu v praxi. Sofer sa tu zaoberá prehľadom technického vybavenia (počítač, tlačiareň, skener atď.), ktoré by mal prekladateľ vlastniť, hovorí o tom, ako komunikovať s objednávateľom, rieši finančné otázky a mnohé iné praktické záležitosti. Jeho názory sa v porovnaní s ostatnými uvádzanými teoretikmi líšia predovšetkým v tom, že ešte pred proces recepcie a interpretácie kladie tzv. predtranslačnú analýzu, ktorú musí prekladateľ vykonať pred tým, než prijme objednávku. Kladie nasledujúce otázky: 34

35 1. Je text čitateľný? 2. Je mi daná problematika dosť známa? 3. Mám dostatočné množstvo potrebnej literatúry (slovníky, paralelné texty, atď.)? 4. Je text úplný? 5. Stihnem text preložiť v požadovanom termíne? 6. Akú mám motiváciu pristúpiť k prekladu? K procesu prekladu navrhuje Sofer pristúpiť až po čestnom odpovedaní si na uvedené otázky. Na základe svojho pragmatického prístupu potom vyčleňuje nasledujúce prekladateľské kompetencie: 1. Dostatočná znalosť východiskového a cieľového jazyka. 2. Byť doma v cieľovej aj východiskovej kultúre. 3. Sledovať vývin a aktuálnosť jazyka. 4. Vedomie, že treba prekladať vždy do materinského jazyka (s výnimkou bilingvistov). 5. Znalosť viacerých vedných odborov. 6. Technické vybavenie. 7. Rýchlosť prekladania. 8. Práca so zdrojmi (paralelné texty, slovníky, internet atď.). 9. Ovládať jazyky, ktoré sú v kurze. Ako vidíme, Sofer sa líši od ostatných spomínaných teoretikov najmä tým, že sa na prácu prekladateľa pozerá veľmi prakticky, o čom svedčí napríklad kompetencia č. 7, pri ktorej tvrdí, že ak prekladateľ nie je schopný vykonať preklad rýchlo, môže prísť o zákazníka a zároveň zarobí menej peňazí. Bell (1991) definuje prekladateľa ako bilingválneho sprostredkovateľa komunikácie, ktorá prebieha medzi monolingválnymi účastníkmi komunikácie pochádzajúcich z dvoch rôznych jazykových spoločenstiev (House 1977 IN: Bell 1991, s. 15). Podobne ako väčšina spomínaných autorov vníma prekladateľa ako účastníka komunikačného procesu a ako sprostredkovateľa komunikácie, pričom od ostatných sa odlišuje predovšetkým zameraním sa aj na psychologické procesy, ktoré sa odohrávajú počas tohto špecifického procesu komunikácie. Hovorí o pamäti prekladateľa (epizodickej a sémantickej), vyvolávaní informácií z pamäti, o spracovaní informácií atď. Okrem uvádzaných informácií sa Bell venuje aj prekladateľským kompetenciám, z ktorých za najdôležitejšiu považuje komunikačnú kompetenciu prekladateľa. Tá pozostáva z gramatického, diskurzného, socioligvistického a strategického komponentu. 35

36 Niektoré názory Nordovej na prekladateľa sme spomenuli už v predchádzajúcich riadkoch tejto práce, no dovolíme si ich čiastočne doplniť. Nordová (1991), ako väčšina citovaných teoretikov, vníma prekladateľa ako špecifického účastníka komunikačného procesu. Hovorí, že prekladateľ sa podieľa na komunikačnej situácii ako v cieľovom, tak aj vo východiskovom jazyku a dodáva, že prekladateľova recepcia je determinovaná komunikačnými potrebami zadávateľa, prípadne recipienta cieľového textu, a že jeho hlavnou úlohou je reprodukovať cieľ (skopos) komunikácie v danej situácii a pre danú skupinu recipientov, pričom za najvyššiu kompetenciu považuje bikultúrnu kompetenciu prekladateľa. Názory Nordovej sú veľmi pragmatické a vo všeobecnosti sa považujú za uplatniteľné skôr pri preklade neumeleckých textov, no v poslednej dobe vznikli niektoré práce, ktoré sa pokúsili aplikovať túto teóriu aj na preklad a analýzu umeleckých textov, napríklad diplomová práca Mgr. Martina Šalamona z roku 2009, ktorá sa zaoberá aplikáciou teórie skoposu na preklad funkčných mien v diele Terryho Prattcheta. Na záver by sme radi uviedli niekoľko poznámok o prekladateľovi ako pragmatikovi. Tieto úvahy zazneli z úst doktora Jankoviča na konferencii Preklad a kultúra 3, ktorá sa uskutočnila v Nitre v máji Jankovič vo svojom pomerne sarkastickom príspevku definuje prekladateľa ako človeka, ktorého mozog je schopný myslieť v dvoch a viacerých jazykoch (Jankovič 2009, s. 1). Konštatuje, že prekladateľ preklad nepotrebuje, lebo má dispozície na to, aby pochopil vnútorné súvislosti a esteticky precítil čo počul alebo čítal v niektorom z jazykov, ktoré ovláda (Jankovič 2009, s. 2). Na prekladateľa pozerá prísne pragmaticky a preto vyčleňuje charakteristiky, ktoré by mal praktický prekladateľ pôsobiaci na prekladateľskom trhu ovládať. Tvrdí, že: významné faktory sú odvaha a samostatnosť, zmysel pre podnikavosť, vysoká miera prispôsobivosti a súčasne uvážlivosti. Mimoriadne významné sú vôľové vlastnosti dokonca aj sebavedomie - pri pragmatikoch sa však stretávame aj so samoľúbosťou a vo výnimočných prípadoch aj s takými úchylkami, ktorými sa zapodievajú psychiatri, prípadne prokurátori (Jankovič 2009, s. 4). Veľmi podrobne a v ironickom duchu Jankovič definuje rôzne kategórie pragmatických prekladateľov a na záver svojho príspevku sumarizuje svoje názory konštatovaním, že pragmatici prekladu sú motorom prekladateľstva, usilujú sa v rovnováhe udržať subjektívne a spoločenské záujmy (ideové aj komerčné), usilujú sa podať celistvý obraz vysielajúcej literatúry, rešpektujú potreby domácej literatúry, prihliadajú na politické danosti doby, ak je to v ich silách, tak tlaky politiky a ideológie prekonávajú. Napriek tomu, že sú ovplyvňovaní politikou a ekonomikou, spravidla sa zásadným spôsobom nespreneverujú humanistickému poslaniu prekladu, literatúry a kultúry, lebo na základe znalostí 36

37 východiskovej literatúry vždy vedia vybrať diela prijateľné v každej dobe a každom režime, prospešné pre spoločnosť i pre nich samotných (Jankovič 2009, s. 10). Na základe teoretických prác, ktoré sa zaberajú definíciou a povahou prekladu, môžeme konštatovať, že väčšina uvádzaných teoretikov chápe preklad ako komunikáciu a prekladateľa ako špecifického recipienta a zároveň expedienta komunikátu. Všetci citovaní autori sa zhodnú na tom, že základnou kompetenciou prekladateľa je bilingválna a bikultúrna kompetencia. Potom, na základe toho, či ide o umelecký alebo odborný preklad, sa špecifikujú ďalšie požiadavky na prekladateľa. Summary: The paper deals with the development of ideas concerning translators competence. It is mentioning and comparing Slovak and foreign authors with the focus on its diachronical development. Most authors view the translator as a mediator of literary communication; however, a few also present him from pragmatic point of view. Zoznam bibliografických odkazov 1. BELL, T. R.: Translation and translating: theory and practice. Longman, BILOVESKÝ, V.: Termín a/alebo metafora? Banská Bystrica: FiF UMB, FERENČÍK, J.: Kontexty prekladu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, GROMOVÁ, E.: Interpretácia v procese prekladu. Nitra: Vysoká škola pedagogická v Nitre, GROMOVÁ, E.: Teória a didaktika prekladu. Nitra: Filozofická fakulta UKF, GROMOVÁ, E HRDLIČKA, M.: Antologie teorie odborného překladu. Nitra- Ostrava, JANKOVIČ, J.: Pragmatika prekladu. In: Preklad a kultúra 3, Nitra, (v tlači) 8. KENÍŽ, A.: Preklad ako hra na ekvivalenciu a invariant. Bratislava: AnaPress, LEVÝ, J.: Umění překladu. Vydavatelstvo Praha: Panorama, LEVÝ, J.: Umění překladu. Vydavatelstvo Praha: Panorama, MIKO, F.: Preklad ako hra na ekvivalenciu. Bratislava: Slovenské pohľady, s MIKO, F.: Fenomenológia čítania a dielo. In: O interpretácii umeleckého textu 13, Nitra: Pedagogická fakulta, MIKO, F.: Text a štýl. Bratislava: Smena, NIDA, E.A.: Towards a Science of Translation. Leiden: Brill,

38 15. POPOVIČ, A.: Poetika umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran, POPOVIČ, A. a KOL.: Originál preklad. Bratislava: Tatran, RAKŠÁNYOVÁ, J.: Preklad ako interkultúrna komunikácia. Bratislava, SOFER, M.: The translator's handbook. Schreiber Pub, VENUTI, L.: Scandals of translation. Routledge, VILIKOVSKÝ, J.: Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ,

39 Kľúčové slová: moderna, postmoderna, štrukturalizmus, postštrukturalizmus Postmoderný text ako médium významu Mgr. Jana Javorčíková, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Úvod Povojnové pochybnosti minulého storočia, morálny a hodnotový zmätok, úpadok viery v tradičné hodnoty, ako aj strata istoty ľudského vedomia a objav podvedomia boli len niektorými príčinami, ktoré vyústili do vzniku kontroverzného literárneho trendu, známeho pod názvom postmoderna, ktorý sa postupne infiltroval do najrôznejších oblastí umení, vrátane hudby, architektúry či filmu. Práve pochybnosti, respektíve spochybňovanie všetkého zrejmého, zdanlivo jednoznačného a samozrejmého sa stali akýmsi pracovným nástrojom postmoderny, ktorý sa odrazil nielen v obsahu, ale aj vo forme postmoderných literárnych diel. Postmoderné texty zámerne využívali a využívajú akýkoľvek experiment, zdôrazňujúci nejednoznačnosť a cielene porušujú zaužívané literárne konvencie. Môže sa však takýto amébny, mnohoznačný a ťažko uchopiteľný text médiom významu a sprostredkovať logos, mythos alebo ethos konkrétneho prostredia, teritória či doby? 1 Z histórie a etymológie pojmu postmoderna Nejasnú povahu postmoderny naznačujú aj alternatívne označenia, pod ktorými býva uvádzaná: neoštrukturalizmus, postštrukturalizmus alebo dekonštruktivizmus. Etymologicky slovo postmoderna vzniká zlúčením predpony post, naznačujúcej ukončenie predchádzajúceho javu, a termínu moderna, označujúceho dramatické a prevratné umelecké obdobie medzi dvomi svetovými vojnami v minulom storočí ( ), vyznačujúce sa predovšetkým experimentovaním s novými, modernými literárnymi technikami (napr. so známym prúdom vedomia, či vytváraním imaginácií) a námetmi, týkajúcimi sa ľudskej psychiky, sexuality a podvedomia. Post-moderna teda naznačuje, že tento typ literárneho experimentu je ukončený, prežitý (Cuddon, s. 690) a seba postuluje ako jeho nástupkyňu. Svoje novátorstvo však nespája len s hľadaním nových techník písania a námetov, spochybňuje samotnú povahu bytia literárneho textu, predovšetkým experimentovaním s jeho mnohovýznamovosťou a všetkým, čo k nej prispieva (Petříček, s ). Preto je logické, 39

40 že prvými pioniermi postmoderny boli filozofi a francúzski myslitelia Jacques Derrida ( ), Michel Paul Foucault ( ) či Gilles Deleuze ( ). 2 K filozofickým základom pojmu postmoderna Ako uvádza český filozof Miroslav Petříček v štúdii Postmoderna a otevřená struktura (Petříček, 1990), azda najplastickejšie vysvetlí rozdiel medzi modernistickým a postmoderným vnímaním textu rozdiel medzi maximami štrukturalizmu a postštrukturalizmu (Petříček, s. 175). Štrukturalizmus verí, že jazyk je vo svojej podstate štruktúra, systém, pozostávajúci zo znakov a majúci logickú konštrukciu. Tento spôsob uvažovania nadväzuje na teóriu štrukturalizmu švajčiarskeho lingvistu Ferdinanda de Saussura ( ), ktorú neskôr doplnili C. K. Ogden and I. A. Richards a vytvorili tzv. semiotický trojuholník : Semiotický trojuholník: REFERENCE (POJEM) Približne to, čo si predstavíme, keď počujeme alebo prečítame slovo kniha SYMBOL REFERENT Slovo kniha Fyzický objekt kniha Tento systém môžeme ovládať, respektíve naučiť sa, pokiaľ porozumieme všetkým prvkom systému, čiže sme oboznámení s referentom (fyzickým predmetom), pochopíme a naučíme sa symbol (slovo, vyjadrujúce tento objekt) a vytvoríme si aj pojem, zahrňujúci viaceré možné konkrétne realizácie slova kniha, napr. veľká kniha, kniha v modrej väzbe, brožúra a pod. V prípade dokonalého porozumenia jednotlivým znakom dochádza k dokonalému uchopeniu významu textu v zmysle the meaning (čiže jediného správneho významu slova, respektíve textu). Štrukturalizmus je teda optimistický smer, veriaci v možnosť pochopenia a následnej uspokojivej a vyčerpávajúcej interpretácie textu. Postštrukturalizmus vychádza z opačnej premisy. Jazyk nie je štruktúrou ani systémom, ale je vo svojej podstate asystémový. Nemá teda pravidlá ani pravidelne a logicky sa vyskytujúce znaky, ktoré by sa čitateľ mohol naučiť ; je náhodný, nepravidelný, neuchopiteľný. Ku konkrétnemu objektu knihe je možné priradiť akékoľvek slovo, ktoré môže byť mienené aj ironicky, komicky a pod. Namiesto sémantického trojuholníka preto možno uvažovať len o akomsi amorfnom, meniacom sa útvare: 40

41 REFERENT Fyzický objekt kniha SYMBOL 1 SYMBOL 2... SYMBOL X Ľubovoľný spôsob označenia, napr. ako kniha / kompilát / elaborát, atď. (POJEM 1) (POJEM 2)... (POJEM X) Individualizovaný neobjektiviovateľný vnem, predstava Preto podľa postštrukturalistov dokonalé porozumenie jazyku nie je možné; je možné len vo wittgensteinovskom zmysle zúčastniť sa jazykovej hry, no nikdy nemožno absolútne a dokonale uchopiť slovo, jazyk, ani význam ním sprostredkovaný. Možno len uvažovať o jednom z možných významov v zmysle a meaning (čiže jedného z mnohých porovnateľne dôležitých významov), ktorý sa líši od jedného používateľa jazyka k druhému. Z tohto dôvodu postštrukturalizmus rezignuje na možnosť interpretácie textu a ponúka len nekonečnú diskusiu o jeho možných aspektoch. 3 Postmoderné štýly a techniky Už sme uviedli, že pracovným nástrojom postmoderny je pochybnosť a všetko, čo pomáha spochybniť tradične a nekriticky prijímané hodnoty či názory. J. A. Cuddon k rozlišujúcim prvkom postmoderny zaraďuje napríklad eklektický prístup, paródiu a pastiš, ďalej využívanie prvkov magického realizmu, sci-fi a hororu (Cuddon, s. 690). Týmito, a mnohými inými technikami postmodernisti programovo rozvracajú tradičný literárny kánon a spochybňujú dokonca aj také výstavbové prvky literárnych diel, akými sú ústredné postavy, miesto či čas. Prvou zo zaužívaných konvencií, ktorú postmoderna ruší, je identita postáv. Zámerne dekonštruuje klasického hrdinu, typického napríklad pre antické drámy (napr. Oidipus, Orestes a i.) a za ústrednú postavu si vyberá anti-hrdinu človeka, ktorého nemožno obdivovať pre jeho chrabrosť či vynaliezavosť, ale skôr sa pousmiať nad jeho naivitou, zbabelosťou či nešikovnosťou. Vladimír a Estragon, protagonisti známej absurdnej hry Samuela Becketta Čakanie na Godota (1953) sú výbornou ilustráciou postmoderných antihrdinov: je to dvojica starnúcich tulákov, bezdomovcov, ktorá sa práve zobudila po noci v jarku a bezmyšlienkovite, otrocky čaká na istého Godota, pričom vlastne nevie, čo presne od neho čaká. Vladimír a Estragon nemajú žiadne obdivuhodné vlastnosti, nie sú ani zvláštni, 41

42 ani zaujímaví. Ich príbeh je trivializovaný na najzákladnejšiu úroveň (čakanie) a jediné mystérium v hre je práve záhadná postava Godota. Postmoderna sa však neobmedzuje len na spochybnenie status quo tradičného hrdinu. Spochybňuje aj najzákladnejšie znaky jeho identity. Čitateľ si nie je istý menom ani vekom postáv (Godot býva označovaný aj ako Godin či Godet; Beckett, s. 24; Estragon sa na inom mieste predstaví ako Adam; Beckett, s. 25), ich národnosťou (nie je isté, či sú Vladimír a Estragon Francúzi, hoci to dokazujú viaceré ich referencie na Francúzsko, franky, či rieku Rýn), ale ani sexuálnou či inou fyzickou príslušnosťou postáv. Azda najlepším príkladom je Godot, o ktorom čitateľ netuší, či je muž alebo žena (v texte sa dozvieme len to, že Godot má možno fúzy a koňa; Beckett, s. 13) a dokonca ani to, či je to bytosť svetskej povahy. Odtiaľ, nazdávame sa, pramení interpretácia, tvrdiaca, že Godot je alúzia na prvú časť slova God, boh. Postmoderna vyvracia aj tradičný, Aristotelovi pripisovaný imperatív jednoty miesta, času a deja (Aristoteles, s. 80). V antických drámach, pevne dejovo zakotvených v reálnych miestach (napr. Tébach) a dobe (napr. v období Trójskej vojny) hneď v expozícii zbor stručne vysvetlil konkrétne časopriestorové dimenzie hry. Naopak v postmoderných dielach je táto informácia často nejasná (napr. v už zmienenej hre Čakanie na Godota sa divák len domnieva, že hra sa odohráva vo Francúzku na začiatku minulého storočia). Divák tak musí zvažovať, či je časopriestor tradičnej hry pre dej dôležitý alebo nie. Dej postmoderného textu tiež odporuje tradičnej kompozícii literárneho diela, napríklad tragédie v zmysle, rozčlenenej na gradačné prvky expozície, zápletky, zauzlenia, vyvrcholenia či rozuzlenia tak, ako ho navrhol Aristoteles v Poetike, či spresnil Gustav Freytag ( ) v štúdii Die Technik des Dramas (1863): (klimax) vyvrcholenie kolízia zvrat zauzlenie rozuzlenie moment prvého napätia moment posledného napätia expozícia katastrofa 1 Postmodernisti často zámerne porušujú jednotu a chronológiu deja prostredníctvom tzv. flashbacks (pohľadov späť), flashforwards (pohľadov vpred) či digressions (odbočiek). 1 Podľa G. Freytaga (Freytag, s. 216), T. Žilku (Žilka, s ) a M. Harpáňa (Harpáň, s. 253) upravila J. Javorčíková. 42

43 Aj zakončenie je nejednoznačné, podobne, ako v známej poviedke súčasného britského autora Johna Fowlesa, The Enigma (Záhada, 1974), v ktorej sa čitateľ, v rozpore so svojimi čitateľskými očakávaniami, nedozvie jediné riešenie záhady zmiznutia ústrednej postavy, autor mu však ponúkne niekoľko desiatok možných riešení, pričom nijako nenaznačí, ktoré z nich považuje na najpravdepodobnejšie. Podobne autor spochybňuje aj absolutizmus rozprávača pokiaľ sa v texte vyskytuje rozprávač, je nespoľahlivý často si protirečí, či zavádza čitateľa. K známym postmoderným technikám patrí aj koláž štýlov, žánrov a techník, napr. už zmieňovaná metóda pastišu, ktorá mieša a napodobňuje štýly známych spisovateľov (Cuddon, s. 644). Postmoderné texty neváhajú dokonca oscilovať medzi formálnym a neformálnym štýlom, imitovať jazyk oficiálnych dokumentov, správ či analýz. V poviedke The Enigma si napríklad jedna z ústredných postáv, detektív Michael Jennings, pátrajúci po dôvodoch zmiznutia úspešného a zámožného politika Fieldinga vytvorí nasledovný zoznam možných aj nepravdepodobných príčin Fieldingovho zmiznutia: 1. Samovražda. Chýba telo. Žiadne predispozície, žiadny aktuálny dôvod. 2. Vražda. Chýba telo. Nie je dôkaz o súkromných nepriateľoch. Politickí nepriatelia by sa už k činu verejne prihlásili. 3. Únos. Žiadne následné akcie. Chýba dôvod, prečo práve Fielding. 4. Strata pamäte. Obete straty pamäte sa neskrývajú. Lekári popierajú predispozície, nebol ten typ. 5. V nebezpečenstve života. Bez dôkazov. Podľa predchádzajúcich dôkazov by volal políciu. 6. Vyhrážanie vydieraním. Žiadne dôkazy o sprenevere či daňovom úniku. Žiadne dôkazy o sexuálne výstrednom správaní. 7. Unavený doterajším životom. Bez dôkazov. Žiadne finančné alebo rodinné problémy. Počas celej kariéry silný zmysel pre sociálne povinnosti. Vecný typ, žiadny vtipkár... K týmto pravdepodobným príčinám detektív dodáva aj the wild ones, čiže nepravdepodobné: 1. Láska. Neznáma dievčina alebo žena. Muselo by v tom byť viac, ako len sex. Z nejakých dôvodov spoločensky neprijateľná (vydatá, iná vrstva, rasa)? Skontrolovať iné nezvestné osoby z toho obdobia. 2. Homosexualita. Bez dôkazov. 3. Paranoja. Vymyslená hrozba. Žiadne dôkazy v predchádzajúcom správaní. 43

44 4. Duch z minulosti. Škandál pred manželstvom, nepriateľ z čias vojny alebo právnickej kariéry? Bez dôkazov, ale overiť. 5. Peniaze. Zrejme by si zriadil osobný účet v zahraničí? 6. Lovecký trik. Nejaká paralela, identifikuje sa s líškou, aby striasol psy? Ale prečo? 7. Spackané manželstvo. Nejaká pomsta manželke. Skontrolovať, či nemala aférku? 8. Náboženská kríza. Za dôkazy známka C mínus. Nulová pravdepodobnosť... (Fowles, s ). Zmienený text prekvapí čitateľa svojou formou, ako aj neliterárnosťou pripomína osobné, čo najekonomickejšie písané poznámky, využíva číslovanie, skratkovité vyjadrovanie v neurčitkoch, opakované výrazy (bez dôkazov, skontrolovať), imperatívy či rečnícke otázky, naznačujúce pochybnosti. Práve tým však vytvára auru autentickosti, prináša čitateľom zážitok z práce zaneprázdneného detektíva, ktorý sa čo najrýchlejšie snaží vyriešiť prípad. Zároveň však prekvapuje svojou podrobnosťou a bohatosťou detektívovej predstavivosti čitateľ postupne začína sám uvažovať, aký iný možný dôvod mohol viesť k zmiznutiu úspešného politika na vrchole kariéry. Tým text provokuje čitateľovu imagináciu, vťahuje ho do deja, núti uvažovať podobne, ako ústredná postava. Čitateľ neprijíma text pasívne, ale pristupuje k nemu aktívne a kreatívne. 4 Postmoderný text ako médium významu na hodine literatúry Ako sme už uviedli, postmoderný text je zámerne neurčitý, vágny a ťažko uchopiteľný. Práve táto neuchopiteľnosť však provokuje percipientovu obrazotvornosť, stimuluje kritické myslenie, no aj imagináciu a schopnosť konfrontovať prečítané s vlastnými poznatkami, emocionálnymi zážitkami, aj etickým či estetickým systémom hodnôt. Význam postmoderného textu neprichádza ľahko a bez úsilia, ako sa to často stáva pri čítaní ľahších žánrov, prípadne klasických diel, písaných v duchu realistickej tradície. Aj preto mnohí čitatelia, vrátane študentov literatúry postmoderné texty a priori odmietajú. Nazdávame sa, že k čítaniu postmoderného textu by čitatelia nemali pristupovať nepripravení. Nečaká ich totiž zážitkové čítanie, pri ktorom je dôraz kladený hlavne na dej, prípadne zápletku a jej rozuzlenie. Postmoderný text si vyžaduje adresáta s literárnymi skúsenosťami a poznatkami, napríklad vedomosťami o literárnych trendoch a prúdoch, technikách písania, či štýloch, typických pre najznámejších svetových autorov, no aj základmi histórie, svetového folklóru a náboženstva a mnohými inými. Až s pomocou týchto znalostí čitateľ dokáže identifikovať alebo aspoň intuitívne vycítiť, v čom spočíva podstata predloženého postmoderného experimentu. 44

45 Aj napriek svojej zložitosti má postmoderný text výpovednú hodnotu a môže sprostredkovať význam, možno lepšie, ako tradičné texty. Aj viacerí teoretici v oblasti literárneho kánonu varujú pred preferovaním tradičných, jednostranných typov literárnych textov, ktoré zužuje spektrum možností recepcie textu (Lenčová, s. 36). Postmoderný text totiž moc nad interpretáciou textu presúva z autora, respektíve literárneho kritika či učiteľa literatúry priamo na percipienta, čitateľa či študenta. Eliminuje tradičné autority vo vzťahu k textu, napríklad učiteľa ako kontrolóra (Šipošová, s. 77), čím demokratizuje prístup k textu. Zároveň však núti percipientov aktívne vstupovať do deja a v podstate ho spoluvytvárať vlastnou myšlienkovou aktivitou. Čítanie postmoderného textu by však nemalo viesť k relativizmu a anarchii, ale k zodpovednému kritickému zvažovaniu prečítaného textu v kontexte čitateľovi známych poznatkov, no najmä hodnôt, a ich relatívnej či univerzálnej platnosti (čiže v zmysle mythos, logos aj ethos). Pri postmodernom čítaní textu je relevantný len textom odôvodnený a podložený názor na jeho interpretáciu a význam. Postmoderný text je teda k čitateľom náročnejší, no ponúka aj možnosť komplexnejšieho čitateľského zážitku. Preto aj napriek svojej ambivalentnosti, môže slúžiť ako médium významu, a to aj na hodinách literatúry. Summary Jana Javorčíková s analysis entitled Postmodern text as a medium of meaning focuses on historical, etymological, philosophical and linguistic views of the theoretical background of postmodernism that are further applied to selected texts of British authors. Javorčíková also discusses the legacy and ability of postmodern texts to reflect culturological, factographic and historical information. The author confirms that a postmodern text can serve as a medium of the aforementioned information. Zoznam bibliografických odkazov 1. ARISTOTELES Poetika. Praha: Nakladatelství Svoboda, 226s. ISBN BECKETT, S Waiting for Godot. London: Grove Press, 124s. ISBN CUDDON, J. A The Penguin Dictionary of Literary Terms and Literary Theory. London: Penguin, 991s. ISBN FOWLES, J The Enigma. In The Penguin Book of Modern British Short Stories.(ed. M. Bradbury). London: Penguin Books, s ISBN

46 5. FREYTAG, G Die Technik des Dramas. In HOLMAN, H. C. - HARMON, W. (eds.) A Handbook to Literature. New York: Macmillan Publishing Company, 646s. ISBN GÁL, E., MARCELLI, M Za zrkadlom moderny. Bratislava: Archa, s ISBN KLAGES, M Literary Theory A Guide for Perplexed. In 8. KUŠNÍR, J American Fiction: Modernism-Postmodernism, Popular Culture, and Metafiction. Stuttgard : Impreso, s ISBN LENČOVÁ, I Literárny artefakt vo výučbe cudzích jazykov. Banská Bystrica: FHV UMB, 208s. ISBN LYOTARD, J F Odpoveď na otázku: čo je postmoderna? In Za zrkadlom moderny. Bratislava: ARCHA, s ISBN ORENIČOVÁ, D Postmodernisti a predstavitelia magického realizmu. In PETŘÍČEK, M Úvod do současné filosofie. Praha: Herrmann, 188s. 13. ŠIPOŠOVÁ, M On the Research Findings Related to English Teachers Questioning Strategies in he English Classroom. In TRANSCOM Žilina: University of Žilina, s ISBN VIETOROVÁ, N Postmodernizmus v anglickej a americkej literatúre. In Cvrkal (ed) Kapitoly z moderny, avantgardy jeden postmoderní. Bratislava: SAV, s WELSCH, W Naše postmoderní moderna. Praha: Zvon, 156 s. ISBN ŽILKA, T Text a posttext. Nitra: ULUK FF UKF, 137 s. ISBN

47 Kľúčové slová: preklad, humor, UFO, analýza, funkcia, komunikatívny preklad Vybrané problémy prekladu fejtónu Woodyho Allena The UFO Menace Mgr. Martin Kubuš Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Úvod Woody Allen je v stredoeurópskom kontexte všeobecne známy, a to predovšetkým ako filmár režisér, scenárista a, samozrejme, ako herec. V kruhu svojich oddaných fanúšikov však neraz zažiaril aj ako spisovateľ autor niekoľkých divadelných hier i kníh fejtónov a poviedok či dokonca ako člen jazzovej kapely. Už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pôsobil Woody Allen v jazzovom zoskupení The Preservation Hall Jazz Band a dodnes pravidelne koncertuje s vlastným jazzovým telesom s názvom Woody Allen and his New Orleans Jazz Band. Jeho inklinácia k tomuto žánru je očividná aj z jeho filmového diela, v ktorom jazzové tóny sprevádzajú divákov v mnohých Allenovych klasikách, napríklad Manhattan, Hannah a jej sestry, Zelig a mnoho ďalších. Náš príspevok sa nezaoberá Allenovym filmárstvom ani muzicírovaním, ale sa zameriava, ako už naznačuje samotný názov, na jeho spisovateľské aktivity, konkrétne na fejtón, ktorý má s jeho filmami spoločnú jednu výsostne dôležitú črtu humor. Našim cieľom je nazrieť do útrob niektorých veľmi špecifických a pre prekladateľa náročných pasáží fejtónu s názvom The UFO Menace. Najskôr je však potrebné, aby sme so spomínaným dielom v stručnosti oboznámili. Fejtón sa prvýkrát objavil v časopise The New Yorker (a to v roku 1977), neskôr vyšiel v zbierke Side Effects, a napokon v súhrnom diele The Complete Prose. Autor sa v ňom svojím jedinečným a zväčša satirizujúcim, no stále dobroprajným spôsobom zamýšľa nad problematikou lietajúcich tanierov a podotýka, že nastal čas, aby sme tento nadprirodzený jav konečne prestali ignorovať a vyjadrili spolupatričnosť s ľuďmi, ktorí, ako sami tvrdia, sa už s mimozemšťanmi stretli: Správy sú opäť samé ufo a je najvyšší čas, aby sme sa tomuto fenoménu prizreli so všetkou vážnosťou. (Presnejšie povedané, je osem desať, a tak nielenže trochu meškáme, ale už som aj vyhladol.) 2 2 UFOs are back in the news, and it is high time we took a serious look at this phenomenon. (Actually, the time is ten past eight, so not only are we a few minutes late but I m hungry.) Woody Allen, Complete Prose (London: Picador, 1997),

48 Samozrejme, lietajúce taniere ako jav nanajvýš záhadný patria iba k okrajovým témam, fejtón vznikol pred tromi desaťročiami, a aj napriek tomu je na Allenovej vtipnej narážke kus pravdy. Ako sa dozvedáme z médií, niekoľko šokujúcich správ ohľadom údajných blízkych stretnutí totiž preniklo na verejnosť priamo z radov Britskej armády, a to iba nedávno, v roku problémov Allenovi údajní svedkovia lietajúcich tanierov a analýza prekladateľských Táto časť sa zaoberá blízkymi stretnutiami, ktoré ich svedkovia ohlásili jednak v minulom storočí a jednak v dávnejšej minulosti. Woody Allen sa odvoláva na mnohé zdroje, pričom cituje fiktívne postavy ako aj historické osobnosti z oblasti filozofie (Parmenides) i literatúry (Goethe). Svoje úvahy o mimozemských objektoch začína tým, že ako jav v dejinách ľudstva vôbec nemusia predstavovať nič nové. Allen sa zamýšľa nad záznamami, ktoré nachádzame vo viac-menej historických dokumentoch. Tie by mohli podľa neho figurovať ako jednoznačné dôkazy o tom, že človek sa s lietajúcimi taniermi oboznámil už pred stáročiami. Autor manipuluje s faktami a svojím čitateľom predkladá falošné (no veľmi vtipné) teórie a závery: Dnes nám odborníci povedia, že pozorovania neidentifikovaných lietajúcich objektov siahajú až do biblických čias. V knihe Levitikus je istá pasáž, kde sa píše:,a veľká strieborná guľa zjavila sa nad asýrskymi armádami, a v celej Babylónii nastal plač a škrípanie zubami, až kým Proroci neprikázali zástupom vzchopiť sa a uspôsobiť. 3 Uvedený úryvok je dokonalý príklad manipulácie, o ktorej sme si práve povedali. Rozhľadený čitateľ, ktorý vôbec nemusí patriť k znalcom Biblie, si v originálnej verzii pod čiarou hneď všimne frázu wailing and gnashing of teeth, ktoré je príznačné pre štýl Biblie ako aj spojenie Assyrian Armies. Obe frázy sú dôveryhodné a v spomínanom údajnom texte z Biblie pôsobia prirodzene. Na druhej strane sú tu však prítomné aj výrazy to shape up a to get a grip on themselves, ktoré biblický štýl narúšajú. Sú svojím spôsobom príznakové a ich funkcia je jednoznačná čitateľa pobaviť akousi biblickou paródiou. Aj keď cieľom nášho príspevku nie je venovať sa náboženstvu, ani Allenovym vzťahom k nemu, jednoznačne musíme podotknúť, že pri čítaní, ba ani pri zbežnom 3 Scholars now tell us that the sighting of unidentified flying objects dates as far back as Biblical times. For instance, there is a passage in the Book of Leviticus that reads, "And a great and silver ball appeared over the Assyrian Armies, and in all of Babylonia there was wailing and gnashing of teeth, till the Prophets bade the multitudes get a grip on themselves and shape up. Tamtiež. 48

49 nahliadnutí do Knihy Levitikus citovanú pasáž nenájdeme. Kniha Levitikus primárne pozostáva zo striktných nariadení a zákonov, podľa ktorých museli Izraeliti prinášať obety Bohu v starozákonných časoch. Pokračujme teda druhým historickým dôkazom. Nasledujúci úryvok je veľmi vtipný a, ako čoskoro zistíme, aj veľmi zavádzajúci (anglistov by mohol zaujať originál pod čiarou): A do tretice, boli tieto oranžové objekty podobné tomu, čo sa opisuje v čerstvo objavenom anglosaskom cirkevnom rukopise z dvanásteho storočia: On započal sa usmiechati; právom neráčili obuv korkom podkutú si zmočiti, pozatým dávno-pradávno guľa ohňová ponad prepluti. Ďakujem vám, dámy a páni? 4 Aj napriek očividnej jazykovej náročnosti úryvku (pozri originál v poznámke pod čiarou), ktorá nás chce presvedčiť o jeho pravosti, čitateľ s hlbšími vedomosťami angličtiny a jej starších foriem prichytí spisovateľa Allena priamo pri čine. Jeho literárny zločin spočíva v zahmlievaní vývoja anglického jazyka, zatiaľ čo doslova vykráda existujúcu báseň. Ukradnuté verše potom kombinuje s vlastnými slovami, čím dostávame text v údajnej staršej forme angličtiny z dvanásteho storočia, ktorou opisuje červené lietajúce objekty. A keby nebolo satirizujúceho účinku, ktorý na nás čitateľov pôsobí, a ktorý vyplýva aj z poslednej vety úryvku, Woodymu Allenovi by sa jeho literárny prehrešok neprepiekol. Uvedená pasáž totiž vôbec nepochádza z nedávno objaveného anglosaského rukopisu z dvanásteho storočia. Menší literárny výskum nás privedie k záveru, že citované a takmer nezrozumiteľné verše pochádzajú zo starej balady s názvom Sir Patrick Spens. V antológii anglickej literatúry sa dočítame, že: Biskup Thomas Percy ( ) bol medzi prvými, ktorí sa z literárneho hľadiska zaujímali o balady, k čomu ho podnietil náhodný objav rukopisu zo sedemnásteho storočia, na ktorom sa nachádzalo ich veľké množstvo v obrovskej chaotickej spleti veršov v strednej angličtine. 5 Antológia nám poskytuje množstvo zaujímavých a pre náš výskum aj dôležitých faktov: 4 And, again, were those orange objects similar to what is described in a recently discovered twelfth-century Saxon-church manuscript: A lauch lauched he; wer richt laith to weet a cork-heild schonne; whilst a red balle lang owre swam aboone. I thank you, ladies and gentlemen? Tamtiež. 5 Bishop Thomas Percy ( ) was among the first to take a literary interest in ballads, stimulated by his chance discovery of a 17 th -century manuscript in which a number of them had been copied down among a great welter of Middle English verse. M. H. Abrams and others, The Norton Anthology of English Literature. Revised edition. Vol. I (New York: W. W. Norton and Company, 1968),

50 Hoci balady môžu vzniknúť v ktorejkoľvek kultúre a v ktorejkoľvek z jej fáz, najviac príznačné sú pre primitívne spoločnosti, akou bola napríklad spoločnosť amerického pohraničia v osemnástom a devätnástom storočí alebo v anglicko-škótskej pohraničnej oblasti neskoršieho stredoveku. 6 Pôvod balady nie je známy, no vedci sa zhodujú, že v britskej literatúre existuje vo viacerých verziách: Keď hovoríme o balade Sir Patrick Spens, v skutočnosti hovoríme o celom množstve básní, ktoré rozprávajú ten istý príbeh viac či menej odlišnými slovami. Aj keby na prahu tejto rozmanitosti stála len jedna pôvodná verzia balady od jediného autora, nenávratne sa nám stráca v obrovskej časovej priepasti. 7 V tejto chvíli si môžeme porovnať úryvok z Allenovho fejtónu s verziou, ktorú nájdeme v antológii anglickej literatúry: O our Scots nobles were richt laith, To weet their cork-heeled shoon, But lang owre a the play were played Their hats they swam aboon. 8 Ako sme už uviedli, Allen verše z balady upravil a pridal whilst a red balle..., aby doplnil informáciu o červenej guli, ktorá sa vznáša oblohou teda naše potenciálne UFO. Evidentné jazykové rozdiely vo veršoch nám dostatočne vysvetľuje už niekoľkokrát citovaná antológia. Pre našu antológiu sa vybrali práve tie verzie, ktoré z hľadiska poetickosti redaktor považoval za najefektívnejšie. Hláskovanie sa zmodernizovalo, zatiaľ čo väčšina severoanglických dialektizmov z originálov sa zachovala. 9 Na záver týchto úvah podotýkame, že nevieme, v ktorom roku balada vznikla, no vždy sa môžeme obrátiť na antológiu, ktorá nám udáva približný časový údaj. Ten je však, 6 Although any stage of a given culture may produce ballads, they are most characteristic of primitive societies such as that of the American frontier in the 18 th and 19 th centuries or that of the English- Scottish border region in the later Middle Ages. Tamtiež. 7 When one speaks of Sir Patrick Spens one is actually speaking of a number of poems that tell the same story in slightly or widely different words. If a single original form by a single author lies behind this diversity, it is too far back in the mist of time to be recovered. Tamtiež, Tamtiež, The versions chosen for this anthology are those which the editor considers the most effective as poetry. Spelling has been modernized; the majority of the northernisms in the originals have been retained. Tamtiež,

51 ako aj čitateľ môže očakávať, v rozpore s tvrdením Woodyho Allena, ktorý tvrdí, že verše pochádzajú z dvanásteho storočia: Pravdepodobne omnoho staršia balada Sir Patrick Spens by sa mohla opierať o historickú udalosť z konca trinásteho storočia. 10 Až doteraz sme skúmali záznamy, ktoré sa podľa Woodyho Allena nachádzajú v existujúcich dokumentoch. Potom sme pre potreby nášho výskumu analyzovali zdroje, ktorými sa Allen inšpiroval pri písaní svojho úsmevného fejtónu. V neposlednom rade si pripomenieme ešte jedno blízke stretnutie s lietajúcimi taniermi, o ktorom sa dozvedáme od dvoch továrenských robotníkov z Louisiany (a pre potreby nášho príspevku uvádzame úryvok v pôvodnom znení): Roy and I was catfishing in the bog. I enjoy the bog, as does Roy. We was not drinking, although we had brought with us a gallon of methyl chloride, which we both favor with either a twist of lemon or a small onion. 11 Charakter uvedeného úryvku korešponduje s celým fejtónom Woody Allen odhaľuje svoj priateľský, no inak dosť pohŕdavý postoj voči všetkým svedkom záhadných a nevysvetlených javov. V úvode fejtónu jasne naznačuje svoje stanovisko aj nasledujúcou poznámkou: Až doteraz sa všetko na tému lietajúcich tanierov zväčša spájalo s pochábľami a čudákmi. 12 Uvedený citát robotníka z Louisiany považujeme za nanajvýš relevantný, pretože Allenovi priaznivci o ňom dobre vedia, že je človek, ktorý väčšinu života strávil v New Yorku vo veľkomeste, ktoré nikdy nespí. Sám patrí medzi umelcov z metropoly svetového formátu, ktorý si veľmi často strieľa z obyvateľov menších amerických miest a mestečiek. Jeho louisianskí hrdinovia sú teda iba ďalšie ľudské stereotypy, ktoré považuje za vhodné objekty svojej satiry. Pozorný divák si určite všimol, že satirické narážky na iné kultúrnospoločenské prostredie, než je New York, nájdeme aj v jeho filmoch, v ktorých si Allen často uťahuje, napríklad Los Angeles. Pokiaľ ide o obsah úryvku, robotníci tvrdia, že alkohol v čase úkazu nepožívali. Allen však naznačuje, že robotníci mohli byť pod vplyvom omamných látok konkrétne pod 10 The presumably much older ballad Sir Patrick Spens may be based on a historical incident of the end of the 13 th century. Tamtiež, Woody Allen, Complete Prose, Up until now, the entire subject of flying saucers has been mostly associated with kooks or oddballs. Tamtiež,

52 vôňou. 13 Aj keď je v spomínanom opise mnoho z hľadiska významu zaujímavých tvrdení, vplyvom chlórmetánu. Táto látka je tiež známa pod názvom metylchlorid, látka, ktorá sa používala v chladiarenských zariadeniach, a ide o bezfarebný plyn s príjemnou éterickou prejdime teraz k formálnej stránke úryvku. Tento krok si v širších súvislostiach vysvetlíme v druhej časti príspevku. Jedného z robotníkov sme už citovali a skôr než zakončíme prvú časť referátu, uvedieme ešte jeden Allenov citát: At first Roy mistook it for a whooping crane and took a shot at it, but I said, 'Roy, that ain't no crane, 'cause it's got no beak. 14 Aj tento úryvok zámerne uvádzame v origináli, aby mal čitateľ anglista možnosť všimnúť si niektoré morfologické špecifiká. V prvom zo spomínaných úryvkov zbadáme nesprávne použitie slovesa to be a síce was namiesto množného čísla were, čo nám odzrkadľuje užívateľove vzdelanie a v istej miere aj spoločenské postavenie. Konkrétne tvary tvoria neoddeliteľnú súčasť jeho sociálneho dialektu. To isté sa vzťahuje aj na frázu as does Roy namiesto správnejšej so does Roy. Ďalším príkladom dialektu je aj vyjadrenie that ain't no crane, ktoré je príznakové použitím dvojitého záporu, pričom prvý z nich ain t je nespisovný sám o sebe. V gramatickej príručke Longman English Grammar nájdeme nasledujúce tvrdenie: Nespisovnú formu ain t namiesto am not, is not a are not často počujeme vo všetkých osobách a vzdelaní užívatelia jazyka sa jej vyhýbajú (azda s výnimkou vtipov). 15 Tvrdenie z príručky uvádzame najmä preto, lebo presne poukazuje na nami opisované javy a podporuje naše tvrdenie, že Woody Allen naráža na nízku vzdelanostnú úroveň spomínaných robotníkov, čo, ako sme už neraz spomínali, robí len a len preto, aby svoju čitateľskú obec v prvom rade pobavil. Tvrdíme, že funkciou textu je čitateľa rozosmiať. Allen je teda absolútne verný svojmu poslaniu spisovateľa, ktorý začínal ako varietný komik v menších estrádnych sálach v šesťdesiatych rokoch minulého storočia colourless gas with a pleasant ethereal odour. Sharp, D. W. A, The Penguin Dictionary of Chemistry. Second Edition. (London: Penguin Books, 1990), Woody Allen, Complete Prose, The non-standard form ain t, in place of am not, is not and are not is frequently heard in all persons and is avoided by educated speakers (except perhaps in joking). L. G. Alexander, Longman English Grammar, (Harlow: Longman Group UK Limited, 1988),

53 Riešenie prekladateľských problémov V prvej časti príspevku sme vybrali niekoľko problematických úryvkov, analyzovali sme ich a v druhej časti navrhneme vhodné kroky, ktorých sa musíme držať, ak ich chceme preložiť preniesť z východiskového do cieľového jazyka pri zachovaní ich funkcie. O funkcii textu sme si už povedali autorský zámer bol čitateľa pobaviť vtipnými príbehmi a úsmevnými odkazmi na historické (niekedy len kvázi historické) dokumenty ako aj svedectvá jednotlivých postáv. Woody Allen nám zároveň naznačuje svoj vlastný názore na celkový problém lietajúcich tanierov, ako je zrejmé z predposledného citovaného úryvku. Ak chceme dospieť k ekvivalentnému prekladu, význam a funkcia textu musí zostať zachovaná. Začnime teda s prekladom úryvku, ktorý podľa Woodyho Allena pochádza z Biblie. Pokiaľ autor originálu cituje existujúce dielo, ktoré už vyšlo vo východiskovom jazyku, čím sa odvoláva na istý prototext, prekladateľ úryvok neprekladá namiesto toho siahne po existujúcom preklade a z neho aj čerpá. Ako sme už spomínali, uvedený úryvok v skutočnosti nepochádza z Knihy Levitikus, a preto v tomto prípade nie je nutné pátrať po preloženej verzii Biblie známej v našej kultúre. V podobných prípadoch musí prekladateľ preukázať svoju tvorivosť. Veľký dôraz by mal pritom klásť na štýl a kolokácie, spomínané v prvej časti príspevku, musí brať na vedomie, pretože sú to práve ony, ktoré v najväčšej miere reprezentujú jazyk Biblie. Aj napriek tomu, že Woody Allen si vytvoril vlastnú biblickú pasáž, pri výbere fráz bol obozretný. Obozretnosť je aj v našom prípade cnosť, ktorá musí byť vlastná aj prekladateľovi Allenovho textu. Biblia, ako vieme, bola preložená do obrovského množstva jazykov, a práve preto nám nič nebráni, aby sme do tejto knihy kníh nahliadli a inšpirovali sa. Biblické výrazy wailing and gnashing of teeth sa prekladajú ako plač a škrípanie zubami. Spomínaný úryvok teda nebol príliš problematický. Pokračujme teraz prekladom druhého problému. V porovnaní s prvým je omnoho zložitejší. Balada, z ktorej sme citovali, je napísaná v severoanglickom dialekte. Spomeňme teda základné fakty, týkajúce sa nášho úryvku. Jazyk úryvku je archaický, pretože sčasti pochádza zo starej balady a sčasti z Allenovho pera. Autor sa pritom usiloval zachovať všetky archaické črty (význam archaizmov a dialektických slov nám, čitateľom anglického originálu, nie je známy, pretože naším materinským jazykom nie je angličtina. Tento problém vyriešili autori antológie tým, že zastarané slová vysvetlili výrazmi modernej angličtiny v poznámkovom aparáte vedľa textu). Ak si úryvok z údajného rukopisu rozdelíme do troch veršov, všimneme si asonanciu na konci druhého a tretieho verša v slovách schone a aboone. Aj túto črtu by sme mali v preklade zachovať. 53

54 Uvedené vlastnosti originálneho textu musíme mať stále na zreteli, no zároveň musíme zabezpečiť zrozumiteľnosť preloženého textu, aby sme nenarušili proces komunikácie autora (resp. prekladateľa) s čitateľom. Aj preklad musí vyznieť archaicky, no to iba v istej miere, pretože musí byť komunikatívny. Peter Newmark definuje pojem komunikatívny preklad a uvádza, že: Komunikatívny preklad sa snaží vystihnúť presný kontextovo-relevantný význam originálu tak, aby čitateľ bez problémov dokázal prijať jeho obsah i jazykovú formu a porozumieť im. 16 Požadovanú funkcia textu, vyplývajúcu z Allenovho primárneho cieľa zabaviť čitateľskú obec, nesmieme zmariť jeho formálnou zložitosťou, a to aj za cenu, že archaické prekladové ekvivalenty budú v porovnaní s archaizmami originálu omnoho mladšie ako napríklad tie, ktoré sme si už uviedli v akomsi pracovnom preklade anglosaského rukopisu. V súlade so zásadami a pravidlami slovenskej prekladateľskej školy tvorivej metódy, ktorú detailne rozpracoval Ján Ferenčík vo svojej knihe Kontexty prekladu nemožno regionálny dialekt originálu prekladať existujúcim dialektom cieľovej kultúry, aby nedošlo k neprimeranému naturalizačnému efektu. O prekladateľovi píše, že: Nespisovné prvky originálu ho často stavajú do neriešiteľnej situácie, lebo je známe, že regionálny dialekt je prevoditeľný len improvizovanou substitúciou ad hoc a sociálne dialekty slovenčine takmer úplne chýbajú. 17 Inými slovami, nebolo by prirodzené, aby anglický literárny hrdina v diele používal napríklad západoslovenský dialekt. Prekladateľ by mal v danom prípade konkrétnej postave vytvoriť dialekt takpovediac šitý na mieru, ktorý by vhodne vyjadroval odklon od normy spisovného cieľového jazyka. Problém nespisovného používania negatívnych tvarov slovesa to be v poslednom menovanom úryvku môžeme vyriešiť na mikroštylistickej rovine. Prekladateľ musí zvoliť adekvátne morfologické prostriedky, ktoré odzrkadlia nižšiu jazykovú úroveň užívateľa, a tým i jeho spoločenské postavenie. Na rozdiel od predchádzajúceho príkladu nám teraz slovenská prekladateľská škola umožňuje použiť jazykové prostriedky, ktoré sa viažu na prípadný existujúci sociálny dialekt cieľovej kultúry. Konkrétne vetu Roy, that ain t no crane môžeme teda pokojne preložiť ako Roy, čak to neni žeriav. Preložená veta je dostatočne subštandardná najmä vďaka častici však, ktorú v preklade deformujeme do tvaru čak, 16 Communicative translation attempts to render the exact contextual meaning of the original in such a way that both content and language are readily acceptable and comprehensible to the readership. Peter Newmark, A textbook of Translation (Hemel Hempsted: Prentice Hall, 1988), Ján Ferenčík. Kontexty prekladu,

55 prípadne šak. Uvedené subštandardy nemožno jednoznačne priradiť k nijakému konkrétnemu slovenskému regiónu a môžeme konštatovať, že použité tvary sú všeobecne rozšírené. To isté sa vzťahuje aj na sloveso neni (namiesto spisovnej formy nie je), ktoré v našom preklade predstavuje takmer dokonalý ekvivalent slovesa ain t z originálu. Na záver si ešte môžeme uviezť jeden príklad a opäť zacitovať z originálu: Roy and I was catfishing in the bog. I enjoy the bog, as does Roy... Odklon od gramatických pravidiel sme už spomínali, no teraz môžeme dodať, že podobné situácie môžeme v syntetických jazykoch, medzi ktoré patrí aj slovenčina, riešiť zmenou prirodzeného slovosledu ako aj dosadením nesprávnych pádových koncoviek napr. v močiare namiesto v močiari, alebo chytali sumcov namiesto chytali sumce a podobne: Ja s Royom sme v močiare chytali sumcov. Mne sa páči v močiare, Royovi takisto. Sme nepili, ale zali sme si so sebou zo štyri litre chlórmetánu, čo máme obaja rady buď s citrónom, alebo malou cibuľou. Na záver konštatujeme, že nami analyzované úryvky z fejtónu Woodyho Allena sú problematické z viacerých dôvodov. Prekladateľ musí pri preklade, konkrétne v jeho reprodukčnej fáze, dodržiavať dobre známe zásady a pravidlá slovenskej prekladateľskej školy, aby dosiahol výsledky, ktoré požaduje naša prekladateľská a redakčná prax či kultúra vôbec. Prekladané úryvky sme citovali a poukázali sme na ich špecifiká. Allenove údajné historické dokumenty nás nútia zájsť i za text a overiť si ním uvádzané zdroje. Fenomén intertextuality si vyžaduje dôslednú analýzu východiskového textu (vrátane textov, z ktorých autor originálu vychádzal a ktoré parodoval) so zreteľom na jeho funkciu ako i formálnosémantickú výstavbu. Navyše, ako vidíme, pri preklade sociolektu musí prekladateľ neraz zájsť do extrémov a siahnuť do nie vždy hlbokej studnice priestorovo neutrálnych subštandardných, no zároveň funkčných jazykových jednotiek. Summary The author of this paper entitled Selected problems with the translation of Woody Allen s essay The UFO Menace focuses on three specific passages in which Woody Allen satirises people who have reportedly sighted UFOs. He briefly analyses them literarily as well as linguistically and in the second part he proposes translation approaches. Being Slovak, he refers to the Slovak translation school and, when necessary, he introduces various Slovak equivalents of the discussed extracts. 55

56 Zoznam bibliografických odkazov 1. ABRAMS, M. H. and others. The Norton Anthology of English Literature. Revised edition. Vol. I. New York: W. W. Norton and Company, ALEXANDER, L. G. Longman English Grammar. Harlow: Longman Group UK Limited, BURGESS, A. English literature. Harlow: Addison Wesley Longman Limited, FERENČÍK, J Kontexty prekladu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, Macmillan English Dictionary for Advanced Learners. Oxford: Macmillan, MCCARTHY, M. O DELL, F. English Collocations in Use. How words work together for fluent and natural English. Cambridge: CUP, NEWMARK, P. A textbook of Translation. Hemel Hempsted: Prentice Hall, SHARP, D. W. A. The Penguin Dictionary of Chemistry. Second Edition. London: Penguin Books, ŠTEKAUER, P. Essentials of English Linguistics. Prešov: Slovacontact Plus s. r. o., The Holy Bible. Colorado Springs: International Bible Society, Zdroje 11. ALLEN, W. Complete Prose, London: Picador,

57 Kľúčové slova: cestopisy, britský humor, irónia, sarkazmus Bill Bryson - Američan s dušou Angličana Mgr. Ivan Zelenka Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Úvod Meno Billa Brysona rezonuje v súčasnosti rovnako na oboch stranách Atlantického oceánu. V Británii ho preslávili hlavne jeho humoristicky ladené cestopisy a diváci ho poznajú aj z televízneho vysielania. Avšak reakcie čitateľskej verejnosti v Británii a USA na jednotlivé diela autora sa značne odlišujú. Na Britských ostrovoch bol populárny hneď na začiatku svojej spisovateľskej kariéry, keď jeho prvé knihy boli v Spojených štátoch ešte bez povšimnutia. V poslednej dobe patrí k najobľúbenejším a najpredávanejším spisovateľom na svete. Napriek autorovej ustavične narastajúcej popularite v anglofónnych krajinách sa slovenský čitateľ môže oboznámiť s jeho knihami len prostredníctvom troch českých prekladov Viktora Faktora (Apalačská stezka, 2002), Jiřího Martínka (Hlavou dolů, země slncem vyprahlá, 2003) a Jany Novotnej (Stručná historie téměr všeho, 2005). V príspevku chceme priblížiť život a tvorbu Billa Brysona a poukázať na úlohu humoru v autorovej tvorbe. Na ilustráciu nám poslúžia dva autorove cestopisy The Lost Continent a Notes from a Small Island. O autorovi William McGuire Bill Bryson, renomovaný americký autor humoristických cestopisov, ale aj kníh o anglickom jazyku a rôzných vedných odboroch, sa narodil v meste Des Moines v severoamerickom štáte Iowa v roku 1951 v rodine športového novinára. Štúdium na Drakeovej univerzite v roku 1972 prerušil a nasledujúci rok sa vydá na štvormesačnú cestu s plecniakom po Európe. V Anglicku, ktoré sa stane neskoršie jeho druhým domovom, sa Bryson zamestná na psychiatrickej klinike Halloway Sanatorium vo Virginia Water, v grófstve Surrey, a zoznámi sa so zdravotnou sestrou, svojou budúcou manželkou Cynthiou. V roku 1975 manželia odišli do Ameriky, kde Bryson ukončil vysokoškolské štúdium na svojej alma mater. O dva roky neskôr sa opäť vracia do Veľkej Británie a rozhodne sa usadiť so svojou rodinou v anglickom grófstve North Yorkshire. Svoju kariéru novinára začína 57

58 v juhoanglickom meste Bornemouth a neskôr pracuje v obchodnej sekcii britských novín The Times a The Independent v Londýne, kde sa už vtedy dostáva do popredia jeho humoristický talent. V roku 1983 zanecháva žurnalistiku a venuje sa výlučne písaniu. V roku 1995 sa presťahuje so svojou anglickou manželkou a štyrmi deťmi do Ameriky, kde žijú v mestečku Hanover v štáte New Hampshire. Po ôsmich rokoch v Amerike sa rodina Brysonovcov opäť vracia na Britské ostrovy, kde žije až doposiaľ vo Wymondhame v grófstve Norfolk. Takéto striedanie života na dvoch kontinentoch ovplyvnilo do značnej miery jeho pozorovacie schopnosti. Bryson je autorom mnohých publikácií, z ktorých najúspešnejšie sú humoristicky ladené cestopisy The Lost Continent 1 (Stratený kontinent, 1989), Neither Here Nor There (Ani tu, ani tam, 1991), Notes from a Small Island (Zápisky z malého ostrova, 1995), Notes from a Big Country (Zápisky z veľkej krajiny, 1998), a v tom istom roku vychádza jeho kniha A Walk in the Woods (Potulky lesom 1998). Brysonov populárny cestopis o Austrálii Down Under (Hlavou dole, 2000) - v Spojených štátoch pod názvom In a Sunburned Country (V slnkom vyprahnutej krajine, 2000) - vyšiel v čase olympijských hier v Sydney. Okrem týchto cestopisov vzbudili mimoriadnu pozornosť čitateľskej verejnosti autorove knihy o anglickom jazyku: Made in America (Vyrobené v Amerike, 1994) a Mother Tongue (Materinský jazyk, 1996). V roku 2003 autorovu všestrannosť potvrdila kniha zameraná na prírodné vedy pod názvom A Short History of Nearly Everything (Stručné dejiny takmer všetkého). Rovnakým druhom humoru ako predchádzajúce knihy vyniká kniha spomienok na autorovo detstvo pod názvom The Life and Times of the Thunderbolt Kid (Detstvo divokého dieťaťa) z roku Jednou z jeho posledných publikácií je biografia pod názvom Shakespeare (2007), v ktorej čitateľovi približuje život tohto velikána z úplne nového uhla pohľadu. V roku 2005 bol Bryson vymenovaný na post čestného rektora Durhamskej univerzity, ktorý pred ním zastával divadelný a filmový herec a režisér Sir Peter Ustinov. O rok neskôr mu bol udelený čestný Rád Britského impéria za prínos do literatúry. Je držiteľom niekoľkých čestných doktorátov. V roku 2007 mu University College Dublin udelila Cenu Jamesa Joycea. Brysonovým vzorom sú cestopisci Redmond O Hanlon a Tim Cahill. 1 Uvedené diela neboli doposiaľ publikované v slovenskom jazyku, preto ich názvy, ako aj uvádzané citácie textov sú voľne preložené autorom tohto príspevku (I.Z.). 58

59 Svojrázny humor Billa Brysona Známy citát od G. B. Shawa, že Británia a Amerika sú dva národy, ktoré rozdeľuje spoločný jazyk, platí niekedy v plnej miere pre ich zmysel pre humor. Na základe reakcií čitateľskej verejnosti a literárnej kritiky vidíme, ako rozdielne boli Brysonove diela prijaté na oboch brehoch Atlantiku: vo svojej adoptívnej Británii Bryson dosiahol štatút autora bestsellerov svojimi humoristickými cestopismi, ale v Spojených štátoch ho preslávili hlavne knihy o anglickom jazyku. V Brysonovom súkromí a profesionálnej činnosti badať silný vplyv britského prostredia, v ktorom strávil viac ako polovicu svojho života, čo mu napomáha lepšie postihnúť jednotlivé kultúrne rozdiely. Na Britských ostrovoch je často označovaný za Američana s dušou Angličana. Je potrebné poznamenať, že autorov zmysel pre humor je nesporne anglický a práve táto skutočnosť vedie mnohokrát k jeho nepochopeniu, teda i neoceneniu zo strany mnohých jeho amerických krajanov. Bryson konštatuje v jednom zo svojich cestopisov, že v americkej angličtine napríklad neexistuje ekvivalent pre britský výraz taking a piss, čo v preklade znamená niekoho si doberať. Spomína si na zábavnú historku z manchesterskej železničnej stanice, kde si jedného dňa pýtal pri okienku jednosmerný lístok s potvrdenkou. Zamestnanec mu ich podal s nasledovným komentárom: Lístok máte zdarma... ale za tú potvrdenku dostanem 18,5 libry. 2 Autor tvrdí, že v Amerike by sa takýto komentár stretol s nepochopením. Zákazník v Amerike by takémuto humoru asi vôbec neporozumel a určite by sa čudoval. Podľa samotného autora je takýto druh humoru, na rozdiel od Ameriky, neoddeliteľnou súčasťou každodenného života Angličanov. Bryson má schopnosť postrehnúť iróniu aj tam, kde si ju iní nepovšimnú. Jeho hravé narábanie s jazykom nám občas pripomína britského humoristu P. G. Wodehousea. Avšak mnohé veci komentuje veľmi sarkasticky. Vo svojich knihách dokáže s láskavým úsmevom, ale niekedy i ostrou satirou, postihnúť najrôznejšie ľudské slabosti, zvláštnosti a záľuby, vysmiať sa snobizmu, strnulým spoločenským konvenciám a najrôznejším formám sebectva. 2 The ticket s free... but it s Ł18.50 for the receipt. (Notes from a Small Island, s. 246, prel. I.Z.). 59

60 Amerika pod drobnohľadom Pre prvý zo svojich cestopisov The Lost Continent s podtitulom Travels in Small-Town America (Cestovanie po malých amerických mestách, 1989) sa autor vracia zo svojho druhého domova v anglickom grófstve North Yorkshire do rodnej Iowy v Spojených štátoch. K napísaniu tejto knihy ho viedla dlhodobá odlúčenosť od svojho domova a zvedavosť na zmeny, ktoré tam odvtedy nastali. Hneď po návrate do rodičovského domu si od matky vypožičia jej starý Chevrolet Chevette a vydá sa na cestu po 38 amerických štátoch. Dvadsaťosem kapitol tejto knihy je popretkávaných spomienkami na Brysonovo detstvo, ktoré si evokuje počas návštevy známych miest. Už prvé dve vety úvodnej kapitoly, ktorými autor predstavuje svoje rodné mesto, si získajú čitateľa a utkvejú mu v pamäti: Pochádzam z Des Moines. Niekto predsa musí. 3 Bryson tu majstrovsky využíva iróniu. Autor len čo opustí Iowu na ceste z Missouri do Illinoisu, po prvýkrát vysloví svoju predstavu o dokonalom malom meste, ktoré nazýva Amalgam. Túto predstavu si vytvoril na základe spomienok na hollywoodske filmy z rokov tridsiatych a štyridsiatych, ako i na televízne situačné komédie z rokov päťdesiatych. Bryson si takéto zidealizované malé mesto predstavuje ako mesto, v ktorom: Bing Crosby by bol farárom, Jimmy Stewart starostom, Fred MacMurray riaditeľom gymnázia a Henry Fonda kvakerským farmárom. Walter Brennan by obsluhoval na benzínovej pumpe, chlapčensky vyzerajúci Mickey Rooney by rozvážal potraviny, pri otvorenom okne by spievala Deanna Durbinová. 4 Dokonca hovorí, že Amalgam mieni nájsť. Počas svojej cesty autom sa k nemu takmer aj priblíži v mestečku Columbus v štáte Mississippi, alebo neskôr v Littletone v štáte New Hampshire. Littleton čiastočne zodpovedá jeho predstave o dokonalom malom meste, tak ako si ho pamätá z detstva a ako bolo prezentované v hollywoodskych filmoch. Práve v ňom nachádza tú ozajstnú priateľskú atmosféru malého mesta z minulosti, ktorá sa inde už dávno vytratila. S neobyčajným zmyslom pre detail sa sústreďuje na každodenný život niekedy uprostred ničoho a zábavnými ironickými komentármi a hyperbolou poskytuje pohľad na americkú realitu medzi Iowou a Kaliforniou. Brysonov výlet je však poznačený sklamaním a miernym podráždením, nakoľko tieto kúzelné a idylické malé mestá jeho detstva sa premenili na gýčové turistické atrakcie, ktorých každodenná realita je mnohokrát poznačená nudou. 3 I come from Des Moines. Somebody had to. (The Lost Continent, s. 3, prel. I.Z.) 4 In this timeless place Bing Crosby would be the priest, Jimmy Stewart the mayor, Fred Macmurray the high school principal, Henry Fonda a Quaker farmer Walter Brennan would run the gas station, a boyish Mickey Rooney would deliver groceries, and somewhere at an open window Deanna Durbin would sing (The Lost Continent, s. 35, prel. I.Z.). 60

61 Niekedy narazí na také miesta, ako napríklad malé mesto Gatlinburg, ktoré je plné najrôznejších atrakcií. Ako dieťa by sa tam nikdy nedostal, pretože v čase prázdnin s otcom navštevoval hlavne múzeá, ktoré boli zadarmo. Autor tu poznamenáva: Keď som vyrastal, nikdy sme sa nedostali na také miesta ako Gatlinburg. Môj otec by si bol radšej nechal prevŕtať mozog vŕtačkou Black and Decker, ako stráviť čo i len hodinu na takom mieste. 5 Pri sledovaní televízie v jednom moteli v Las Vegas komentuje typický štýl amerických médií, v ktorých sa miešajú správy o ľudských tragédiách s reklamnými šotmi a nikto sa už nad tým nepozastavuje: Sledoval som miestne správy. Tieto pozostávali predovšetkým z prehľadu vrážd, ktoré za ten deň stali v Las Vegas, sprevádzaného krátkymi filmovými ukážkami z miesta činu. Medzitým si moderátori vymieňali neduchaplné vtipy a nasledovalo oznámenie celkom sviežim tónom ako napríklad: Šialený vrah zabil dnes v Boulder City matku a jej tri deti sekerou. Zostaňte s nami, o chvíľu máme o tom filmové spravodajstvo. A potom nasledujú nekonečné minúty reklamných šotov Bryson nastavuje zrkadlo americkej kultúre, pričom zachytáva množstvo absurdít, akými sú napríklad posadnutosť súdnymi spormi a diétami, ale aj nadmernou konzumáciou množstva ťažkých jedál. Kniha The Lost Continent, plná zábavného sarkastického humoru a irónie, sa zrodila z autorových spomienok na prázdninové cestovanie s rodičmi počas jeho šťastného detstva v Amerike. So svojím ostrovtipom nám prezentuje nudu, gýč a krásu tam, kde ju človek očakáva najmenej, čo je aj typickou črtou britského humoru. Brysonovu cestu možno chápať ako rozprávanie o deprimujúcom vonkajšom svete, ktorý núti cestujúceho, aby sníval o jeho dokonalej podobe. Autor dokázal napísať túto pozoruhodnú knihu len vďaka svojmu dlhodobému pobytu a skúsenostiam v cudzine, kde si uvedomuje, na rozdiel od väčšiny Američanov, ako smiešne dokáže niekedy pôsobiť ich nekompromisná národná hrdosť na svoju krajinu. Ilustruje to na príkladoch malých miest, ale aj populárnych dovolenkových destinácií, čím ich čitateľovi dokonale približuje. Na záver cesty autor náhle pociťuje sympatie voči svojmu rodnému mestu. Ako hovorí, Des Moines je miestom, kde by dokonca 5 I loved it. When I was growing up, we never got to go to places like Gatlinburg. My father would rather have given himself brain surgery with a Black and Decker drill than spend an hour in such a place. (The Lost Continent, s , prel. I.Z.). 6 So I watched the local news. Principally this consisted of a run-down of the day s murders in Las Vegas accompanied by film from various murder scenes (...). In between each report the anchorman or anchorwoman would trade witless quips and then say in a breezy tone something like, A mother and her three young children were hacked to death by a crazed axeman at Boulder City today. We ll have a filmed report after these words. Then there would be long minutes of commercials (The Lost Continent, s. 217, prel. I.Z.). 61

62 mohol žiť. Bolo to po prvýkrát po dlhom čase, že tam pociťoval akýsi druh pokoja. Pravý opak ako na začiatku cesty, keď sa mu javilo ako miesto nudy. Bryson Ameriku nemytologizuje a ani nevytvára nostalgický mýtus o istote, nevinnosti a pokojnom rodinnom živote. Dobre si uvedomuje skutočnosť, že Amerika nikdy nebola dokonalým bezpečným miestom a stále sa vracia k tejto predstave, aby poukázal na to, ako vzdialený je akýkoľvek mýtus od reality, či už v minulosti, alebo v prítomnosti. Názov Lost Continent sa dá interpretovať ako stratená Amerika Brysonovho detstva. Mnohí čitatelia vnímajú spisovateľov humor ako uštipačný, s čím Bryson nemôže súhlasiť. V rozhovore pre časopis Chicago Tribune poznamenal: Aby ste pochopili túto knihu, musíte sa dokázať smiať sám zo seba. Viem, že pre mnohých ľudí je to príliš náročné. 7 Američan s dušou Angličana Kniha Notes from a Small Island mu v Británii priniesla veľký úspech a stala sa dlhohodobým bestsellerom. Hlavným dôvodom pre jej napísanie bolo autorovo osobné vyznanie obdivu krajine, ktorá mu bola domovom dvadsať rokov. Svoju rozlúčkovú cestu si starostlivo naplánoval z Londýna na južné pobrežie a odtiaľ cez Manchester, Liverpool a Wales do Škótska a rozhodol sa ju absolvovať verejnou dopravou, s výnimkou Oxfordu. Miestami pôsobí dojmom dokonalého, ale trochu mrzutého turistického sprievodcu. Napriek tomu si Bryson cestu užíva. Svoje ťažkosti pri cestovaní rozvinie do sarkazmu a humoru. Autor opisuje a komentuje zvláštnosti života na Britských ostrovoch očami skúseného pozorovateľa, ktorý krajinu dôverne pozná. V prológu sa spomienkami vracia do roku 1973, kedy po prvýkrát zhliadol Anglicko z francúzskeho Calais. Typicky Brysonovským spôsobom zobrazuje prostredie britského Doveru, ktorý mu poskytol prvé ubytovanie. Pozorne sleduje zvláštnosť prostredia, ľudí a porovnáva ich s Amerikou. Nechýba tu ani suchý humor a sarkazmus. Spomenie si na hotel so zvláštnou majiteľkou a podivnými hosťami, v ktorom bol ubytovaný. V hoteli bol ubytovaný krívajúci morózny plukovník vo výslužbe. Jeden z hostí sa snažil ospravedlniť správanie plukovníka slovami: Nesmiete sa hnevať na plukovníka. Odvtedy čo stratil nohu, už nie je taký akým býval. Bryson zareagoval sarkasticky: Teda, dúfam, že ju kvôli sebe samému čoskoro nájde. 8 7 You have to be able to laugh at yourself to understand this book, and I know that is asking a lot of some people. prel. I.Z.). 8 You mustn t mind the colonel. He hasn t been the same since he lost his leg. Well, I hope for his sake he soon finds it. (Notes from a Small Island, s. 28, prel. I.Z.). 62

63 Dvadsaťdeväť kapitol knihy, patrične okorenených humorom, evokuje autorove rané skúsenosti a dojmy z tejto krajiny. Prechádza dôverne známymi lokalitami, akými sú Dover, Londýn, Virginia Water v grófstve Surrey, kde po prvýkrát stretol svoju budúcu manželku, ktorá tam vtedy pracovala na psychiatrickej klinike. Okrem toho spomína aj na ťažkosti, ktoré mal v zamestnaní a potom pokračuje vo svojej ceste po súčasnom Anglicku, Walese a Škótsku. Veľkú pozornosť venuje budovám a architektúre krajiny. Bryson má výhrady voči novej architektúre a myslí si, že táto absolútne harmonicky neladí s historickými stavbami. Azda najviac mu vadia nákupné strediská. V súvislosti s architektúrou Bryson vyhlási: Zo všetkých budov, ktoré by som srdečne rád vyhodil do povetria v Británii budova Maples v Harrogate, hotel Hilton v Londýne, budova poštového úradu v Leeds, náhodne vybranú budovu Britského Telecomu vôbec by som neváhal vybrať si ktorúkoľvek z nich... 9 Najviac si všíma prímorské letoviská, siete obchodných reťazcov, životné prostredie, britské železnice a záľubu Angličanov v sledovaní obľúbených televíznych programov. Znepokojuje ho ohrozované životné prostredie v krajine: Viete, že v rokoch od 1945 do 1985 Anglicko prišlo o míľ živých plotov dostatočné množstvo, s ktorým by sme mohli opásať zemeguľu štyrikrát. 10 Obzvlášť obdivuje anglickú zdvorilosť a skladá hold britskému humoru: Určite sa zasmeješ keď ti poviem, že (Briti) sú najšťastnejší ľudia na zemi. Čestné slovo. Pozoruj akýchkoľvek dvoch Britov pri rozhovore a všimni si, ako dlho im to potrvá, kým sa nezasmejú nad nejakým žartom, alebo vtipnou poznámkou. Nebude to viac ako pár sekúnd. 11 V knihe nezabudne ani vtipne poznamenať, že sa chystá s rodinou odcestovať do Spojených štátov, aby jeho deti spoznali život v inej krajine a manželka mohla nakupovať do 21:00 hodiny až sedemkrát do týždňa. Okrem toho ako dôvod pre odchod do Ameriky uvádza nasledovné: Pred nedávnom som počul, že podľa jedného výskumu Gallupovho ústavu 3,7 9 Of all the buildings that I would deeply love to blow up in Britain - the Maples building in Harrogate, the Hilton Hotel in London, the post office building in Leeds, a random selection among almost any of the structures owned by British Telecom I have no hesitation in saying that my first choice would be either of these two. (Notes from a Small Island, s. 346, prel. I.Z.). 10 Did you know that between 1945 and 1985 England lost 96,000 miles of hedgerows enough to girdle the earth four times? (Notes from a Small Island, s. 183, prel. I.Z.). 11 You will laugh to hear me say it, but they are the happiest people on earth. Honestly. Watch any two Britons in conversation and see how long it is before they smile or laugh over some joke or pleasantry. It wouldn t be more than a few seconds. (Notes from a Small Island, s , prel. I.Z.). 63

64 miliónov Američanov verí, že boli niekedy unesení mimozemšťanmi, a tak mi bolo jasné, že ma môj národ potrebuje. 12 V hlasovaní, ktoré prebiehalo v roku 2003 pri príležitosti Medzinárodného dňa knihy, čitatelia vybrali práve tento Brysonov travelóg ako knihu, ktorá najlepšie reprezentuje britskú identitu. Záver Na záver je možné konštatovať že, Brysonove knihy čitateľa rozhodne pobavia i poučia. Sú plné iskrivého osobitého humoru. Nemožno ich brať ako vážnych turistických sprievodcov. Na rozdiel od renomovaných britských cestopiscov Paula Therouxa alebo Brucea Chatwina, Bryson sleduje vo svojich cestopisoch s osobitým humorom, ale aj kriticky, svoje okolie, zvláštnych ľudí a ich zvyky, z ktorých postupne vytvára satirický obraz prostredia. Humor je v jeho tvorbe neustále prítomný, spontánny a vlastne inteligentne charakterizujúci paradoxnú skutočnosť. Doposiaľ sa šesť Brysonových kníh stalo bestsellermi. I napriek vydareným prekladom čitateľ dokáže precítiť jemné štylistické a jazykové odtiene len v origináli. Humor Billa Brysona môžeme zaradiť medzi dokonalé ukážky špecifického suchého anglického humoru, kvôli ktorému sa teší v Británii veľkej popularite. Summary The article focuses on the writings of the contemporary U.K.-based American humorous travel writer, Bill Bryson. To describe and illustrate the author s style we deal with two of his most significant books: his literary debut, The Lost Continent, in which he recreates the road trips of his childhood in America and his bestselling book, Notes from a Small Island, which is based on Bryson s experience in Britain. Both books are immensely witty, characterized by the distinctive Brysonesque humour. Zoznam bibliografických odkazov 1. BRYSON, B The Lost Continent Travels in Small Town America and Neither Here Nor There Travels in Europe. London : Secker & Warburg, s. ISBN I had recently heard that 3,7 million Americans, according to a Gallup poll, believed that they had been abducted by aliens at one time or another, so it was clear that my people needed me. (Notes from a Small Island, s , prel. I.Z.). 64

65 2. BRYSON B Apalačská stezka. Preložil Viktor Faktor. Praha : Columbus, s. ISBN BRYSON B I m a Stranger Here Myself Notes on Returning to America After Twenty Years Away. New York : Broadway Books, s. ISBN X. 4. BRYSON B Bill Bryson s African Diary. New York : Broadway Books, s. ISBN BRYSON B Notes from a Small Island. London : A Black Swan Book, s. ISBN BRYSON B Shakespeare. The World as a Stage. London : Harper Press, s. ISBN Interview with Bill Bryson. In Chicago Tribune, September 20, 1989, pp. 1,

66 Kľúčové slová : Európska Unia, európske občianstvo, európska identita. Réflexions sur la citoyenneté et l identité européennes Prof. Gilles Rouet, DrSc. Chaire Jean Monnet ad personam «Identités et Cultures en Europe» Katedra európskych kultúrnych štúdií Introduction Lors des élections européennes de juin 2009, moins de 20 % des électeurs slovaques ont voté. Un résultat d autant plus étonnant que les Eurobaromètres réalisés par la Commission européenne 1 montrent que les Slovaques ont plutôt confiance en l Union européenne et en ses institutions. Voila le point de départ de cette contribution qui présente également un caractère inaugural pour la nouvelle Chaire Jean Monnet ad personam «Identités et Cultures en Europe». Procédons logiquement : l abstention aux élections européennes révèle un déficit d implication des électeurs par désintérêt politique, rejet des institutions ou bien encore, cette dernière hypothèse sera privilégiée, par incompréhension des enjeux, non pas de la construction européenne elle-même, mais du fonctionnement démocratique de l Union européenne. Il s agit, en premier lieu, d un problème de citoyenneté européenne. Mais cette citoyenneté s appuie sur une construction identitaire, à partir de principes, de valeurs, d actions communs mais surtout en mobilisant la capacité de chaque citoyen d un Étatmembre à pouvoir s'identifier à une représentation de l ensemble. Il convient donc de tenter de faire le point sur la citoyenneté européenne, puis sur cette problématique identitaire, avant de pouvoir revenir au problème de l implication des citoyens dans la démocratie, enjeu de la légitimation de tout projet communautaire. La citoyenneté et l identité relèvent de démarches radicalement différentes : on ne construit pas la citoyenneté, on l acquiert, la reconnaît, la comprend. En revanche, l identité est le résultat d un processus social, psychologique, culturel et politique, évolutif et pluriel. La citoyenneté est unique, dans un cadre et une logique déterminés, alors que l identité est plurielle, évolutive, liée aux cultures et aux circonstances, aux relations interpersonnelles comme aux représentations sociales. 1 Les résultats et les rapports de synthèses sont disponibles sur index_fr.htm. 66

67 La sémantique utilisée, souvent pour des raisons de style plutôt que dans le cadre d une intention particulière, trouble le débat avec la confusion entre Europe et Union européenne. Ce n est pas l Europe qui est dans l impasse parce que l identité européenne se construit difficilement dans le cadre d une fédération d États-nations, ce qui rend donc la démocratie communautaire déficiente, c est plutôt l Union européenne, dont la réalisation à partir d une politique d intégration économique, visant à mettre en place un des acteurs principaux de la mondialisation néolibérale, ne peut plus s abstenir d une légitimation citoyenne. En ce qui concerne l Europe, elle ne peut être définie qu à partir de l ensemble des hommes et des femmes qui se sentent européens, qu ils le revendiquent ou non, du Portugal à la Lettonie, de l Islande à la Géorgie ou encore de la Turquie à la Norvège. La question de l identité européenne apparaît alors bien différente de celle de la volonté d appartenance à une union économique et politique originale. Aucun citoyen de cette union ne peut décider à la place d un Turc ou d un Ukrainien qui est ou s estime être européen ou non. En revanche il peut avoir une opinion sur l intérêt, pour lui et pour l Union de l intégration d autres pays, d autant plus quand l «identité européenne», c'est-à-dire, en fait, l identification à l ensemble «Union européenne», s appuie sur des valeurs, des principes autant que sur un partage, une histoire ou un patrimoine. Le débat a besoin d être clarifié : la question de l intégration de la Turquie achoppe souvent sur le problème de l appartenance ou non à l Europe de ce pays. La confusion continue d être entretenue car il existe bien plusieurs modèles, plusieurs projets d Union européenne dont une, le projet d une Union essentiellement économique, n a pas besoin d identité européenne, sauf s il s agit de chercher à légitimer le projet dans un cadre démocratique. Au Centre et à l Est, principalement, le projet de l Union européenne serait d une fédération économique et culturelle, les similitudes s inscrivant dans une relative diversité culturelle. Pour ces pays, la définition de l Europe reste une question centrale. A l Ouest, il s agit plutôt de découpler les deux aspects : la réticence vis-à-vis de la Turquie n est alors pas imputable à son appartenance ou non à l Europe 2 mais à la mesure des avantages en termes économiques ou politiques de cette adhésion, ce qu illustre bien l opposition sur ce sujet entre les gouvernements britannique et français. Ce n est pas à l Union européenne (ni d ailleurs au 2 Une Europe dont les limites à l Est sont confuses, artificielles, légitimées par l histoire politique plutôt que par la géographie ou la culture. 67

68 Conseil de l Europe) de définir ce qu est l Europe ou qui est européen ou non, même si la tentation en est grande, et souvent légitime vue d Europe centrale, par exemple. Il existe autant d Europe que d Européens, mais une seule Union européenne qui ne pourra suivre qu un seul projet. L Union européenne actuelle éprouve des difficultés à évoluer vers un fonctionnement à la fois plus démocratique, au sens traditionnel du terme, et avec une gouvernance plus efficace 3. Ainsi, les difficultés de ratification du traité pour une Constitution puis du traité de Lisbonne révèlent qu après le grand élargissement de l Union européenne de nouvelles questions n ont pas reçu de réponses et, surtout, n ont pas été au centre d un débat démocratique. En particulier, les questions relatives à l existence de valeurs communes, rapidement évacuées en France, celles relatives à la citoyenneté européenne, ou aux rapports entre identités et culture dans un cadre devenue politiquement correct de «diversité culturelle». Le peuple européen 4 reste introuvable. Le déficit démocratique de l Union européenne semble s accroître, avec un taux d abstentionnisme qui augmente en même temps que l Union s élargit. La citoyenneté européenne reste un concept abstrait, qui ne peut pas générer de devoirs, donc de civisme à l échelle de l Union puisqu il ne s agit que de droits supplémentaires, une citoyenneté qui s ajoute à la citoyenneté nationale principale. La citoyenneté européenne La citoyenneté, qualité et statut, se définit en effet à la fois par la jouissance de droits civiques et par une logique juridique sur lequel repose l exercice de la démocratie représentative. Ce concept est par essence politique car le citoyen détient de droit une part de la souveraineté politique. La citoyenneté s inscrit dans le partage des droits et des devoirs alors que l identité se construit avec les particularismes des sociétés, culturels, religieux, sociaux et idéologiques, donc également politiques. La citoyenneté, en particulier, est évidemment une manifestation de l identité nationale, une identification à un partage au niveau de l État de droit. Les États-nations ont installé une citoyenneté juridique qui crée de fait une solidarité formelle, contribue à la construction d une identité politique, complémentaire aux identités culturelles 5 Ces nations sont devenues légitimes quand le 3 Cf. Olivier Costa & Paul Magnette, Une Europe des élites. Réflexions sur la fracture démocratique, Bruxelles, Éditions de l Université de Bruxelles, Au sens du grec dèmos. 5 Le poids de l histoire de chaque État-membre est évident sur ce point : la construction identitaire est bien différente entre un Français qui compose parfois avec une identité locale ou régionale compatible 68

69 sentiment d appartenance, l identification nationale donc, s est généralisé, sans que cela ne remette forcément en cause les logiques culturelles ou religieuses. L Union européenne a introduit le concept de citoyenneté européenne avec le traité de Maastricht de 1992, une citoyenneté de complément : pour l obtenir, il faut avoir la «nationalité d un État-membre» (article 17 du traité de Rome actualisé). L intention communautaire est alors clairement définie : il s agissait de renforcer et de promouvoir l identité européenne, ciment de l intégration communautaire. Plus tard, le traité d Amsterdam de précise que «la citoyenneté de l Union complète la citoyenneté nationale et ne la remplace pas». Le débat sur cette question est fondamental car le décalage entre la construction juridique de cette citoyenneté et le constat de la difficile émergence d une conscience collective, d un sentiment d appartenance à une communauté de destin est manifeste, le niveau d abstention aux dernières élections n étant qu un indicateur de plus. En décembre 2000, le Conseil européen de Nice prend pleinement conscience de l ampleur du problème et préconise, dans une Charte des droits fondamentaux 7, «une union toujours plus étroite parmi le peuple européen», partageant «un avenir pacifique basé sur des valeurs communes», un texte qui non seulement ne résout rien mais contribue depuis, avec ce «peuple européen», à renforcer la confusion en liant radicalement l Union européenne et l Europe 8. Cette Charte tente de dépasser la logique d une citoyenneté européenne de complément et définit des droits civils, économiques et sociaux, pour tous les résidents de l Union 9, mais tous les résidents ne sont pas citoyens nationaux : un Turc en Allemagne dispose bien de droits sociaux, par exemple, mais il n est pas pour autant citoyen européen s il ne dispose pas de la citoyenneté allemande. Lors du Conseil européen de décembre 2001, les États-membres reviennent sur les avec une identité nationale, car l unification politique et culturelle est installée depuis plusieurs siècles, tandis que dans les pays d Europe centrale, par exemple, la différenciation maintenue durant l époque soviétique entre nation et citoyenneté s articule désormais dans le cadre politique de l Union européenne, qui joue en quelque sorte le rôle du Bloc soviétique d auparavant et permet d apaiser les tensions éventuelles. 6 Entré en vigueur le 1 er mai Conseil européen de Nice du 7 décembre 2000, Charte des droits fondamentaux, sur <18 août 2009>. 8 Une logique intégrée également dans les processus d élargissement puisque le caractère européen des pays candidats est un des critères C est l ouest du Bosphore, pour la Turquie, qui justifierait ainsi la candidature mais pour d autres pays intéressés, comme la Géorgie par exemple, comment justifier de dépasser la «frontière» historico-géographique de la Chaîne du Caucase? 9 En particulier des droits aux prestations de sécurité sociale et aux services sociaux ou de protection de la santé. 69

70 défis fondamentaux de l UE qui cherche comment rapprocher les citoyens du projet européen et des institutions européennes. On retrouve encore cette double démarche : le projet qui nécessite une légitimation citoyenne par l élection du Parlement et les institutions qui doivent faire évoluer leur image auprès du public 10. Mais la mise en place de cette citoyenneté complémentaire ne permet pas de lier les communautés de destin au sein de l Union : cette innovation définit trois catégories de citoyens au sein de chaque État-membre : les nationaux citoyens de l Union, les résidents citoyens de l Union non nationaux qui disposent en particulier du droit de vote et d éligibilité aux élections locales ou européennes 11 et de dispositions liées à leur droit de libre circulation ou d accès au marché du travail et les résidents non citoyens d un État-membre. En mettant en place une citoyenneté européenne qui repose sur les citoyennetés nationales, l Union établit une différenciation entre les étrangers non communautaires et les citoyens d un État-membre qui ne sont pas des étrangers puisqu ils partagent cette citoyenneté de l Union! Il ne s agit pas d une situation comparable à celle des «pays frères» de l Union soviétique : l homo sovieticus avait bien été persuadé de cette supra-citoyenneté socialiste, ce qui n est pas du tout le cas de la grande majorité des citoyens des États-membres. Cependant, de nouveaux droits existent, la citoyenneté européenne donne par exemple la possibilité aux citoyens de soumettre une pétition au Parlement européen, d adresser une plainte au Médiateur européen relativement à un litige avec l administration de l une des institutions de l UE ou encore de pouvoir saisir la Cour de justice des Communautés européennes. Cette juridiction constitue une des cinq institutions de l'union européenne et a compétence pour trancher les contentieux juridiques entre les institutions, les États-membres et les citoyens, d après les règles établies par les traités de l'union européenne 12.Cette juridiction ne s exerce que dans les domaines communautaires ou destinés à le devenir et ses attributions, qui suivent en général les évolutions des traités augmentent donc avec l évolution des compétences de l'union européenne. Les nationaux des États-membres sont des citoyens de fait de l Union 13, beaucoup sans 10 Déclaration de Laeken, annexée aux conclusions du Conseil européen des 14 et 15 décembre 2001, sur <18 août 2009>. 11 Mais qui ne peuvent pas, en France au moins, devenir maires ou adjoints. 12 Cette juridiction est différente de toutes les autres juridictions internationales par son caractère obligatoire et du fait que ses décisions s'imposent à tous au sein l'union européenne. 13 Cf. Françoise Parisot, Citoyennetés nationales et citoyenneté européenne, Paris, Hachette,

71 l avoir su. Ils jouissent de droits et de libertés, comme la libre-circulation des personnes 14 après celle des capitaux et des biens 15. Mais pour que cette citoyenneté puisse être intégrée, puisse s exprimer par des débats, des actes, des votes, a minima, il faudrait qu elle soit clairement et consciemment reliée aux libertés civiles, aux valeurs démocratiques de l État de droit, aux droits de l homme, et pas seulement au sein d une élite limitée. Si l Union devient ou reste une démocratie d experts, pendant que les États-nations s orientent en partie vers des démocraties d opinion, les citoyens ne pourront que continuer à considérer l Union européenne uniquement comme une alliance économique, et interpréteront (et jugeront) toutes les politiques de l Union dans cette seule logique. La citoyenneté européenne est incomplète car 1) elle n intègre pas de devoirs, 2) elle est accordée automatiquement, 3) dans un cadre national. Aucune autorité communautaire ne peut accorder la citoyenneté européenne à un demandeur : soit il s agit d un citoyen d un Étatmembre qui la possède déjà, soit il s agit d un citoyen d un pays tiers qui ne peut pas la recevoir! Cette citoyenneté n a pas d autonomie par rapport aux citoyennetés nationales : ce n est, en définitive, d un statut intermédiaire 16. La citoyenneté de l Union européenne devrait être supranationale et autonome afin de pouvoir être accordée aux étrangers non communautaires. Cela permettrait à l ensemble des citoyens de prendre conscience de la réalité politique de l Union. Une telle évolution aboutirait à ce qu une citoyenneté crée une nation, dans un renversement de l histoire. Daniel Cohn-Bendit propose aussi la création d une citoyenneté européenne «déconnectée de la citoyenneté nationale». Comme de nombreuses «sphères politiques [ ] se décident maintenant au niveau européen», le «citoyen est confronté à un espace politique [ ] grandissant, [ ] l espace européen». Mais la difficulté est de «créer un espace public européen, un débat public européen. [ ] Moi, je voudrais une citoyenneté européenne qui n est pas liée à la citoyenneté nationale.» 17 L Union a évolué et a progressivement confisqué des éléments importants de 14 Encore faut-il, pour s en rendre compte, avoir l occasion de se déplacer. L appréciation de cette ouverture de l espace, qui réduit les distances, est très différente au sein des petits pays que dans les pays non fédéraux plus vastes. 15 La libre-circulation des services est considérée dans certains pays comme une menace pour l emploi (en France par exemple), dans d autres comme une opportunité (dans les pays du dernier élargissement de 2004 notamment, après la phase transitoire) : le différentiel de pouvoir d achat contribue à cette opposition. 16 Cf. Catherine Wihtol de Wenders, La citoyenneté européenne, Paris, Presses de la Fondation nationale des sciences politiques, Entretien avec Pierre Roca, 16 juin 2008 ; sur BENDIT-Creer-une,1688 <18 août 2009>.Cf. également Paul Magnette (ed.), De l étranger au citoyen : construire la citoyenneté européenne, Bruxelles, De Boeck,

72 souveraineté aux nations qui la composent : des symboles, un parlement et pour une partie d entre elles, la suppression des frontières et l instauration d une monnaie unique. Les souverainetés économiques nationales sont réduites à des peaux de chagrin et de nombreuses contraintes institutionnalisées ou des accords non normatifs volontaires contribuent à cette évolution dans des domaines pour lesquels, d après le traité de l Union, la souveraineté des États-membres reste entière. Il en est ainsi de l enseignement supérieur, par exemple, avec les conséquences du Processus de Bologne 18. L Union européenne, ensemble de cultures politiques différentes, a d autant plus besoin d une structure politique basée sur la coopération et la participation mais aussi sur la subsidiarité qui renforce l efficacité (voire l efficience) et l'autonomie. Mais comme c est un cadre qui a d abord été installé, il s agit de suivre l idée de Bronislaw Geremek : «après avoir fait l Europe, nous devons faire maintenant des Européens» 19. La solidarité ou le sentiment d appartenance ne sont pas de génération spontanée. Citoyennetés et identités Après avoir développé ce concept inédit de citoyenneté de l Union, complément de la citoyenneté nationale, l évolution identitaire des citoyens pourra entraîner une mise en concurrence des citoyennetés nationales et de l Union et, à terme, peut-être un renversement de complémentarité. En effet, à partir du moment où la citoyenneté de l Union dépassera un cadre strictement juridique et sera vécue quotidiennement, les devoirs s articuleront alors avec les droits. Ainsi, comme la reconnaissance identitaire est une base essentielle de tout pouvoir politique, le changement d échelle du référent, du national à l européen, pourrait bousculer l articulation entre nations et supra nation. Cette évolution possible ne remet pas en cause les États-nations, ne leur enlève pas toute souveraineté. L État-nation reste un fondement de la légitimité démocratique nécessaire alors que l Union tente une évolution politique majeure qui aboutirait à une nouvelle appropriation de l espace par les citoyens. L évolution vers une Union des citoyens implique de ne plus restreindre le lieu d expression de la citoyenneté aux territoires nationaux. Dans ce sens il est possible de conceptualiser une évolution de la 18 Qui d ailleurs s étend bien au-delà de l Union européenne. 19 Bronislaw Geremek & Robert Picht (dir.), Visions d Europe, Paris, Odile Jacob, Cf. en particulier Kalypso Nicolaidis, «Les fins de l Europe», avec les quatre visions de «l espace européen», deux limitées : «l Euromythe (histoire et religion), une nation européenne» et «l Eurolimes (politique et société), finie mais inclusive» ; deux illimitées, «les Euro-Sphères (géopolitique) : une Union au-delà de l Europe» et «un Euro-monde (économie politique ; mondialisation, cosmopolitisme) : un projet mondial». 72

73 citoyenneté européenne alors effectivement déconnectée des citoyennetés nationales, une vraie, enfin, double-nationalité sur des logiques politiques différentes mais à partir de concepts de citoyennetés équivalents. La liaison entre citoyenneté européenne et identité européenne est évidente 20. Plus l Union acquiert de compétences reconnues et légitimées par les citoyens, plus le politique prend le pas sur l économique, plus l'identité européenne peut, en se manifestant, démontrer qu elle commence à exister. Les manifestations de protestation contre le recours à la force en Irak, en , ont été les témoignages de la réalité d une opinion publique européenne, plus unie que les gouvernements de l époque en Europe sur la question du soutien ou non à l initiative américaine 22. L identité se rapporte étymologiquement à ce qui est identique à quelque chose ou à quelqu un, l identité consiste par exemple à avoir un même nom, de mêmes origines, une même culture. Au sein des familles, des groupes, des communautés, des peuples, les points communs relient les individus et leur permettent de s intégrer. Mais c est aussi le contact avec un autre groupe social qui met en évidence l appartenance à son propre groupe et qui induit les processus d identification. L identité sociale relève donc de la position du sujet dans la culture et la société 23. Ainsi, d un point de vue psychologique comme sociologique, l identification est une prise de conscience des différences. Ce processus prend en compte les enjeux politiques et idéologiques qui induisent une démarche identitaire 24. La décolonisation, 20 Cf. Alfred Grosser, Les identités difficiles, Paris, Presses de la Fondation nationale des sciences politiques, En effet, dans la plupart des capitales européennes, des coordinations d associations, de partis politiques ou de syndicats ont appelé à manifester contre la guerre en Irak, dès le lendemain du Conseil de sécurité de l ONU et pour signifier le soutien populaire au non recours à la force. En France, dans la plupart des grandes villes, des milliers de personnes se sont mobilisés (environ trois cent mille personnes à Paris). A Rome, trois millions de personnes ont défilé sur plus de dix kilomètres. En Allemagne, on a pu dénombrer un demi-million de manifestants dans les rues de Berlin, plusieurs centaines de milliers de personnes à Londres également. 22 La réaction de Jacques Chirac, relayé ensuite par son ministre des Affaires étrangères, Dominique de Villepin, au Conseil de sécurité de l ONU puis par les positions communes avec le Chancelier Allemand et le Président Russe a d ailleurs relancé le couple franco-allemand et la construction européenne. 23 Mais ne peut pas, d après Edmond Marc Lipiansky, être dissociée de l identité personnelle, définition de soi qui contient aussi les sentiments et les représentations, s appuie sur les expériences et intègre les projets propres aux individus. Cf. Psychologie de l identité, Paris, Dunod, 2005 ; Stéphane Ferret, l identité, Paris, Flammarion, Voir également Edmond Marc Lipiansky, L'identité française : représentations, mythes, idéologies, La Garenne-Colombes, Ed. de l'espace européen, Cf. sur ce point Carmel Camilleri et alii, Stratégies identitaires, PUF, Paris, L auteur participe au courant interactionniste qui conçoit les identités dans le cadre de stratégies identitaires afin de souligner leur caractère relationnel et dynamique. L individu est acteur et développe des stratégies, procédures mises en œuvre seul ou à plusieurs pour atteindre une ou plusieurs finalités. Ces 73

74 par exemple, ou la situation des immigrés, des jeunes ou des habitants des banlieues ont fait l objet de nombreuses études sur le besoin d identité de personnes souhaitant créer leur communauté en affichant leurs différences 25. L évolution de la prise en compte du nouvel environnement institutionnel par chaque citoyen est également un facteur déterminant du contexte de la construction identitaire. Le citoyen européen ne peut pas seulement être déclaré, reconnu ou désigné comme tel, il doit avoir intégré le sentiment d appartenance à la communauté. L identité, par la culture, hérite en partage d une tradition d humanisme, mais aussi d une éthique politique. L européanisation des cultures s inscrit dans une démarche d ouverture constante vers l autre, un processus d enrichissement qui complète l école de morale politique induite par l Histoire et le rôle de révélateur de l identité européenne que devraient jouer les institutions européennes. Les débats relatifs à la citoyenneté européenne ont établi des liens avec le problème de l identité commune. L enjeu de la construction européenne réside dans cette articulation. Pour beaucoup d hommes politiques, de décideurs, d analystes ou d intellectuels, il est apparu nécessaire pour cette nouvelle communauté politique de désigner un ensemble de valeurs et de références communes permettant de garantir la cohérence de l ensemble, de légitimer l action politique et les institutions. Plusieurs textes ont ainsi proposé des définitions de l identité européenne, à certaines étapes importantes de la construction de l Union européenne, avant la création de la citoyenneté européenne complémentaire décrite précédemment. Réunis pour un sommet européen à Copenhague les 14 et 15 décembre 1973, les chefs d'état ou de gouvernement des neuf États-membres des Communautés européennes, «réaffirment leur intention de transformer, avant la fin de la décennie en cours, l'ensemble de leurs relations en une Union européenne» et adoptent un texte désigné par la suite «Déclaration sur l identité européenne», à usage externe principalement, c est-à-dire des États-Unis, mais aussi des autres pays dont le Japon ou l URSS 26. L annonce est claire, après le premier élargissement 27, les Neuf estiment qu il est temps «de rédiger un document sur procédures sont tributaires notamment des facteurs socio-historiques, économiques, politiques ou culturels, ce qui place au premier plan les structures sociales et politiques (pp ). 25 Cf. François Dubet, Le déclin des institutions, Paris, Seuil, 2002 ; Joëlle Bordet, Les «jeunes de la cité», Paris, PUF, 1999 ; Danielle Juteau, L ethnicité et ses frontières, Montréal, Presses de l Université de Montréal, 1999 & Gérard Noiriel, A quoi sert l identité nationale, Paris, Agone, Cf. <18 août 2009>. 27 L Europe des neuf comprend alors la République Fédérale d Allemagne, la Belgique, la France, 74

75 l identité européenne permettant notamment de mieux définir leurs relations avec les autres pays du monde, ainsi que les responsabilités qu ils assument et la place qu ils occupent dans les affaires mondiales». L identité européenne est définie par rapport à un «héritage commun», au «degré de cohésion déjà atteint vis-à-vis du reste du monde» et à la prise en considération du «caractère dynamique de la construction européenne». Elle est liée à la «variété des cultures dans le cadre d une même civilisation européenne», à un «attachement à des valeurs et des principes communs», à la conscience de «posséder en commun des intérêts spécifiques» et à la «détermination de participer à la construction européenne». Le concept d identité européenne est alors instrumentalisé pour tenter de convaincre le reste du monde de l existence d une dynamique interne justifiant la construction européenne, afin d éviter toute accusation de discrimination politique ou économique de la part des autres pays. Le problème de la légitimité politique de la Communauté ne se pose pas encore et les Étatsmembres adoptent une politique du faire-semblant en ce qui concerne l identité européenne des citoyens qui reste évidemment virtuelle 28. On retrouve par la suite cette mention de l identité européenne en référence à l héritage commun ou à un objectif d affirmation collectif. Mais le préambule du traité de Maastricht de 1992 évoque seulement «l identité européenne de sécurité et de défense», accord stratégique entre l UE et l OTAN qui sera réalisé en 2002, et le traité lui-même n évoque que l identité de l Union européenne : L Union cherche sa propre identité, pas celle de ses citoyens! L évolution européenne, après la chute du Mur de Berlin, et l augmentation des compétences communautaires rendent nécessaire la prise en compte de deux problèmes fondamentaux : la définition des frontières de l Union européenne 29 et sa légitimation politique pour ses citoyens. Pour cela, il est urgent de rendre l Europe plus proche de ses citoyens et de renforcer le «sens communautaire européen», rendre «l Union européenne crédible», déclare le Président de la République tchèque, Vaclav Havel, en 1994 devant les parlementaires européens 30. Il les invite à réaliser une «Charte de l identité européenne». l Italie, le Luxembourg, les Pays-Bas, le Danemark, l Irlande et le Royaume-Uni. 28 Sauf, peut-être, entre la France et l Allemagne suite aux effets des activités impulsés par le traité de l Élysée de la réconciliation en Cf. Gilles Rouet, «L Union européenne et ses voisins : une affaire de citoyens», dans Europe and the Neighbourhood, Dorin Ioan Dolghi, Gilles Rouet & Zolt Radics (eds.), Eurolimes, Journal of the Institute for Euroregional Studies Oradea-Debrecen «Jean Monnet» European Center of Excellence, Volume 7, Spring Allocution du Président de la République tchèque au Parlement Européen, Strasbourg, 8 mars 1994, sur <18 août 2009>. 75

76 L Europa-Union Deutschland reprend la proposition et crée un groupe de travail en novembre L année suivante, un projet est réalisé avec la participation, notamment du Cercle Européen pour l Éducation et la Science et de membres de l Association Européenne des Journalistes. Un document final est présenté au Bundestag puis adopté par l Europa- Union Deutschland en octobre L Europe est définie comme une «communauté de destin [ ], essentiellement une communauté de valeurs [ ] une communauté de vie [ ], une communauté économique et sociale [ et] une communauté de responsabilité». Pour développer l identité européenne, la Charte préconise l établissement d une «constitution concise et compréhensible de l Union Européenne qui garantisse l organisation générale fédérale, un catalogue des droits fondamentaux et des droits de l Homme communs, comme aussi des droits sociaux, à soumettre pour approbation aux citoyens». Elle évoque ensuite «l élargissement de la citoyenneté européenne [ ], une politique commune économique, monétaire, sociale et environnementale, dont le but essentiel» est d assurer l emploi et de protéger l'environnement, «une politique de culture et d'éducation de l'union Européenne et des États-membres pour promouvoir l identité européenne, qui dispense à toutes les citoyennes et tous les citoyens le principe de l'unité dans la diversité et les valeurs communes. On ne nait pas Européen, mais on le devient par éducation 32». Il faudrait également encourager «l'apprentissage de plusieurs langues» et «sans porter atteinte à son patrimoine très diversifié, l'union Européenne doit mener une politique commune dans le monde». Enfin, pour garantir les valeurs de «liberté, paix, dignité humaine, égalité et justice sociale» et «consolider l'europe, il faut une structure politique et morale convaincante, qui renforce le sens civique européen, qui rende l Union Européenne crédible». A ces conditions, l «identité européenne [deviendra] plus forte». Quatorze années après cette Charte, quels progrès ont été réalisés? La politique économique et monétaire commune a été réalisée. La Commission européenne a entrepris, surtout après 2005, une nouvelle politique pour rapprocher l Europe des citoyens, destinée en particulier à la société civile et aux collectivités locales. Une politique incitative pour l apprentissage des langues européennes commence à porter ses fruits avec l introduction, dans beaucoup de pays de l Union, d une voire de deux langues à l école primaire. Quant à la Constitution, le projet proposé n était ni concis ni compréhensible et, surtout, la défense des 31 Lors du 41 ème congrès de l organisation. Cf. Dateien_EUD/Allg._Dokumente/Charte_de_l_identite_europeenne.pdf <19 août 2009>. 32 Cf. Gilles Rouet, «Citoyenneté(s) et identité(s) européenne(s) : la découverte ou l ignorance», dans Katarina Chovancova et Gilles Rouet (dir.), Enseigner l Europe : enjeux et perspectives, Nitra, Éditions Enigma,

77 droits sociaux ne semblait pas évidente. La mise en place d une politique commune dans le monde dépend non seulement des négociations entre les États-membres, mais aussi de cette structure politique «convaincante». La mise en œuvre de ces préconisations reste donc à effectuer. Pour autant, le débat est désormais installé, non pas au niveau de toute la population ou d une élite technocratique ou politique, mais au niveau d associations et d organismes divers. La question de l identité est devenue incontournable. En 1997, la modification du traité de l Union Européenne (ou traité d Amsterdam) introduit des principes et des valeurs : l Union Européenne repose sur «les principes de liberté, de démocratie, du respect des droits de l homme et des libertés fondamentales, et de l État de Droit» (article 6 tue). En 2001, la consolidation du traité instituant la Communauté Européenne rappelle la nécessité de mettre «en évidence l héritage culturel commun» (titre XII, article 151). En 2004, un débat assez passionné est relayé par de nombreux médias à travers l UE après qu une dizaine d'états européens ait demandé à ce que le préambule de l alors future Constitution européenne contienne une référence aux «racines chrétiennes de l'europe». Les oppositions sont alors radicales, évidemment liées non pas à une définition de la citoyenneté de l Union européenne mais à une conception particulière de l identité européenne. Ce fut le premier débat de ce type devenu public mais dont les enjeux, in fine, ont été rapidement détournés avec l introduction du problème de la candidature turque. Un débat sur l identité européenne est ainsi devenu un débat sur les limites de l élargissement, et sur la définition de l Europe, ce qui est évidemment bien différent. Vers un nouveau fonctionnement démocratique? L Union européenne est néanmoins devenue, depuis les derniers traités, un ensemble de peuples qui partagent des principes et des valeurs fondamentales, mais cela suffit-il à renforcer l identité européenne, objectif indispensable désormais pour qu une démocratie à l échelle de l Union soit viable? Car l avenir de l Union européenne politique a besoin d identités (d identifications) européennes. La citoyenneté européenne existe, nous l avons vue, mais elle est orpheline, donc elle reste virtuelle, inutile car l identité européenne qui devrait lui permettre d être intégrée par les personnes n est pas ressentie suffisamment. Il existe une identité, des identités européennes, mais, comme l écrit Gérard Bossuat, «de faible intensité affective et de forte complexité conceptuelle parce que l espace public européen n existe pas assez pour que les citoyens 77

78 européens puissent mettre en scène leur volonté de vivre ensemble» 33. On a vu que l identité européenne était fondée notamment sur le partage de valeurs et de principes mais l Union européenne ne s est occupée de cet aspect de la vie citoyenne qu à partir du traité de Maastricht et comme la citoyenneté européenne est incomplète, les citoyens européens doivent se contenter d un drapeau, d un hymne et, pour la majorité d entre eux, d une monnaie unique, ce qui est bien insuffisant pour une identification active. De plus, les citoyens ne peuvent pas traduire leurs espérances en projet, car la structure politique reste confuse, la reconnaissance des représentants et de leurs rôles est difficile et ne s améliorera pas avec le compromis avec l Irlande qui pourra conserver son Commissaire national. Avec une présidence de l Union européenne changeant tous les six mois, le système politique européen ne favorise évidemment pas l unité d une représentation. Mais le lien entre identité européenne et citoyenneté européenne n est pas unilatéral : l identité européenne se construit volontairement par un mouvement citoyen et l exercice de la citoyenneté s appuie sur une démarche de construction identitaire, sauf à rester au niveau administratif et de l état-civil. En confortant les institutions et en installant de nouvelles structures, de nouvelles modalités, il pourrait être possible d inciter les citoyens à s inscrire dans un processus d identification, mais il faut pour cela qu une logique de projet accompagne la mise en place de nouveaux droits et l acceptation progressive de devoirs pour le développement d un réel civisme européen. Quelques idées pour les élections européennes, une politique d incitation à la mise en place de listes transnationales est nécessaire, les modalités des élections doivent enfin être uniformisées, car le respect des usages et cultures de chaque pays ne peut qu être préjudiciable, en définitive, à une évolution vraiment européenne du scrutin. Les Étatsmembres devraient abandonner les référendums nationaux et donner la possibilité à l UE d organiser des référendums supranationaux 34. Conclusion Le fondement de toute action politique appartient au citoyen qui doit légitimer le politique et l utilisation des fonds publics, non seulement en votant mais aussi en étant acteur, notamment en utilisant les moyens mis à sa disposition pour organiser son expression. 33 Gérard Bossuat, «L identité européenne, une quête impossible?», dans Maria-Grazia Melchionni (ed.), L identità europea alla fine del XX secolo, Università degli studi «la Sapienza», Florence, Biblioteca della «Rivista di studi politici internazionali», Il faudrait en finir avec ce système dans lequel un État de la taille d une ville moyenne d Europe peut bloquer toute réforme importante pour l ensemble de la communauté. 78

79 Le taux très important d abstentionnistes aux élections européennes ne doit pas être trop hâtivement interprété comme une preuve ou un symptôme du désintérêt des populations concernées par l Union européenne et par son avenir. Ces élections pour un parlement européen jugé lointain et abstrait, ne paraissent pas constituer un enjeu suffisamment important pour un déplacement aux urnes. Un parlement européen, dont justement les pouvoirs n ont pas cessé de s accroître ces dernières années, et qui est pourtant élu pays par pays ou régions par régions, après deux tours d une «autre» élection nationale en Slovaquie : celle du Président de la République. La participation serait-elle plus importante dans le cas de l organisation d un véritable scrutin à l échelle de l Union, avec des listes multinationales? Puisque la référence reste l État-membre, rien d étonnant à ce que les enjeux soit bien relativisés par les électeurs. Autre aspect : les relations de ce Parlement européen avec la Commission européenne, souvent jugée bureaucratique et tatillonne, restent vagues pour la plupart des électeurs qui ne maîtrisent pas tous, loin s en faut, la sémantique particulière des institutions communautaires mises en place justement pour éviter toute confusion avec le national 35. Cette bureaucratie globalement contestée, justement, explique peut-être aussi la relativisation des enjeux par les électeurs abstentionnistes, alors qu elle est évidemment souvent exagérée. La participation aux élections est bien évidemment un indicateur de l implication des citoyens dans les institutions et les grands débats collectifs. Mais dans le cas des élections européennes, l abstention n illustre pas forcément une forme de désintérêt ou de désaffection. C est aussi le niveau de conscience des enjeux qui est déterminant pour que les électeurs se mobilisent 36. Le vote, tel qu il est organisé, n est pas un indicateur exclusif du niveau de «citoyenneté». Ce vote peut même être jugé superflu, inutile, sans intérêt, au sein de populations globalement acquises au projet de l Union européenne. Le «retour en Europe» de l Europe centrale et, en particulier de la Slovaquie qui, très rapidement, adhère à l Union en 2004, s intègre à un espace sans frontière en 2008 et installe l euro dans sa vie quotidienne en 2009, se concrétise par une intégration politique, économique et en partie sociale et culturelle peu passionnelle, presque «évidente». L adhésion à l Union n est ainsi pas seulement un acte politique d alliance mais une manifestation identitaire. Sur un autre plan, le vote est bien évidemment nécessaire pour que l Union soit légitimée politiquement, et, dans les conditions actuelles d organisation des scrutins 35 Alors que la commission est le gouvernement et que la directive est la loi, cette différenciation terminologique ne facilite pas la compréhension citoyenne de l Union. 36 Comme dans le cas, en France, du deuxième tour des élections présidentielles de 2007 (16 % d abstentionnistes). 79

80 européens, il faut d abord rendre l Union plus proche des citoyens. De nombreux programmes communautaires de coopération tendent à cet objectif, mais aboutissent au mieux à la mise en place de relations entre les citoyens européens et la Commission et ses Directions Générales, et pas réellement entre le Parlement et les électeurs. La légitimation du projet européen reste ainsi un processus dans le long terme de concrétisation de principes abstraits. Il est peut-être nécessaire de mettre en pratique l «approfondissement» prôné par une partie des gouvernements d États-membres qui souhaitent une «pause» dans l élargissement, afin de permettre aux citoyens de pouvoir se construire une représentation politique, sociale et culturelle de notre Union européenne qui n est pas l Europe toute en l étant. L abstention peut indiquer que le Parlement européen n est pas un véritable parlement aux yeux de plus de la moitié des électeurs. Il est vrai qu il n a pas la capacité réelle de faire des propositions de loi, ce qui est toujours l apanage de la Commission, et que ses moyens de contrôle de l exécutif bruxellois restent assez limités. L électorat ne retient donc qu une architecture globale, éloigné d un modèle démocratique reconnu, et est peu informé sur l évolution des compétences et de l équilibre entre Parlement et Commission. Le débat lors du référendum, en 2005 en France, sur l adoption du Traité de Lisbonne, est symptomatique de cette désinformation. En fin de compte, les élections européennes ne permettent donc pas aux citoyens de participer à la formulation d un projet européen puisque la Commission semble gouverner seule l Europe. Ainsi, le problème de l information et de la formation serait prioritaire : la citoyenneté européenne ne peut pas se construire spontanément. Elle se reflète mal dans le miroir des élections européenne et si cette image ne plait pas, c est que le miroir est dépoli et non que les électeurs sont indifférents, inconscients ou désabusés. L Union européenne, désormais à 27 États-membres, demain peut-être à 30 ou 31, doit à la fois gérer les revendications séparatistes en Belgique comme en Grande-Bretagne ou en Espagne, assurer aux minorités une citoyenneté à part entière et organiser une cohésion citoyenne. Notre Union est à la fois unie «dans la diversité» et dans ses contrastes, ses contradictions, ses oppositions et ses conflits, du Nord au Sud et d Est en Ouest. Comment, avec cette désaffection pour la politique, cet apparent manque de légitimité, réagir et intégrer les nationalismes qui s expriment à l Est comme à l Ouest? La construction européenne peut suivre plusieurs scénarios et, depuis la mise en place du Comité des Régions, notamment, beaucoup imaginent ou anticipent un dépassement des États par le local (en l occurrence les régions) comme par le haut (l Union européenne) avec une configuration qui s appuie sur le constat multipolaire de l UE pour la mise en place de 80

81 macro-régions, ce qui implique ou accompagne alors un effacement de ces vieux États-nations hérités des siècles précédents. Mais il semble bien que cette disparition souvent espérée des États-nations soit désormais illusoire à moyen terme, ce qui ne contredit pas pour autant la thèse défendue par Jürgen Habermas 37 car un espace public européen peut tout à fait s imposer dans un cadre communautaire où les États-nations restent solides, à condition, notamment, de poursuivre le développement des projets transfrontaliers et de l interconnexion des organismes de la société civile. L évolution des attentes, l essor des réseaux sociaux et la mutation sociale dans le cadre de cette société de l information contribuent à la transformation des espaces publics locaux, nationaux qui, sans attendre les journalistes, utilisent la transformation d un nouvel espace sans frontière, pour transformer les contraintes en opportunités, avec un engagement qui permet d espérer que, quelle que soit l évolution de notre construction européenne, le citoyen, qu il estime nécessaire de voter ou non pour le Parlement européen, soit en mesure de participer à la vie collective dans l échange et le partage et de construire ainsi notre Europe politique dans la paix, le progrès et le respect de chacun. Résumé Príspevok sa zaoberá veľmi vysokou mierou neúčasti na voľbách do európskeho parlamentu v júni 2009, zvlášť na Slovensku. Autor sa snaží predstaviť prvky, ktoré by vysvetlili a naznačili možný vývoj modalít volenia a organizácie demokracie v rámci Európskej únie. Neúčasť na voľbách nepoukazuje na nezáujem o európske záležitosti ani na deficit súhlasu s európskymi štruktúrami, dokonca ani ekonomická kríza nepodnecuje voličov, aby sa vyhýbali volebným urnám : hlavný problém spočíva vo veľmi pomalom formovaní sa európskej identity, ktorá by umožnila konkretizáciu európskeho občianstva pre každého obyvateľa Európskej únie. 37 Jürgen Habermas met en perspective la disparition de l État-nation et le développement de la société civile européenne, ce qui lui permet de prévoir une évolution vers un système démocratique délibératif dans lequel le «patriotisme constitutionnel» serait l identité politique soutenue par l espace public européen, distinct de l identité culturelle. Cf. «Citoyenneté et identité nationale», dans Jacques Lenoble & Nicole Dewandre (dir.), L Europe au soir du siècle, Paris, Éditions Esprit, 1992, pp

82 Kľúčové slová : Culture, civilisation, compétence culturelle, reálie, kultúra Comment enseigner la civilisation en F.L.E.? Mgr. François Schmitt Katedra romanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Introduction Toute communication, et en particulier toute communication langagière, est d essence culturelle car pour communiquer on fait usage de mots et de signes dont on hérite de la civilisation dans laquelle on vit. Pour assurer un acte de communication réussi dans une culture différente de la sienne, une certaine connaissance de la culture de l autre s avère donc indispensable. C est pourquoi la dimension culturelle est essentielle dans l enseignement et l apprentissage des langues : «s il est possible d éliminer dans un cours des thèmes susceptibles de heurter certains groupes d apprenants (...) il est par contre impossible d enlever à la langue son caractère culturel. En effet, tout énoncé est toujours culturel» (Robert, 2008 : 58). Le problème est alors de mesurer le degré d éléments culturels nécessaire à la communication : «il reste à savoir quel niveau de connaissances de la culture de notre interlocuteur est indispensable à un entretien interculturel réussi» (Povchanič, 2009). Pour communiquer et, a fortiori, pour communiquer en langue étrangère, la prise en compte de la dimension culturelle est donc indispensable. Or, dans l évolution de la didactique du français langue étrangère (F.L.E.), une place de choix a été accordée à la culture et à la civilisation, comme nous le montre l histoire de la didactique du F.L.E. Dans un article consacré à l évolution de l enseignement des langues étrangères du XIX e siècle à nos jours, Christian Puren nous montre comment la culture et la civilisation sont restées au cœur des méthodologies des langues étrangères (Puren, 2004). En effet, dans cet historique de l enseignement des langues étrangères, Christian Puren souligne que, quelles que soient les époques, la progression et les leçons dans l enseignement des langues étrangères étaient construites autour de thèmes culturels et de civilisation. Par exemple, dans les années 1920, les thèmes des leçons étaient souvent choisis dans la littérature, l histoire et la géographie ; dans les méthodes des années 1960, c est la vie quotidienne qui servait de cadre aux leçons, comme dans les célèbres Cours de langue et de 82

83 civilisation de Gaston Mauger (1965). Les didacticiens du F.L.E. ont ainsi depuis longtemps intégré la culture et la civilisation à l enseignement du F.L.E. Alors que Gaston Mauger emploie le terme civilisation dans sa méthode, d autres préfèrent le terme culture, comme Le Français, langue et culture de Barbara Rolland (1979). Or ces deux notions, culture et civilisation, sont-elles vraiment synonymes? En tout cas, ces deux expressions ont tendance à se confondre, conséquence d un rapprochement de sens des deux termes (Rocher, 1995 : 12). Le mot culture est lui-même polysémique. On peut le définir de deux manières différentes : d une part, comme culture individuelle, d autre part, comme culture collective. Le premier sens du mot culture, la culture individuelle, désigne un ensemble de connaissances maîtrisées par une personne dans divers domaines. Elle résulte de l assimilation d un certain nombre de connaissances dans des domaines variés grâce à l école et à la lecture : elle peut donc s acquérir et faire l objet d un enseignement. C est d après cette première signification du mot culture, que l on nommait alors civilisation, qu ont été conçues les méthodes de F.L.E. dans les années 1960 comme les Cours de langue et de civilisation françaises (Hachette 1965) de Gaston Mauger (Robert, 2008 : 58). Le deuxième sens du mot culture, la culture collective d un peuple ou d un groupe, désignant la manière de concevoir le monde et de se comporter en collectivité, influencé par le mot allemand Kultur a tendance à supplanter le premier. Cette culture collective s acquiert par l éducation dans un cadre familial et collectif dès le plus jeune âge : elle peut donc plus difficilement faire l objet d un enseignement. Or cette deuxième acception du mot culture est proche du sens de civilisation qui renvoie à tout ce qui est commun à une société : l ensemble des connaissances partagées ainsi que l ensemble des règles de conduite et de fonctionnement d une société donnée. C est pourquoi les deux termes, culture et civilisation, sont souvent associés. On a pu ainsi constaté que la culture et la civilisation, en construction permanente au fil des générations, sont davantage le résultat d une appropriation par une collectivité qu une simple acquisition. Dans quelle mesure peuvent-elles alors être acquises par des membres extérieurs à la communauté et comment peuvent-elles faire l objet d un enseignement en F.L.E.? 83

84 1. La place de la civilisation et de la culture dans les cours de F.L.E. La culture et la civilisation, comme nous l avons vu dans l introduction, occupent une place essentielle dans l enseignement des langues étrangères. Leur place a certes évolué dans l histoire de l enseignement du F.L.E. en fonction des objectifs pédagogiques à atteindre : alors qu au XIX e siécle l objectif était principalement culturel (au sens premier du terme) approche littéraire de l apprentissage des langues étrangères sur le modèle de l apprentissage des langues anciennes latine et grecque, à partir des années 1950 l objectif est essentiellement pratique on apprend une langue étrangère pour la pratiquer, ce qui a peutêtre eu pour conséquence de reléguer la culture à la périphérie ; depuis les années 1980, la culture et la civilisation ont repris leur place dans l enseignement du F.L.E. (Martinez, 1996 : 102). Deux facteurs sont toutefois importants pour déterminer la place de la culture et de la civilisation dans l enseignement du F.L.E. : le type d enseignement dispensé et les compétences de l apprenant Le type d enseignement La place de la culture et de la civilisation dans les cours de F.L.E. est d abord déterminée par l institution dispensant les cours de français (école secondaire, université, école de langue, etc.) et surtout par le type de cours dispensé (français général, préparation à un examen de langue, cours de civilisation, etc.). Dans un cours de français général, la civilisation n occupe pas une place spécifique mais doit faire partie de l enseignement au même titre que le contenu linguistique : quel que soit le niveau, l enseignement de la civilisation fait partie d un cours de français général car, comme nous l avons vu, civilisation, culture et langue sont étroitement liées. Il en va de même pour un cours de préparation à un examen de langue comme le D.E.L.F. (Diplôme Elémentaire de Langue Française) ou le D.A.L.F. (Diplôme Approfondi de Langue Française). Si ces examens ne comportent pas d épreuves de civilisation en tant que telle, une certaine connaissance de la civilisation française est nécessaire pour réussir les quatre épreuves constitutives de chacun de ces examens (compréhension orale, compréhension des écrits, production orale, production écrite) aussi bien pour comprendre correctement un texte ou un entretien radiophonique que pour pouvoir s exprimer, à l oral comme à l écrit, sur un sujet de société. La civilisation a donc sa place dans les examens de langue car on y évalue la capacité du candidat à utiliser le français dans des situations réelles où la culture et la civilisation sont sous-jacentes. Pour illustrer cela, prenons deux exemples 84

85 d épreuves du D.E.L.F. figurant sur le site Internet du Centre International d Etudes Pédagogiques (C.I.E.P.) ( Dans le texte de l épreuve de la compréhension des écrits du D.E.L.F. A2 portant sur un village typique du Sud de la France, nous pouvons citer deux exemples faisant appel à des compétences en matière culturelle : l événement raconté dans le texte se passe le lundi de Pâques (il faut savoir qu en France c est un week-end prolongé) ; dans le texte figure le terme «baguette» (il faut savoir que la baguette est achetée quotidiennement par un grand nombre de Français). Dans l examen du D.E.L.F. B2, le texte de la compréhension des écrits porte sur les personnes âgées en France et fait référence à l histoire démographique française, en particulier au baby boom ; dans l épreuve de production écrite du même examen, les candidats doivent écrire une lettre à un directeur d entreprise pour lui demander d accepter que ses employés travaillent à domicile : cet exercice exige de la part du candidat un minimum de connaissances sur les rapports hiérarchiques au sein d une entreprise ou sur les relations entre employeurs et salariés (les syndicats, les comités d entreprise, etc.). Par contre, dans un cours de civilisation française à l Université, la civilisation doit être enseignée en tant que telle et l enseignant est tenu de suivre un programme : la finalité du cours est la civilisation. Il en va de même pour les cours de Français sur Objectif Spécifique (F.O.S.) où les contenus de civilisation sont spécifiés. A côté du contenu linguistique spécialisé, l enseignement du F.O.S. accorde une place à la civilisation en fonction de la spécialisation choisie par les apprenants. Par exemple, les cours de français des affaires dispensés par l Ecole de langues Azurlingua ( sont centrés sur des thèmes de civilisation tels que les relations professionnelles, l environnement professionnel, la vie administrative. Ainsi, selon les finalités du cours, culture et civilisation peuvent occuper une place centrale ou secondaire dans l enseignement du F. L. E., mais elles n en sont jamais totalement absentes Les compétences de l apprenant Même chez un débutant complet qui n a aucune connaissance du français, l enseignement/apprentissage du F.L.E. ne part pas de rien : la culture et la civilisation françaises ont souvent déjà été abordées par l apprenant dans l enseignement secondaire en langue maternelle, particulièrement en littérature ou en histoire. C est pourquoi une des fonctions de la leçon 0, première leçon d un cours pour débutants, est de faire prendre 85

86 conscience à l apprenant de ses connaissances de la culture et de la civilisation françaises. Il s agit alors de savoir si ces premières notions de civilisation française constituent une aide ou au contraire desservent l apprentissage de la culture et de la civilisation françaises. Dans beaucoup de cas, les connaissances de l apprenant sur la France peuvent servir de point de départ à l enseignement du français et de la civilisation française. Mais certains apprenants peuvent aussi avoir des connaissances erronées sur la civilisation et la culture cibles. Ceci peut avoir pour conséquence de freiner l apprentissage de la civilisation française car l enseignant devra alors lutter contre des stéréotypes et des préjugés souvent solidement ancrés chez l apprenant. Une bonne maîtrise par l apprenant de sa propre culture facilite aussi l acquisition d une culture et d une civilisation étrangères. Malheureusement, ce n est pas toujours le cas car certains apprenants ont souvent une connaissance trop approximative de leur propre culture. Cela peut poser des problèmes à l enseignant pour faire comprendre certaines notions à l apprenant : par exemple, connaître les institutions de son propre pays est d une grande utilité pour comprendre le fonctionnement du régime parlementaire français. Pour déterminer la place de la culture et de la civilisation dans l enseignement du F.L.E., il est donc important de prendre en compte les compétences de l apprenant. Ainsi, quel que soit le type d enseignement et quel que soit le niveau des apprenants, l enseignement de la civilisation fait partie intégrante de l enseignement du F.L.E. Se pose alors le problème du choix des contenus culturels : que doit-on enseigner? 2. Les contenus de civilisation dans un cours de F.L.E. Le choix des contenus de civilisation dans l enseignement du F.L.E., de même que celui du contenu linguistique (lexique, grammaire), dépend des objectifs pratiques et des attentes des apprenants : les contenus sont déterminés par l usage que les apprenants veulent faire de la langue qu ils apprennent. Le contenu de civilisation une fois déterminé, il reste à savoir dans quel ordre dispenser cet enseignement, autrement dit : quelle progression choisir pour la culture et la civilisation? 2.1. Adapter le contenu de civilisation aux objectifs des apprenants Il est évidemment impossible et même inutile d enseigner toute la civilisation française dans son ensemble : il est indispensable de faire des choix. Une bonne manière de 86

87 sélectionner ce qui peut être utile à l apprenant est de partir des besoins des apprenants. Ces besoins peuvent être déterminés en fonction de l usage que les apprenants feront du français car l apprentissage d une langue est rarement gratuit. Il est alors utile de délimiter des catégories d apprenants et pour chaque catégorie un contenu culturel. Une première catégorie d apprenants de français peut être constituée par ceux désirant faire du tourisme en France ou même séjourner en France pendant une courte période (au pair, saisonnier, etc.). Le contenu de civilisation à destination de cette première catégorie d apprenants peut se concentrer sur les aspects pratiques de la vie quotidienne en France : transports en commun, habitudes gastronomiques, convivialité, contacts avec les administrations, etc. Une deuxième catégorie d apprenants peut, par exemple, regrouper des étudiants projetant de faire des études en France. Pour cette deuxième catégorie d apprenants, le contenu de civilisation n est pas sensiblement différent de celui de la première catégorie d apprenants : en plus des notions concernant la vie quotidienne, l apprenant devra avoir des connaissances sur le système scolaire et universitaire français, les relations étudiants / enseignants, les types d examens (l importance de l écrit en France lors des examens, en particulier la dissertation, même pour les matières non littéraires). On pourrait regrouper, dans un troisième groupe, les étudiants de français à l université. Pour ces apprenants, le contenu de civilisation en langue étrangère est plus encyclopédique que pratique. Qu ils se destinent à l enseignement ou à la traduction et à l interprétariat, ces apprenants doivent avant tout bénéficier d une large culture générale (au sens premier du terme) sur la langue et la civilisation qu ils étudient. En effet, les futurs interprètes et traducteurs, par exemple, seront appelés à s adapter, dans leur future profession, à un grand nombre de domaines, particulièrement ceux qui travailleront sur des traductions spécialisées requérant des connaissances dans domaines spécialisés en langue maternelle comme en langue cible. Les contenus de civilisation en F.L.E. sont donc en partie déterminés par les attentes des apprenants. Qu est-ce qui détermine alors la progression en civilisation? 2.2. La progression La progression du contenu linguistique a fait l objet de nombreuses recherches, particulièrement à partir des travaux du Conseil de l Europe sur le Niveau-seuil par D. Coste 87

88 et ses collègues en 1976 : «un niveau-seuil constitue un ensemble d énoncés en français permettant de réaliser tel acte de parole dans telle situation donnée» (Martinez, 1996 : 71). Ce sont, en effet, les actes de paroles qui définissent les objectifs communicatifs à chaque étape de l apprentissage. Ces actes de parole déterminent à la fois les contenus linguistiques et les contenus culturels. Par exemple, pour apprendre à se diriger en ville, il faut non seulement savoir maîtriser certaines notions linguistiques (le futur simple et l impératif, les repères dans l espace), il faut aussi connaître, par exemple, le fonctionnement des transports en commun en France. Ainsi, en général, la progression en civilisation n est pas indépendante mais liée à la progression linguistique. On peut en effet remarquer qu en général les contenus de civilisation sont subordonnés aux contenus linguistiques, comme c est le cas des méthodes de français général de F.L.E. Par exemple, dans Le Nouveau Sans Frontières 2 (Ph. Dominique, J. Girardet, M. et M. Verdelhan, Cle 1989) la rubrique Civilisation est reléguée en dernière position dans la table des matières après le vocabulaire, la grammaire et la communication. Cette méthode ne comporte pas de page Civilisation car la civilisation est contenu dans les thèmes des leçons. Or, si l on y observe les thèmes de civilisation de la méthode, unités après unités, on s aperçoit qu ils ne suivent pas une progression linéaire du plus simple au plus compliqué : alors que la méthode s ouvre sur des thèmes assez larges dans l unité 1 consacrée à la télévision et au monde du travail, ce sont des thèmes plus spécialisés (la politique, l économie, les institutions) qui ont été choisis dans l unités 2 ; on revient pourtant dans l unité 3 sur un thème plus abordable (le tourisme) pour déboucher, dans l unité 4, sur une thématique plus pointue, l histoire de France. On peut constater la même subordination du culturel au linguistique dans une méthode plus récente comme Forum 2 (À. Campà, Cl. Mestreit, J. Murillo, M. Tost, Hachette 2001). Dans cette méthode, la civilisation figure dans la rubrique Interculturel qui est également placée en dernière position dans le tableau des contenus et dépend, comme toutes les autres rubriques, des Objectifs communicatifs. On peut noter une certaine correspondance entre les thèmes de civilisation et les structures grammaticales : par exemple, dans l unité 4, le passif est abordé avec les médias. La progression en civilisation allant du plus simple au plus difficile semble davantage marquée que dans Le Nouveau Sans Frontières 2 : on part de la vie quotidienne (unité 1 : les rythmes de l année) pour déboucher sur l organisation de la société (unité 9 : les institutions politiques). Dans cette méthode, la civilisation semble aussi être davantage mise en valeur. En effet, alors que dans Le Nouveau Sans Frontières 2 il n y a pas de page Civilisation, Forum 2 comporte des pages Interculturel fonctionnant de manière 88

89 autonome sur trois pages : la première page est consacrée aux comportements concernant la vie quotidienne et le caractère des français, la deuxième et la troisième pages sont consacrées aux cadres de vie des Français. Dans ces pages Civilisation, qui suscitent chez l apprenant le questionnement et la comparaison avec sa propre culture, l approche est interculturelle. La progression des contenus de civilisation est-elle plus visible dans les méthodes de civilisation que dans les méthodes de français général? Dans La France aux cent visages (Annie Monnerie-Goarin, Didier 1996), la progression évolue du culturel (au sens premier du terme) vers la vie intime et personnelle : l unité 1 est consacrée à l histoire, les unités 2 et 3 à la société, l unité 4 à la France des régions et l unité 5 aux valeurs et aux conceptions du monde. Le même type de progression a été choisi dans une méthode de civilisation plus récente : La Civilisation progressive du français niveau intermédiaire (Ross Steele,Cle 2004). Les premières parties de la méthode présentent les cadres spatiaux Repères géographiques, temporels Repères historiques, institutionnels Repères politiques, économiques Repères économiques pour aboutir à la vie quotidienne des Français en partant des aspects extérieurs (Repères sociaux, Repères culturels) jusqu aux plus intimes (Repères quotidiens traitant de la vie privée des Français). Le contenu de civilisation dans les méthodes de F.L.E. semble donc obéir à une progression de plus en plus affirmée. De manière plus générale, le contenu de civilisation dans l enseignement du F.L.E. semble donc suivre une logique comparable à celle du contenu linguistique : il répond aux besoins des apprenants et est adapté à leur niveau. Se pose alors le problème de la manière d enseigner la civilisation et la culture en F. L. E. et celui de l approche à adopter. 3. Quelle approche adopter dans l enseignement de la civilisation en F. L. E.? Deux types d approches peuvent être envisagés dans l enseignement de la civilisation et de la culture en F. L. E. : on peut faire le choix d un enseignement explicite de la culture et de la civilisation considérés comme des savoirs à transmettre ; on peut, au contraire, considérer que la civilisation peut difficilement faire l objet d un savoir explicite à transmettre et opter pour un enseignement de la compétence culturelle qui n est pas un savoir mais un savoir-faire permettant à l apprenant d intégrer lui-même la civilisation et la culture cibles. 89

90 3.1 Un enseignement explicite de la civilisation et de la culture cibles On peut très bien envisager un enseignement explicite de la civilisation et de la culture cibles détaché de l enseignement de la langue. Cet enseignement peut-être dispensé en langue maternel ou en français, de manière académique ou sous forme de travaux dirigés. Si enseigner la culture et la civilisation cibles dans la langue maternelle de l apprenant peut paraître commode, particulièrement pour l apprenant, en réalité, il pose certaines difficultés, à l apprenant comme à l enseignant. L enseignement en langue maternelle est à tors considéré comme un gain de temps alors qu au contraire, il constitue une perte de temps car il nécessite le recours à la traduction, en amont, de la part de l enseignant pour préparer son cours et en aval de la part de l apprenant pour pouvoir réutiliser les connaissances acquises en langue cible. Or, le recours à la traduction dans l enseignement de la civilisation est non seulement inefficace, il s avère aussi quelquefois difficile, voire impossible, car toutes les réalités de civilisation ne sont pas toutes traduisibles et peuvent conduire à des approximations. Qu elle soit enseignée en langue maternelle ou en français, on peut concevoir l enseignement de la civilisation sous deux formes différentes : soit sous la forme d un cours de type académique (ou cours magistral), soit dans le cadre de travaux dirigés. Le cours magistral offre l avantage d une présentation claire de réalités sélectionnées, triées et hiérarchisées par l enseignant et permet à l apprenant d acquérir un lexique spécialisé en langue cible. Pendant le cours magistral, l apprenant reste pourtant passif, même si ce type d enseignement, s il est dispensé en langue cible, nécessite de la part de l apprenant un effort d attention supplémentaire par rapport à un cours dispensé en langue maternelle. C est pourquoi, un enseignement de la civilisation sous la forme de travaux dirigés ou de séminaires qui fait coopérer l apprenant et l enseignant, associés à la production du cours, s avère beaucoup plus efficace qu un enseignement de type académique car l apprenant est amené à chercher lui-même les connaissances dont il a besoin en travaillant sur documents (écrits, sonores ou vidéos ; authentiques ou fabriqués à des fins pédagogiques). Pendant les travaux dirigés, l apprenant, qui est obligé de mobiliser ses savoir-faire en langue cible, construit lui-même son savoir à l aide de l enseignant. Mais ce type d enseignement exige beaucoup de temps car l effort entrepris sur la langue pour faire face aux difficultés rencontrées par l apprenant pour comprendre et s exprimer en langue cible prennent le pas sur l objectif initial du cours : la civilisation. L idéal est donc de combiner cours magistral et travaux dirigés. 90

91 Un enseignement explicite de la civilisation et de la culture cibles, comme il est pratiqué dans de nombreuses institutions, est donc très bien envisageable à condition qu il ne soit pas détaché de la langue cible et qu il mobilise les compétences de l apprenant dans la langue cible. En effet, culture/civilisation et langue, comme nous l avons déjà souligné, sont intimement liées : d une part, pour bien maîtriser la langue cible une certaine initiation aux réalités de civilisation est indispensable et, d autre part, c est en mobilisant ses savoir-faire en langue cible qu on acquiert le mieux les réalités de civilisation de la langue cible. 3.2 La compétence culturelle On a vu qu un enseignement efficace de la civilisation, particulièrement sous la forme de travaux dirigés, conduit l apprenant à mobiliser ses savoir-faire en langue cible. La civilisation et la culture constituent donc bien plus des savoir-faire à mobiliser qu une somme de savoir à acquérir. C est pour cette raison qu a été développé en F.L.E. le terme de compétence culturelle : on considère la culture comme une compétence qui s ajoute aux quatre autres compétences exigées de la part de l apprenant (compréhension orale, compréhension des écrits, production orale, production écrite). Cette idée a été développée par Weidman-Koop qui considère que l enseignement de la civilisation, tout comme celui des langues étrangères en général, a davantage pour objectif l acquisition par l apprenant de compétences que de connaissances (Weidman-Koop, 2000). Selon Weidman-Koop, la compétence culturelle consiste, par exemple, à développer chez l apprenant une attitude lui permettant le mieux de comprendre l autre culture : être ouvert (accepter les différences, savoir tenir compte du contexte), savoir analyser certains aspects de la civilisation étudiée (distinguer les stéréotypes), savoir communiquer dans la culture cible (savoir ce qu on peut dire faire ou non, savoir à quoi on fait référence, ce qui implique des connaissances dans les domaines comme l histoire, la littérature...). La compétence culturelle doit donc être placée au cœur de l enseignement de la civilisation. Pour cela, un cours de civilisation doit être conçu de manière à mobiliser chez l apprenant les savoir-faire constitutifs de la compétence culturelle évoqués précédemment. La compétence culturelle doit aussi être mobilisée dans la plupart des activités d un cours de langue général, que ce soit lors des activités de découverte où l apprenant est d emblée confronté à un fait de civilisation ou dans les exercices de grammaire qui peuvent être construits autour d un thème de civilisation, comme c est le cas de certains exercices proposés par Café crème (Massia Kaneman-Pougatch, Trevisi /Beacco Di Giura, Hachette 1997). 91

92 Conclusion Il paraît donc maintenant évident que la civilisation fait partie intégrante d un cours de langue au même titre que le contenu linguistique. De même que le contenu linguistique est élaboré en fonction de l apprenant, le choix du contenu de civilisation et sa progression dépendent aussi en partie de l apprenant. Etroitement liée à la langue et même contenue dans la langue, la civilisation est davantage une pratique qu un savoir. Elle s acquiert donc par la pratique de la langue en mobilisant un savoir-faire : la compétence culturelle. Or, pour pratiquer la civilisation, comme on pratique la langue, l expérience la plus enrichissante s effectue sur le terrain, en immersion, hors de la classe de langue qui reste quand-même indispensable à une bonne préparation de l apprenant. Pourtant, même en immersion totale, certains aspects culturels, même infimes, peuvent échapper à l apprenant le mieux préparé et resteront toujours insaisissables. Resumé Reálie a kultúra, dva pojmy, ktorých význam sa vzájomne prelína, sú neoddeliteľné od jazyka a v procese komunikácie zohrávajú rovnako dôležitú úlohu ako samotný jazyk. Z tohto dôvodu reálie a kultúra boli postupne zaradené do výučby francúzštiny ako cudzieho jazyka. Problémy pri výučbe reálií spočívajú hlavne pri stanovení obsahu reálií a tempe napredovania. Nakoniec je tiež nevyhnutné zaoberať sa metodikou výučby: môžeme sa rozhodnúť pre explicitnú výučbu, kedy sú reálie považované za súbor poznatkov, alebo naopak, naučiť študentov chápať kultúrne odlišnosti s cieľom získať vlastné skúsenosti pre pochopenie reálií iného národa. Bibliographie 1. MARTINEZ, Pierre : La didactique des langues étrangères. Paris : P.U.F., 1996, 126 p. ISBN : X 2. POVCHANIČ, Štefan : Communications contextuelles. In : Actes du colloque international Studia Romanistica Beliana. Banská Bystrica : UMB, PUREN, Christian : L évolution historique des approches en didactique des languescultures, ou comment faire l unité des «unités didactiques». In : Congrès annuel de l Association pour la diffusion de l allemand en France (ADEAF) Ecole supérieure du commerce de Clermont-Ferrand, 2-4 novembre PUREN, Christian : Histoire des méthodologies de l enseignement des langues. Paris : NATHAN-CLE INTERNATIONAL, 1988, 257 p. ISBN :

93 5. ROBERT, Jean-Pierre : Dictionnaire pratique de didactique du F.L.E. Paris : OPHRYS, 2008, 194 p. ISBN : ROCHER, Guy : Introduction à la sociologie générale. Paris : HURTUBISE HMH, 1995, 685 p. ISBN: WEIDMANN-KOOP, Marie-Christine : Acquisition et évaluation de la compétence culturelle : du contexte pédagogique au contexte professionnel. In : 5 e Biennale de l éducation et de la formation. Lyon : INRP,

94 Kľúčové slová: Mots-clés : la littérature française, la nature, le paysage, le souvenir, le passé La nature rêvée ou le paradis retrouvé Mgr. Paulína Šperková, PhD. Katedra romanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva François Mauriac est un écrivain français considéré souvent comme un écrivain catholique pour avoir abondamment traité des thèmes tels que le péché, la grâce, la rédemption ou encore le conflit entre le charnel et le spirituel. L écrivain est également réputé par la description de l espace qui relève d une certaine monotonie. Les lecteurs peuvent avoir en effet l impression que le décor et le paysage sont constants, ne changent pas d atmosphère. L écrivain lui-même explique ce phénomène en soulignant dans son Bloc-notes : «Il faut bien que l histoire que nous racontons se déroule dans des lieux qui nous soient familiers et dont nous connaissons la lumière et l odeur à chaque instant d une journée.» 1 Dans le cas de François Mauriac, la topographie se limite souvent au pays de la Gironde, plus précisément à deux types de paysages : d un côté, il s agit de la Lande qui est une terre sèche et sablonneuse, typique par ses infinis forêts de pins ; de l autre côté, il y a la vallée de la Garonne, le paysage vallonné, plus verdâtre, donc plus agréable où on trouve les rangements des vignes. Dans les romans de l écrivain, la nature est dans la plupart des cas en contact direct avec un héros, elle présente un miroir d âme des personnages en reflétant leurs émotions et sentiments ou alors elle est un endroit recherché comme un locus amoenus. Dans notre article nous aimerions démontrer que la nature du pays de la Gironde n est pas toujours présentée par le contact direct qui s établit avec les héros. Elle peut être évoquée dans l esprit des personnages qui se souviennent des moments passés en son sein, dans le pays où ils sont nés. Ainsi, malgré la distance, marque-t-elle bien sa présence dans les cœurs et dans les rêves des héros. Nous aimerions mettre en évidence que même évoquée, la nature pourrait remplir un rôle important. C est surtout dans l espace urbain, plus particulièrement parisien, que «la mémoire réinvente le paysage» 2 : les personnages se rappellent le pays natal, ils en rêvent, et ils survivent, grâce à leurs souvenirs, aux moments difficiles. Les héros et les héroïnes, venant souvent de la lande profonde, s adaptent très mal ou pas du tout à l espace de la ville. Ils 1 F. Mauriac, Bloc-Notes, IV, Paris, Seuil, 1993, p J. del Prado, «Description de la nature et mise à l écart du récit», Nouveaux cahiers François Mauriac, n 8, 2000, p

95 finissent par se languir de leur pays. Dans le roman Le Mal, Fabien, un adolescent mal intégré dans un milieu parisien se tourne vers les souvenirs de son pays natal qui lui manque et c est justement sous l effet des souvenirs que la nature girondine vient se mêler à l univers urbain. Les voix de ses voisins lui font penser aux «palombes qui s abattaient avec fracas dans les chênes» 3 et «dans le tumulte des soupers, un vent pluvieux d automne balance en lui la forêt natale» 4 ; la Seine «empaquetée de brume» lui rappelle également «le ruisseau de son pays perdu». 5 Fabien, malgré sa nouvelle vie dans la capitale, reste «habité par l atmosphère de ses Landes» 6 et aimerait retrouver l innocence de l enfance en rêvant de retourner vivre «loin des hommes, avec les pins de son enfance». 7 Evidemment, il n est pas tout à fait exclu que les personnages finissent par s habituer à la vie en ville. Ils reviendront cependant souvent mourir dans leur pays natal 8 ou alors, ils rêvent d y être enterrés et se lier à la terre, de rejoindre les autres membres de la famille qui reposent dans cette même terre depuis des années. Tel est le rêve d Yves Frontenac dans Le Mystère Frontenac. Selon lui, c est à l ombre des chênes «qu il eût fallu creuser une profonde fosse pour y entasser, pour y presser, les uns contre les autres, les corps des époux, des frères, des oncles, des fils Frontenac. Ainsi la famille tout entière eût-elle obtenu la grâce de s embrasser d une seule étreinte, de se confondre à jamais dans cette terre adorée» 9 Le paysage et la nature du pays natal deviennent pour les personnages un refuge 10 qui apporte un apaisement, la terre promise, «la solution à leur crise et à leur angoisse». 11 Nous pouvons voir ici clairement une étroite relation avec la vie de l écrivain, c est-à-dire avec la réalité extralittéraire. Mauriac a passé la majorité de sa vie à Paris, ses romans sont, en réalité, des souvenirs permanents et très vivants se rattachant à son enfance ou son adolescence passés en Gironde. Cet attachement profond et perpétuel est exprimé à maintes reprises dans son œuvre autobiographique : «Il n est pour chacun de nous» écrit dans ses Nouveaux 3 F. Mauriac, Le Mal, OC., I, op. cit., p Ibidem, p Ibidem, p R. Saint-Pierre, «L espace dans Le Mal : parcours intérieur et topographie romanesque», op. cit., p F. Mauriac, Le Mal, OC., I, op. cit., p C était par exemple le cas de Thérèse Desqueyroux (l héroïne de la trilogie Thérèse Desqueyroux, Thérèse à l hôtel, La Fin de la nuit), qui, malgré de longues années passées à Paris, vient mourir à Argelouse. 9 F. Mauriac, Le Mystère Frontenac, OC., II, op. cit., p Cette expression apparaît d ailleurs clairement dans les souvenirs des certains personnages. Prenons l exemple de Fabien dans Le Mal (Le Mal, OC., I, op. cit., p. 651), d Yves Frontenac dans Le Mystère Frontenac (Le Mystère Frontenac, OC., II, op. cit., p. 651) 11 F. Lalanne-Trigeaud, Itinéraires François Mauriac en Gironde, op. cit., p

96 mémoires intérieurs «qu un endroit au monde où nous ayons part au secret du monde, lieu familier où la terre nous connaît et où nous connaissons la terre?». 12 Les souvenirs débutent toujours par les rappels aux sensations liées à la nature. C est surtout l odeur qui réveille de vieux souvenirs, qui fait «songer à l été» 13 et fait revivre les sensations d autrefois. Ainsi le vent fait «flotter sur la ville un parfum d herbe brûlée qui est le parfum même des grandes vacances». 14 Ce sont les bruissements et les odeurs qui rappellent à Daniel Trasis, dans Le Fleuve de feu, «d autres soirs de juin de son enfance». 15 Edward, dans La Chair et le sang, quant à lui, respire aussi «une odeur de verdure, de branches mouillées des Champs-Élysées déserts» qui était «pareille à celle qui s élevait sans doute vers le soleil levant des charmilles de Lur». 16 Cette transposition du passé vers le présent rappelle fortement l idée de la mémoire involontaire introduite dans la littérature par Proust. La conscience qui fait renaitre les souvenirs. Il suffit que les personnages revivent des sensations qui rappellent celles d autrefois. «Les personnages de Mauriac sont des êtres pour qui le passé existe et prend une saveur toute particulière» 17 nous rappelle Bernard Chochon. Il s agit en quelque sorte du «passé matérialisé» 18, car les souvenirs matérialisent, en effet, parfaitement le passé où la nature peut être sentie, entendue, presque touchée. La mémoire involontaire n exclut évidemment pas la mémoire volontaire de la production romanesque de François Mauriac. Se souvenir du passé et faire revivre le passé devient un acte à travers lequel les personnages sont actifs. C est un véritable travail intellectuel. Ces souvenirs qui matérialisent le passé des personnages concernent avant tout les années de l enfance, qui représentent, pour les héros, les années d innocence, de paix et de bonheur. En quittant leur région natale, les personnages ont franchi une étape importante dans leur vie, un passage de l enfance vers l adolescence, dans certains cas vers l âge adulte. Ils partent en ville et y découvrent une autre vie qui ne les satisfait pas. Ils vont se «réfugier» alors vers une période qui les a satisfaits, vers une période qui se trouve, en quelque sorte, en dehors du temps, car peu importe la longueur de la vie des personnages, elle fera toujours partie de leur présent. Claude Foucart, dans son bel article sur la jeunesse des personnages mauriaciens, nous rappelle que «décrire l enfance, c est créer une réalité qui échappe au temps et qui devient marque de réactions pour ainsi dire existentielles, ensemble de paysages 12 F. Mauriac, Nouveaux mémoires intérieurs, OA., op. cit., p F. Mauriac, La Robe prétexte, OC., I, op. cit., p Ibidem, p F. Mauriac, Le Fleuve de feu, O.C., I, op. cit., p F. Mauriac, La Chair et le sang, OC., I, op. cit., p B. Chochon, François Mauriac ou la passion de la terre, op. cit., p F. Mauriac, Le Mystère Frontenac, OC., II, op. cit., p

97 qui accompagnent justement le récit des passions juvéniles». 19 «Ô mon enfance, c est vers vous toujours que je reviens» 20 se dit Jean-Paul dans L Enfant chargé de chaînes. Dans cette exclamation quelque peu pathétique, se cache toute l importance de cette période de la vie qui berce et rassure aux moments angoissants. Il songe, en pleine agitation urbaine, au vieux domaine de Castelnau dans Les Landes. Il revoit l obscure maison de campagne, mais aussi ou avant tout «le parc, l allée herbeuse où, enfants, ils s arrêtaient pour écouter le silence». 21 L enfance, la période idyllique et heureuse, sera liée, dans l esprit des héros, à la nature qui deviendra aussi parfaite et édénique. Pouvons-nous employer une autre expression que «paradisiaque» pour caractériser la nature qui est évoquée par Jacques dans le train qui va l emmener à Paris? «Je me souviens qu en juillet l herbe fauchée restait sur la prairie et parfumait le soir, et tant de lumière chaque matin m éveillait que d abord je ne pouvais ouvrir les yeux. [ ] les derniers abricots un peu grillés, ramassées sous l arbre, ont un goût d encens et de rose sèche. Ô volupté de ne chercher d autre jeu que celui d être inoccupé! Ô sieste sur le sable des talus, alors qu entre mes cils, je regardais indéfiniment vers l azur des millions de petits cercles lumineux!» 22 L image n est pas loin du Paradis biblique où l homme ne fait que profiter des fruits de la terre et passe son temps à contempler la nature divine. Le retour à la nature du pays natal est toujours le retour à l enfance qui présente les moments idylliques, la vie paisible en sécurité. Ce retour est donc en quelque sorte la tentative de reconstruire le paradis perdu. Ce paradis sera pourtant retrouvé, car les personnages le retrouvent en euxmêmes. Ils sont et seront, en effet, à jamais imprégnés de ce pays de bonheur et d innocence ; ils le «promèneront» tout le temps avec eux. Les personnages ne quittent jamais dans leur esprit leur milieu natal et certains trouvent même une certaine complaisance dans la nostalgie. Le paysage de leur enfance reste bien ancré en eux et, comme leur créateur, ils ne s en séparent jamais. Même éloigné, le pays de landes et son atmosphère deviennent «des landes intérieures». 23 Les domaines familiaux et la nature seront emportés comme «le trésor de l enfance» 24 ; ils vont les «suivre» partout et leur atmosphère pourra resurgir à tout moment. Alain, le personnage principal de L Adolescent d autrefois, considère, lors de son séjour parisien, que sa chambre à Paris est «aussi silencieuse que sa chambre de Maltaverne» 25 et 19 C. Foucart, «Jeunesse : expérience unique et privilégiée de la passion dans les romans de Mauriac», op. cit., p F. Mauriac, L Enfant chargé de chaînes, OC., I, op. cit., p Ibidem, p F. Mauriac, La Robe prétexte, OC., I, op. cit., p A. Léonard, François Mauriac ou la psychologie du pécheur, op. cit., p Y. Legrand, «Les voix romanesques des «longs pays muets» mauriaciens», op. cit., p F. Mauriac, Un adolescent d autrefois, OC., IV, op. cit., p

98 «le grondement de Paris est plus étouffé que celui des pins du parc, en proie au vent d équinoxe». 26 Il croit, de plus, voir dans certains endroits mal fréquentés «la brute qui s est ruée sur la petite Séris, dans le bois, près du moulin de Monsieur Lapeyre». 27 Les lieux, la nature, les domaines liés à la période de l enfance représentent finalement des endroits auxquels les personnages ne peuvent échapper, qui deviennent «consubstantiels aux personnages». 28 C est le cas d Yves Frontenac qui, souffrant dans son exil parisien, recrée le monde de son enfance, l espace de la forêt qui lui est si chère : «[ ] là-bas, au pays des Frontenac et des Péloueyre, au-delà du quartier perdu où les routes finissent, la lune brillait sur les landes pleines d eau [ ]. Le vieux Frontenac ou le vieux Péloueyre qui se fût réveillé d entre les morts en cet endroit du monde, n aurait découvert à aucun signe qu il y eût rien de changé au monde. Et ces chênes, nourris depuis l avant-dernier siècle des sucs les plus secrets de la lande, voici qu ils vivaient à cette minute, d une seconde vie très éphémère, dans la pensée de ce garçon étendu au fond d une chambre de Paris» 29 Ce qui est valable pour Yves est tout à fait semblable pour son frère Jean-Louis, qui, lui aussi, se rappelle des moments délicieux et évoque dans son esprit la naissance de son amour : «[ ] bien des années, après, lorsque Jean-Louis pensait à ces matinées de Léojats, il se souvenait d une joie non terrestre. [ ] Il suivait Madelaine, leurs jambes fendaient l herbe épaisse, pleine de boutons d or et de marguerites, des vacances de Pentecôte ; ils marchaient sur les prairies comme sur la mer. Les capricornes vibraient dans le beau jour à son déclin» 30 L expression «non terrestre» pourrait de nouveau renvoyer à l image du paradis où un homme et une femme vivent heureux et en parfaite harmonie. Mais Paris n est pas la seule ville où les héros se laissent emporter par les souvenirs et font volontairement revivre le passé. Bordeaux sert aussi, à plusieurs reprises, de décor à l écrivain. Yves Frontenac, lors de sa maladie, se souvient, dans sa chambre à Bordeaux, de Bourideys, de son pays «bien aimé», comme si c était son ultime refuge possible : «Yves sans répondre, imagina Bourideys à cette heure : dans le ciel, le vent de ce crépuscule devait unir, séparer, puis de nouveau confondre les cimes des pins, comme si ces prisonniers eussent eu un secret à se transmettre et à répandre sur la terre. Après cette averse, un immense égouttement emplissait la forêt. Ils iraient sur le perron, sentir le soir d automne [ ]. Mais si 26 Ibidem, p Ibidem, p Y. Lagrand, «Les voix romanesques des «longs pays muets» mauriaciens», op. cit., p F. Mauriac, Le Mystère Frontenac, OC., II, op. cit., p Ibidem, p

99 Bourideys existait encore aux yeux d Yves, c était, comme tout à l heure sa mère, dans ce rêve, vivante, et pourtant il savait qu elle était morte. Ainsi, dans le Bourideys d aujourd hui ne subsistait plus que la chrysalide de ce qui fut son enfance et son amour.» 31 Cette nature, la nature du pays natal est un endroit rassurant, car, comme nous l avons observé, dans le cas d Yves, il est souvent lié à la mère dont les soins et l amour imprègnent le pays. Yves, d ailleurs, n ose pas lier directement et explicitement les souvenirs du domaine où il a passé son enfance aux souvenirs de la mère. Il se contente de constater qu «il avait été accoutumé à pénétrer dans l amour de sa mère, comme il s enfonçait dans le parc de Bourideys». 32 Il rêvait des pins, de «l eau furtive sous les vergnes aujourd hui coupés, et dont les nouvelles troncs couverts de lierre que la Hure reflétait dans les vacances d autrefois. L odeur de cette prairie mouillée». 33 Mais il rêve surtout de cette «terre saturée de soleil, bien chaude» 34 qui rappelle inévitablement le corps humain, le corps maternel. L image de la mère est, dans les souvenirs de l enfance, liée, comme nous avons pu le voir, à l image de l eau et de la terre. Yves évoque donc le ruisseau de la Hure et «la terre chaude». Cette projection de la mère dans le paysage et surtout dans ces deux éléments rappelle sans doute la fameuse expression de Bachelard «la mère-paysage» 35 qui, dans sa logique, se trouve remplacée ou simplement recouverte par «la femme-paysage». 36 Bachelard, dans son étude L Eau et les rêves, souligne, à juste titre, que «l eau a un caractère profondément féminin» 37, en rappelant «cette valorisation substantielle qui fait de l eau un lait inépuisable», car, selon lui, «l eau est un lait» 38. Les ruisseaux traversant la Gironde qui nourrissent cette terre peuvent, en effet, facilement évoquer cette autre «eau nourricière». 39 De plus, si cette matière est étroitement liée à la terre, qui, elle-même, est une matière à caractère féminin, nous pouvons prétendre, sans hésiter, que le paysage des souvenirs est à l image du corps maternel, ce qui expliquerait, sans doute, pourquoi les souvenirs deviennent si rassurants et si sécurisants. Quoi de mieux que de venir se réfugier auprès du corps de sa mère? Il s agit, sans doute, du même réflexe dans le cas de Fabien, que nous avons évoqué déjà dans ce chapitre. A Paris, lors «de la menace d un examen [ ] il imaginait le refuge proche de la 31 Ibidem, p Ibidem, p Ibidem, p Ibidem, p G. Bachelard, L Eau et les rêves, op. cit., p Ibidem, p Ibidem, p Ibidem, p Ibidem, p

100 lande où se coucherait sa fatigue. [ ] Il allait vers cette fournaise des parfums». 40 Ce rêve de la chaleur de la lande ne rappelle-t-elle pas le rêve de chaque enfant, qui, à un moment difficile, ne demande que d être entouré de la chaleur maternelle? Le rêve d un paysage ne se tourne pas toujours vers le pays natal. D autres pays ou paysages sont évoqués dans les souvenirs des personnages. Mathilde, l héroïne de Genitrix, lors de son agonie, rêve de se retrouver devant l Océan. Thérèse Desqueyroux, dans le roman éponyme, espérant quitter le domaine familial, rêve de «s embarquer, prendre la mer, fuir». 41 Malgré certains rêves se dirigeant vers le lointain et l inconnu, la plupart des souvenirs sont fixés sur les endroits familiers, en pleine nature girondine qui assure et sécurise pleinement les personnages mauriaciens. Resumé Článok s názvom La nature rêvée ou le paradis retrouvé (Spomienky na prírodu alebo hľadanie strateného raja) pojednáva o funcii prírody, ktorá vstupuje do vzťahu s postavou. V tomto prípade sa nejedná o priamy kontakt s prírodou, pretože jednotliví hrdinovia si v mestskom prostredí sprítomňujú známe miesta spojené s detsvom, ktoré prežili na vidieku v oblasti Bordeaux. Spomienky na tieto miesta im pomáhajú prekonať neľahkú adaptáciu v novom prostredí veľkomesta. Bibliographie 1. BACHELARD, G L eau et les rêves. Paris: Brodard et Taupin, 268p. ISBN CHOCHON, B François Mauriac ou la passion de la terre. Paris: Archives des lettres modernes, 103p. 3. DEL PRADO, J Description de la nature et mise à l écart du récit. In Nouveaux cahiers François Mauriac, n 8, p FOUCART, C Jeunesse : expérience unique et privilégiée de la passion dans les romans de Mauriac. In François Mauriac et l observation des passions, actes du colloque de la Sorbonne, 2-4 octobre 1995, Paris, Centre national du Livre, p LALANNE-TRIGEAUD, F Itinéraires François Mauriac en Gironde. Centre François Mauriac de Malagar Les amis du Bazadais: Confluences, 179p. ISBN 2-40 F. Mauriac, Le Mal, OC., I, op. cit., p F. Mauriac, Thérèse Desqueyroux, OC., II, op. cit., p

101 LEGRAND, Y Les voix romanesques des «longs pays muets» mauriaciens. In Travaux du centre d études et de recherches sur François Mauriac, n 23, p LÉONARD, A François Mauriac ou la psychologie du pécheur. Paris: Office général du livre, 119p. 8. MAURIAC, F Bloc-notes IV. Paris: Seuil, 589p. ISBN MAURIAC, F Œuvres romanesques et théâtrales complètes I. Bibliothèque de la Pléiade, Paris: Gallimard, 1415p. ISBN MAURIAC, F Œuvres romanesques et théâtrales complètes II. Bibliothèque de la Pléiade, Paris: Gallimard, 1383p. ISBN MAURIAC, F Œuvres romanesques et théâtrales complètes III, Bibliothèque de la Pléiade, Paris, Gallimard, 1436p. ISBN MAURIAC, F Œuvres romanesques et théâtrales complètes IV, Bibliothèque de la Pléiade, Paris, Gallimard, 1550p. ISBN MAURIAC, F Œuvres autobiographiques, Bibliothèque de la Pléiade, Paris, Gallimard, SAINT-PIERRE, R L espace dans Le Mal : parcours intérieur et topographie romanesque. In Nouveaux cahiers François Mauriac, n 10, p SUFFRAN, M L Aquitaine de François Mauriac. Aix-en Provence: Edisud, 133p. ISBN

102 Kľúčové slová: Hermann Hesse, Sören Kierkegaard, filozofia, estetické kategórie Das Phänomen des Ästhetischen im Werk von Sören Kierkegaard und Hermann Hesse PhDr. Mária Bieliková, PhD. Katedra germanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva 1 Kierkegaards Kategorie des ästhetischen Daseins Eine der zahlreichen Exzentrizitäten des dänischen Philosophen und Theologen Sören Kierkegaard ist seine Einstellung zum Ästhetischen. Unter den wichtigsten Philosophen gehört er zu denen, die sich weigern, dem Ästhetischen einen überlegenen Wert zuzuweisen. Das bedeutet aber nicht, dass das Ästhetische bei ihm keine wesentliche Rolle spielt es gehört zu den zentralen Themen seiner Lehre. Wie bei den ersten Philosophen, bezieht sich bei ihm das Phänomen des Ästhetischen nicht vor allem auf die Kunst, sondern auf das Erleben sinnlicher Erfahrungen. Nach Kierkegaard ist das ästhetische Dasein eine abstrakte und leere Unmittelbarkeit, ein Bereich der Existenz, in der die Handlungen eines Menschen nur in fragwürdiger Weise ihre eigenen sind. 1 Diese unreflektierte Sphäre ist in gewissem Sinn mit der Freudschen Psychologie verwandt (es handelt sich vor allem um dessen Entwicklungsstadium der frühen Kindheit). Das Subjekt, das in dieser Sphäre lebt, ist unfähig, sich von einer Umgebung zu unterscheiden. Das Subjekt träumt, sinnlich mit der Welt eins zu sein, und verwechselt seine eigene Existenz mit den Sinneseindrücken. In Kierkegaards Werk Krankheit zum Tode (1857) bemerkt der Autor, dass die meisten Menschen es nicht weiter bringen, als das zu sein, was sie in Kindheit gewesen sind. Nur wenige von ihnen können sich zu einem Zustand der Selbstwerdung erheben. Die Welt ist nach Kierkegaard überhaupt nicht moralisch, sondern ästhetisch sie bewundert alles, was die Macht hat, also auch Selbstsucht und List. 2 Das Phänomen des Ästhetischen ist nicht nur schlechte Unmittelbarkeit, aber auch schlechte Unendlichkeit unausgesetzter Selbstreflexion. Dieses höhere und zugleich reflexive Stadium des Ästhetischen stellt nach Kierkegaard einen Bruch mit der sinnlichen Unmittelbarkeit dar. Es geht aber nicht um eine nach oben gerichtete Bewegung zur Selbstwerdung, sondern um ein Absinken in eine 1 S. Kierkegaard, Werke, Reinbek 1960, Bd. 1, S Ebd., S. 92 ff. 102

103 abgründige Spiegelung. Ein unmittelbarer und ein reflexiver Ästhetizismus dezentrieren das Individuum in entgegengesetzte Richtungen. 3 Sie verflachen es entweder zur äußeren Realität oder versenken es fruchtlos in seine eigene Tiefe. Diese ästhetischen Existenzstadien ergeben sich aus der ersten Voraussetzung des Selbst bei Kierkegaard, als einer Synthese von Unendlichkeit und Endlichkeit. Die Ironie markiert eine Schwelle zwischen dem Ästhetischen und Ethischen, d. h. den Punkt zwischen zwei ersten Existenzstadien. Sie ermöglicht dem Subjekt einen Übergang von der dezentrierten Unmittelbarkeit des ästhetischen Daseins zum vereinheitlichten Zustand der Ordnung des ethischen Stadiums. Der Wechsel vom Ästhetischen zum Ethischen läuft nicht auf eine Beseitigung des ersteren hinaus. Nach Kierkegaard wählt die Persönlichkeit sich selbst ethisch und schließt das Ästhetische aus. 4 Da aber der Mensch sich selbst wählt, kehrt das Ästhetische wieder in seiner Relativität. Wenn das Ethische dieses Selbst umgestaltet, dann hat es notwendig mit dem ästhetischen Lebensstil zu tun. Der ästhetisch Lebende ist dadurch bestimmt, dass er nur von dem Ästhetischen und durch und für das Ästhetische in ihm lebt. Da er in einem geschlossenen Kreis steht, ist sein Leben dem Zufall ausgeliefert. Der ästhetisch Lebende widersetzt sich nicht den Gleichmachungstendenzen der Gesellschaft, verliert sich in der Masse und vernichtet dabei das, was ihn als Persönlichkeit auszeichnet: ein Selbst zu sein. Die bloße Tatsache, dass einer als Mensch geboren ist, bedeutet nach Kierkegaard noch nicht, dass er Mensch ist, d. h. ein Selbst, eine Persönlichkeit. Dieses allgemeine Problem, wie man von der Selbstentfremdung zum Selbstsein in seiner konkreten Existenz kommen kann, ist für Kierkegaard mit dem Problem verknüpft, wie man vom uneigentlichen Wissen zum eigentlichen, die Existenz begreifenden Wissen kommen kann. Man kann sich nämlich nicht nur in der öffentlichen Meinung verlieren, sondern auch in der Flut existentiell gleichgültigen Wissens ertrinken. 5 Zu diesem extensivem Wissen merkt Kierkegaard an, dass die reflektierte Zeit an Extensität gewinnt, was sie an Intensität verliert. Der Mensch ist für Kierkegaard kein Selbst, wenn er bestimmte Bereiche der persönlichen Existenz aus der Verantwortung ausklammert. Von großer Bedeutung für den 3 Ebd., S. 115 ff. 4 S. Kierkegaard, Abschliessende unwissenschaftliche Nachschrift zu den philosophischen Brocken, Düsseldorf 1958, Bd. 2, S Vgl. ebd., S. 230 ff. 103

104 Prozess des Selbstwerdens ist die Selbstwahl. Nur wenn der Mensch sich selbst annimmt und sich für seine eigene Existenz verantwortlich erklärt, erschließt sich ihm personhaftes Leben. Mit dieser Selbstwahl nimmt der Mensch alle Bedingtheiten der individuellen Lage in die Verantwortlichkeit des Selbst auf. Der ästhetisch Lebende ist im ästhetischen Dasein ausschließlich auf den Genuss des vergänglichen Augenblicks gerichtet. Der ästhetisch Lebende verliert sich in dämonischer Befangenheit an die Geschichte, so dass er von äußeren Einflüssen bestimmt wird, ohne die Geschichte selbst mitzubestimmen. 2 Vergleich zwischen dem Roman H. Hesses Das Glasperlenspiel und der philosophischen Kategorie des ästhetischen Daseins S. Kierkegaards Der Literaturhistoriker Kastaliens, Plinius Ziegenhals, schildert in der Einführung zur Geschichte des Glasperlenspiels das 20. Jahrhundert als eine im besonderen Masse bürgerliche, und einem weitgehenden Individualismus huldigende Epoche. 6 Aus diesem absoluten Individualismus entspringt ein scheinbar entgegengesetztes Phänomen: die ständig fortschreitende Vermassung. Plötzlich sehen sich die Menschen dem Tod und der Angst allein gegenüber und flüchten in die Masse. Da sie kein Selbst mehr haben, sind sie von einem chronischen Bedürfnis getrieben, die Augen zu schließen und sich vor ungelösten Problemen und angstvollen Untergangsahnungen in eine möglichst harmlose Scheinwelt zu flüchten. Diese Menschen werden zu Deterministen und Fatalisten, die an der Notwendigkeit ersticken, weil ihnen die Möglichkeit fehlt. Der Determinist erklärt alles geschichtliche Geschehen aus Kausalzusammenhängen und hat so die Möglichkeit verloren, den Druck der Notwendigkeit zu mildern. Eine zweite Art der Selbstentfremdung ist mit dieser völligen Ausgelieferheit an die Geschichte verknüpft: die Befangenheit im faktischen Dasein, die Kierkegaard dämonisch 7 nennt. Die Vermassung treibt die Menschen nur noch tiefer in die Daseinsbestimmtheit hinein. Ihr Streben geht so ausschließlich auf äußere, vergängliche Güter. Ihr Leben ist in jeder Hinsicht veräußerlicht. Sie suchen ihr Glück zu machen, aber sie versinken immer tiefer in der Masse. Ihr Leben ist vom Zufall bestimmt und sie glauben nicht mehr an sich selbst, weil es leichter und sicherer ist, zu sein wie die anderen, oder, wie Kierkegaard schreibt, eine 6 H. Hesse, Das Glasperlenspiel, Frankfurt am Main 1967, S. 97f. 7 S. Kierkegaard, Anm. 4, S

105 Nachäffung zu werden, eine Zahl in der Masse zu sein. 8 So passen sie sich vollkommen an, sind abgeschliffen wie ein Kieselstein, gebräuchlich wie eine gangbare Münze. Nicht nur das Verhalten dieser Menschen, sondern auch ihr Denken ist dämonisch befangen. Plinius Ziegenhals nennt unser 20. Jahrhundert feuilletonistisch 9. Die Feuilletons dienen ausschließlich der Unterhaltung. So beschäftigen sie sich mit Banalitäten und bringen Aussagen berühmter Persönlichkeiten, wobei es nur darauf ankommt, einen bekannten Namen mit einem gerade aktuellen Thema zusammenzubringen. Gleichzeitig steigt eine Flut an Information und populärwissenschaftlichen Wissen auf. Das Geistesleben erreicht so eine unüberschaubare Fülle an extensivem Wissen. Dieses Wissen aber reflektiert nicht auf das Selbst und ist seinem Umfang nach zufällig und für die Existenz gleichgültig. Kierkegaards Kategorie des ästhetischen Daseins läßt sich nicht nur auf die Welt des Glasperlenspiels konkret eröffnen (d. h. auf das feuilletonistische Zeitalter), sondern auch auf Kastalien, das sich selbst als Gegenentwurf zu dieser Welt versteht. Hier ist es nicht die dämonische Befangenheit des Daseins, sondern die phantastische Weltflucht, nicht das extensive Wissen, sondern das objektive Denken. Die Eröffnung der Kategorie des ästhetischen Daseins auf Kastalien liegt ganz in der Intention Hesses. Er läßt Josef Knecht über die Aufgabe der kastalischen Bewegung folgendes sagen: Wir sollen nicht aus der vita activa in die vita contemplativa fliehen, noch umgekehrt, sondern zwischen beiden abwechselnd unterwegs sein, in beiden zu Hause sein, an beiden teilhaben. 10 Kastalien im Glasperlenspiel hat diese Aufgabe nicht verwirklicht, es ist in die vita contemplativa geflohen. Während das ästhetische Dasein der Welt durch den Genuß des Augenblicks in zusammenhanglose Momente der Zeit zerfällt und so den inneren Zusammenhalt verliert, distanziert sich Kastalien völlig von der Welt und sucht in der Vereinzelung sich selbst zu finden. Der kastalische Orden bleibt aber bei der isolierenden Bewegung stehen und verflüchtigt sich in eine phantastische Traumwelt. Natürlich verliert er die Kontinuität. Sowohl Kastalien wie auch die Welt haben die Bedeutung entweder der Vereinzelung (Isolation) oder des Zusammenhangs (Kontinuität) übersehen, und vor allem nicht begriffen, dass die Wahrheit in der Einheit dieser beiden liegt. In seiner Gegebenheit gehört der Mensch nicht dem Bereich des reinen Seins oder des reinen Denkens an, er lebt nämlich nicht in einer spekulativen, sondern in der konkreten Welt. Durch die Flucht in die scheinbare Geschichtslosigkeit und durch den Rückzug in eine kleine, 8 Ebd., S. 131 ff. 9 H. Hesse, Anm. 6, S Ebd., S

106 vollkommene und nicht mehr werdende, nicht mehr wachsende Welt hat Kastalien die weltliche Selbstentfremdung der Geschichtsverfallenheit nicht überwunden, sondern nur in eine neue Art der Selbstentfremdung umgewandelt. Die Geschichtslosigkeit ist nämlich Flucht in die Innerlichkeit, in eine künstliche Scheinwelt, in der nur der Selbstgenuß einer unfruchtbaren Artistik des Geistes übrig bleibt. Kastalien versäumt, durch Handlung seine Freiheit zu verwirklichen und deshalb ist es in seiner Geschichtslosigkeit genauso verfallen wie die Welt. Kastalien verneint seine Beziehungen zur Geschichte. Die in Kastalien lebenden Ordensmitglieder halten sich ebenso ängstlich von dem Geschehen in der Welt frei und flüchten in eine phantastische Scheinwelt. Diese phantastische Weltflucht ist das zweite Moment der kastalischen Selbstentfremdung. Kierkegaard schreibt: Das Phantastische ist überhaupt dasjenige, was einen Menschen in das Unendliche führt, dass es ihn bloß von sich selbst wegführt und ihn dadurch davon abhält, zu sich selbst zurückzukommen. 11 Der kastalische Geist ist äußerst virtuos und hoch kultiviert. Der Orden hat mit der Weltflucht zwar die Trivialität überwunden, doch die Wirklichkeit ist nach Kierkegaard die Vermittlung von Möglichkeit und Notwendigkeit. Die Ordensmitglieder verlieren sich in der Möglichkeit, im reinen Denken und im reinen Sein, ohne die gegebenen Umstände anzuerkennen. Sie haben also ebenso sich selbst, wie die dämonisch befangenen Menschen verloren. Alle diese Momente der phantastischen Weltflucht Kastaliens (die resignierte Unfruchtbarkeit, der intellektuelle Hochmut und der reflektierte Selbstgenuß), sind somit Kennzeichen für das ästhetische Dasein im Sinn Kierkegaards. Der kastalische Orden als strenger Wächter und als Züchter einer zarten und musischen Geistigkeit zielt auf die extreme Verwirklichung einer epigonenhaften Existenz, die völlig im Schauen und Bewahren aufgeht. Kastalien diagnostiziert richtig nicht nur die Selbstentfremdung der Welt im dämonischen Dasein, sondern auch die Oberflächlichkeit des extensiven Wissens in der feuilletonistischen Zeit. Es erkennt aber nicht die richtige Therapie: ein Streben nach intensivem, für die Existenz wichtigem Wissen. Eine Geisteszucht von mönchischer Strenge kann den feuilletonistisch pervertierten Geist nur methodisch reinigen. Bei dieser methodischen Säuberung bleibt die kastalische Gegenbewegung stehen, der kastalische Geist gelangt nicht zu einem für die menschliche Existenz wesentlichen Wissen. Dieses objektive Denken ist in sich steril und es lässt den Denkenden in seiner Existenz ebenso unberührt wie das extensive Wissen. Zu diesem 11 S. Kierkegaard, Die Krankheit zum Tode, Reinbek 1966, S

107 objektiven Denken merkt Kierkegaard an: Fort vom Subjekt geht der Weg zur objektiven Wahrheit, und während das Subjekt und die Subjektivität gleichgültig werden, wird die Wahrheit es auch, und gerade dies ist ihre objektive Gültigkeit 12. Weil die Ordensmitglieder in Kastalien nicht sie selbst werden, ist die bestimmende Kategorie ihres ästhetischen Lebens die Verzweiflung, denn die höchste Aufgabe des Menschen darin liegt, eine Person, ein Selbst zu werden. Nach Kierkegaard ist offensichtlich, dass jegliche ästhetische Lebensanschauung Verzweiflung ist, und dass ein jeder, der ästhetisch lebt, verzweifelt ist, er wisse es nun oder er wisse es nicht. Hier leuchtet ein gemeinsamer Grundriss des Menschen bei Hesse und Kierkegaard auf. Für beide ist die spezifische Existenzlage des Menschen dadurch ausgezeichnet, dass er nicht nur in verschiedenen Verhältnissen lebt, sondern selbst ein Verhältnis verschiedener Gegensatzmomente ist und dass er sich selbst allererst verwirklicht. Wenn dieser Vergleich zwischen Hesses Glasperlenspiel und der Kierkegaardschen Dialektik den klaren Blick etwas getrübt hat, dann ist schon Wesentliches gewonnen. Dann wird auch offenbar, dass in Hesses Hinwendung zum einzelnen und in seiner Heiterkeit ein existentieller Ernst erscheint, der der Kierkegaardschen Humorkonzeption sehr verwandt ist. Vor diesem Hintergrund der Verhältnishaftigkeit ist dann Hesses Aussage zu sehen, dass der Mensch nicht Mensch durch Geburt ist, sondern sich in seinem Leben erst zum Menschen machen muss. Resumé V tomto príspevku bolo preukázané, že cesta človeka je cestou od estetického k etickému, od zádumčivosti k vážnosti, od zúfalstva k humoru. Kierkegaardova kategória estetického sa dá skutočne aplikovať na dielo Hermanna Hesseho. Hesse vystupuje len nepriamo ako autor Hry so sklenenými perlami. V tom je možno, podľa vzoru Kierkegaarda, ktorý vydal veľa svojich diel pod pseudonymom, nájsť výraz etickej irónie. Práve preto, že Hesseho zaujíma jednotlivec, že chce svojho čitateľa primäť k tomu, aby sa ako človek aj realizoval, je irónia v jeho tvorbe tak dôležitá. Literaturvetzeichnis Werkausgaben 1. HESSE, H Briefe. Frankfurt am Main IDN: HESSE, H Das Glasperlenspiel. Frankfurt am Main 1967.ISBN X 12 S. Kierkegaard, Anm. 4, S

108 3. HESSE, H Gesammelte Werke in zwölf Bänden. Frankfurt am Main ISBN KIERKEGAARD, S Die Krankheit zum Tode. Reinbek ISBN KIERKEGAARD, S. 1956/57. Entweder / Oder. Düsseldorf ISBN KIERKEGAARD, S Abschliessende unwissenschaftliche Nachschrift zu den philosophischen Brocken. Düsseldorf ISBN KIERKEGAARD, S Eine literarische Anzeige. Düsseldorf KIERKEGAARD, S Werke. Reinbek 1960, Bd. 1. Forschungsliteratur 1. Materialien zu Hermann Hesses Das Glasperlenspiel Bde. Hg. V. Michels. Frankfurt am Main ISBN Materialien zu Hermann Hesses Der Steppenwolf Hg. V. Michels. Frankfurt am Main ISBN Über Hermann Hesse Bde. Hg. M. Pfeiffer. Frankfurt am Main ISBN

109 Kľúčové slová: Sigmund Freud, Jean Jacques Lacan, psychoanalýza, nevedomie, subjekt, imaginárne, symbolické, veľký Druhý. Román Malina 1 od Ingeborg Bachmannovej z pohľadu psychoanalýzy. Mgr. Eva Höhn, PhD. Katedra európskych kultúrnych štúdií Ťažiskom románu Malina je príbeh ženskej Ja-postavy. Po netradičnej expozícii nasleduje prvá kapitola Šťastná s Ivanom o jej ľúbostnom vzťahu k mužovi menom Ivan. Japostava býva v byte s Malinom na Maďarskej ulici číslo 6 v treťom viedenskom obvode a jej milý, Ivan, na druhej strane ulice na čísle 9. 2 V popredí prvej kapitoly stojí vzťah Ja-postavy k Ivanovi, pričom Malina v nej vystupuje len sporadicky. Ja-postava tu zredukovala svoju existenciu na mikrokozmos, ktorým je láska k Ivanovi: (...) veď pred Ivanom nerobím nič naoko, nepretvarujem sa, a časom som vďačná, keď mu môžem pripraviť jeho nápoj a jedlo, kedy-tedy ukradomky očistiť topánky, keď mu môžem odstrániť škvrny zo saka (...) (OČ, 1986, s. 245). Ja-postava sa stáva pasívnou, prevažne receptívnou časťou vzťahu a jej postoj vedie v konečnom dôsledku k rozpadu vzťahu. Stratou milovaného stráca ochranu a bezpečnosť svojho sveta na Maďarskej ulici. Asociatívnymi spomienkami sa prvá kapitola románu končí a začína druhá kapitola pod názvom Tretí muž. V nej sa dozvedáme o pôvode problémov Ja-postavy. Ako personifikácia hrôzy a násilia v nej vystupuje popri Ivanovi a Malinovi ako tretí muž románu otec. 3 Nejde pritom o fyzického otca. Otec reprezentuje vyšší poriadok a spoločnosťou spáchané, a ňou zároveň legitimizované, násilie. Ja-postava sa dostáva k rezignácii a konštatovaniu o nemožnosti prekročenia svojich hraníc. Hlavná hrdinka rozpoznáva vlastné (seba)zničenie, o čom už pojednáva tretia kapitola románu O posledných 1 Význam slova Malina je určovaný rôzne. Z francúzštiny evokuje mal= zlo, z angličtiny male= mužský, z latinčiny je anagramom slova animal= zviera. Začiatok slova predstavuje v daných prípadoch maskulínnu formu, jeho ukončenie na písmeno a zas feminínu. Upozorňuje sa taktiež na výskyt postavy tohto mena v tvorbe Ch. Wolfovej, M. Haushoferovej ako aj L. Stepanekovej (HENDRIX, 2005, s ). 2 Ak sa vezme do úvahy symbolický význam párnych a nepárnych čísel, párnych ako ženských a nepárnych ako mužských, tak tieto potom predstavujú antagonistický vzťah dvoch diametrálne odlišných duchovných princípov. 3 Názov kapitoly si autorka podľa všetkého požičala z rovnomenného filmu režiséra Carla Reeda. Vo filme je jeho hrdina odhalený ako zločinec, vrah a priekupník na čiernom trhu povojnového obdobia. Miestom deja je, ako v románe, tak aj vo filme, tretí viedenský obvod. Názov druhej kapitoly Tretí muž preto implikuje kritiku deštruktívnych spoločenských štruktúr reprezentovaných reštauračnou povojnovou politikou, ktorá povýšila profit a konzum nad medziľudské vzťahy. Ak sa dej a odhalenie vo filme odohrávajú v podzemí, tak aj druhá časť románu Malina je sondou do podvedomia hrdinky. 109

110 veciach. Tu je v dialógu s Malinom zrejmá snaha o prekonanie vlastných problémov. Malina je vždy naporúdzi. Rozpoznáva, že vzťah s Ivanom tak, ako každý iný vzťah vôbec, nie je pre ňu možný. Jazyku a normám tohto sveta nemá čo poskytnúť: V Ivanovi som žila a v Malinovi umieram. (OČ, 1986, s. 474). Ako žena nemôže prežiť a surreálne mizne v pukline steny. Vonkajšie javisko deja prenecháva Malinovi. Aj po svojom zmiznutí však zotrváva na svojom princípe: (...) v stene je čosi, už to nevládze kričať, ale jednako len kričí: Ivan! (OČ, 1986, s. 474). Ja-postava sa stáva obeťou sveta a zločin, ktorý bol na nej spáchaný, už nemá význam pre priebeh života vonku. Malina zahladí stopy tohto činu a popiera existenciu Ja-postavy: (...) tu nebol nikdy nikto toho mena. (OČ, 1986, s. 475). Psychoanalytickú perspektívu románu zdôraznila v roku 1984 aj Sigrid Weiglová a vyslovila názor, že Bachmannovej mohli byť známe štúdie psychoanalytika a príslušníka francúzskeho postštrukturalizmu Jacquesa Lacana (Weigel, 1984b, s. 73). 4 Jeho teória sa stala plauzibilnou pre rekonštrukciu románových postáv v štúdii Saskie Schotteliusovej 5, podľa ktorej sa Lacanova prednáška Zrkadlové štádium 6 stala teoretickým predpokladom pre analýzu prvej kapitoly románu, pojmy princíp reality a otec zas pre druhú a pojem veľkého Druhého predpokladom tretej kapitoly románu. 1. kapitola: Šťastná s Ivanom Podľa teórie zrkadlového štádia začína dieťa medzi 6. a 18. mesiacom života pred zrkadlom rozpoznávať seba a so svojím obrazom sa identifikovať. Odteraz sa mení pohľad na vlastné ja, avšak pri sebapoznaní a psychickom zrode ja ide len o vonkajšiu perspektívu. Dieťa sa identifikuje so sebou na mieste, na ktorom sa samo nenachádza (v zrkadle). Tento pohľad na svoju klamlivú celistvosť je zároveň začiatkom procesu sebaodcudzenia. Pokusy sebauvedomenia sú len projekciami. Sebapoznanie v zrkadle implikuje sebazaznanie. Vo svojom vzťahu k iným sa subjekt spoznáva len ako produkt cudzieho očakávania a predstáv a dosiahnutú (sebaodcudzenú) celistvosť situuje na fiktívnej, imaginárnej úrovni ( moi ). Identifikácia s obrazom druhého znamená podľa Lacana vždy zneuznanie vlastného ja ( je ). 4 Weiglová podotýka, že hoci Lacanove spisy vyšli až v r. 1973, teda v roku úmrtia autorky, jeho prednášky boli známe už skôr, ako napr. Das Spiegelstadium, ktorú predniesol už v r na 14. Internacionálnom kongrese pre psychoanalýzu v Mariánskych Lázňach a v prepracovanej podobe v r v Zürichu alebo Funktion und Feld des Sprechens und der Sprache v Ríme v r SCHOTTELIUS, S. Das imaginäre Ich. Subjekt und Identität..., LACAN, J. Schriften I. Das Spiegelstadium als Bildner der Ichfunktion...,

111 Množstvo scén z prvej kapitoly románu svedčí o opodstatnenosti hľadať argumentáciu pre konfiguráciu postáv románu Malina (Ja-postava, Malina, Ivan) v Lacanovej teórii. Tak ako jeho odcudzený subjekt, tak aj všetky pokusy Ja-postavy o prekonanie vnútornej necelistvosti končia imaginárne. Ja-postava dosahuje harmóniu len vo chvíľach pohľadu do zrkadla. Vidí sa vo svojej predpísanej, vopred stanovenej úlohe, ktorá ju redukuje na ligotavú povrchnosť. Stáva sa moi, objektom skúsenosti a očakávania iných. Na Grabene som si kúpila nové šaty, dlhé domáce šaty na určitú popoludňajšiu hodinu (...). Nechcela by som, aby pri skúšaní bol Ivan a už vôbec nie Malina, len preto, že tu Malina nie je, som schopná podchvíľou sa pozrieť do zrkadla (...). Hodinu môžem žiť bez času a priestoru s hlbokým uspokojením unesená do legendy (...). Vzniká kompozícia, treba stvoriť ženu do domácich šiat. (OČ, 1986, s ). Výstup zo zrkadla znamená pre Ja-postavu prežiť vlastné odcudzenie a nejednotnosť so sebou samou. Vkročila som do zrkadla, zamrzla som v zrkadle, nazrela som do budúcnosti, bola som v zhode sama so sebou a zasa som v nezhode so sebou. Keď sa znova preberiem, zažmurkám do zrkadla a ceruzkou si maľujem okraj viečok. Môžem sa toho vzdať. Na okamih som bola nesmrteľná, aj ja, ja som tu nebola pre Ivana a nežila som v Ivanovi, nemalo to význam. (OČ, 1986, s. 320). Vstup do zrkadla, za plochu obrazu, je len zdanlivým východiskom, imaginárnou realizáciou. Možnosť získania vlastnej identity je v texte relativizovaná. Subjekt, ktorý sa usiluje prekryť reálne chýbanie, integruje časti na kúsky rozdeleného tela v imaginárnom. (...) Jeho chýbanie (...) konštituuje možnosť symbiózy so symbolickým (Schottelius, 1990, s. 73, prel. E. H.). Od seba odcudzený subjekt potrebuje objekty pre zakrytie svojej necelistvosti. Jedným z objektov je objekt lásky. Jeho význam sa redukuje na funkciu byť objektom nároku na celistvosť. Funkcia lásky je tým do hĺbky určená ako narcistická štruktúra, v ktorej je ja uväznené vo svojom vlastnom nároku na objekt. Subjekt potom obmedzuje slobodu druhého vo svojom vlastnom nároku na lásku. Milovať znamená podľa Lacana chcieť byť milovaný. Ja-postava románu hľadá svoju celistvosť vo vzťahu k Ivanovi. Len vo vzťahu s ním dosahuje jednotu, ktorú sama nadobudnúť schopná nie je. Až dnes som si uvedomila, že sa nevládzem pozbierať, keď Ivan celý týždeň nemá čas. (OČ, 1986, s. 272). Ak meno Ivan odvodíme od slova naivný (v nemčine naiv), tak naivná identita Ja-postavy je obsiahnutá už v jeho mene. 7 Ja-postava sa prostredníctvom svojho vzťahu k Ivanovi usiluje o vytvorenie 7 Iné interpretácie zas upozorňujú na ruské Ivan a na nemecké Hans ako typické mužské krstné mená, teda na muža ako takého. 111

112 jednoty svojho bytia. Sama ju utvoriť nevie, je odkázaná na jej vytvorenie prostredníctvom Ivana. Preto vystupuje Ja-postava v texte bez mena. Jej identita sa uskutočňuje formou doplnenia prostredníctvom druhého a jej skutočnosť je redukovaná na Maďarskú ulicu, ktorá je pre ňu útočiskom pred vonkajším svetom. Tu jej môže byť prostredníctvom Ivana otvorený priestor, v ktorom môže seba samu nájsť. Maďarská ulica románu Malina je sociálnym prostredím Ja-postavy, ktorej život sa odohráva v súkromnej sfére. V byte na Maďarskej ulici sú jej hranice pevne stanovené. Život sa obmedzuje predovšetkým na otázky súkromia. Vnútorná jednota protagonistky je klamlivá a jej sebaodcudzenie ju určuje byť objektom skúsenosti a očakávania iných. Nevie sa identifikovať s Ivanovým svetom, ktorý vníma ako cudzí a od seba oddelený. Narastajúci strach pred stratou Ivana produkuje v hlavnej postave túžbu po dosiahnutí vnútornej jednoty, ktorá by jej zabezpečila nezávislosť od druhých: Jeho význam sa redukuje na funkciu, byť objektom nároku na celistvosť. Z tohto pohľadu je vzťah určovaný narcistickým želaním Ja-postavy, v druhom sa realizovať a zdokonaľovať. (Schottelius, 1990, s. 78, prel. E. H.). 2. kapitola: Tretí muž Stredobodom druhej kapitoly Tretí muž je postava otca. Aj táto navonok surreálna postava nadobúda svoj význam z psychoanalytickej perspektívy. Všemocným nárokom otca, jeho násiliu a pokusom o zničenie sa Ja-postava podriaďuje v maximálnej miere. Podľa Lacana platí v spoločnosti zákon symbolického, t. j. zákon jazyka, sociálnych noriem a ekonomickej výmeny. Symbolické je v takomto zmysle zajedno s poriadkom jazyka, diskurzu, štátnej nadvlády a ekonómie, a taktiež zákonom otca. Otec je inštancia, ktorá garantuje poriadok symbolického. Spoločenské konanie znamená podľa Lacana konanie v mene otca : Na jednej strane definuje (Lacan) symbolický poriadok ako určujúcu štruktúru pre individuálne bytie človeka: Infans sa podľa Lacana do nej narodí, a táto sa ho zmocní už predtým, než sa on zmocní jazyka. Na strane druhej je efekt signifikantov konštitutívny pre ľudské bytie ako v spoločnosti usporiadané bytie (...) (Schottelius, 1990, s. 193, prel. E. H.). Otec reprezentuje spoločenské negatívne dopady na psychiku Ja-postavy. Strach, ktorý Ja-postava prežíva, sú spoločensky determinované, do nevedomia vytesnené procesy. Tieto sú v druhej kapitole zobrazené prostredníctvom snov. Spolu ide o 32 snov, ktoré možno rozdeliť do šiestich skupín: druhy smrti, mocenské nároky, izolácia, strata, detstvo, vyslobodenie. 112

113 Vo všetkých snoch z prvej skupiny ide o projekcie druhov smrti. Vplyv reality, otca, na jedinca autorka symbolicky zobrazuje ako prírodné katastrofy, ich moc je absolútna a únik pred nimi neexistuje. V druhej skupine podliehajú moci otca nielen osobné vzťahy Ja-postavy, ale aj všetky možné zložky spoločenskej sféry, v ktorých sa indivíduum podriaďuje určitému poriadku. Tieto oblasti reprezentujú napríklad podnikanie (otec vedie podnik), politiku (obrazy svetových veľmocí Ruska a Ameriky), umenie (otec je režisérom, autorom opery) a pod. V nasledujúcej tretej skupine snov o izolácii deštrukcia a násilie narastajú. Ja-postava je odvlečená do cudzej krajiny alebo zostáva sama na potápajúcom sa ostrove. Je odrezaná od vonkajšieho sveta a odkázaná na otcovu pomoc. Vo štvrtej skupine už dochádza pre stratu vlastného ja Ja-postavy k strate blízkych osôb. Najprv stráca Ivana, potom Malinu, a nakoniec aj dieťa Anima. Aktívneho konania schopná nie je, je objektom a zároveň obeťou v rukách cudzieho poriadku. V spomienkach na detstvo z piatej skupiny sa vo viacerých objavuje motív cintorína zavraždených dcér: Otvorí sa okno, vonku sa rozprestiera tmavá oblačná krajina a v nej jazero, ktoré je čoraz menšie. Vôkol jazera je cintorín, hroby sa dajú presne rozpoznať, nad hrobami sa otvára zem a na okamih vstávajú mŕtve dcéry (...) (OČ, 1986, s. 384). Je to príbeh obetovaných dcér a podriadenosti dcéry zákonu, ktorý reprezentuje otec. Opakovaním tohto motívu je jasné, že tejto tradícii nie je možné uniknúť. Zjavne ide pritom o príbeh mlčania a umlčania, pretože o násilí niet žiadnych dôkazov a obete nezanechali žiadne stopy. Sen na púšti otvára šiestu skupinu snov o vyslobodení Ja-postavy. Čím je dcéra viac emočne vzdialená, tým je väčšia jej sila a odvaha. Dosiahnutá dištancia dovolí dcére otca vnímať inými očami. Až v tej chvíli ho demaskuje ako smrtiaci princíp. 3. kapitola: O posledných veciach V poslednej kapitole dochádza k odklonu od objektu lásky Ivana, pričom stále väčší význam nadobúda Malina, ktorý má všetko pod kontrolou. Malina nad ňou dominuje a manipuluje jej život a vo vzťahu k nemu podlieha existenciálnemu ohrozeniu. Napätie medzi oboma sa v poslednej časti románu stupňuje. Ja-postava spočiatku relativizuje svoju imaginárnu identifikáciu s Malinom. Malinova nadriadenosť úmerne rastie so zvyšujúcim sa pocitom menejcennosti Ja-postavy, ktorá projektuje svoje pocity a predstavy na Malinu, aby sa zbavila vlastného strachu. Malina sa snaží donútiť ju k zanechaniu jej myslenia a formy bytia, a tak prekonať identifikačné ilúzie. Ale pre to, aby to pochopila, jej Malina sám stojí 113

114 v ceste. Malina je pre Ja-postavu istotou, ale aj ohrozením. Malinovej nadriadenosti si je vedomá, za čo ho občas aj nenávidí, ale svoj pocit menejcennosti zakrýva. Malinu ironicky vyvyšuje, aby ho zosmiešnila: Ja: (forte) Pán von Malina, vaša milosť, magnificencia! (crescendo) Vaša jasnosť a všemohúcnosť, nenávidím vás. (...) Prosím, nechaj si ma. Nikdy som voči tebe necítila nenávisť. (...) Neopusť ma! (OČ, 1986, s. 471.) Malina predstavuje teda prekážku v procese poznania Ja-postavy. V jej procese rozprávania a poznania podlieha Ja-postava veľkému Druhému (A), na ktorého je odkázaná, a ktorý jej zároveň bráni, prísť niekedy vo forme nezávislého (seba)vedomia k sebe samej. (...) Napriek tomu je správanie Ja postavy voči Malinovi poznačené želaním imaginárneho prekonania svojho rozdvojenia. Jej cieľom nie je uznanie, ale integrácia Druhého v sebe. (Schottelius 1990, s. 147, prel. E. H.). Malina je podľa Lacanovej teórie veľkým Druhým, je základom, na ktorom sa reflektujúce ja prikláňa k ty. Je tým, kto imaginárny vzťah síce podmieňuje a udržiava, zároveň ale zabraňuje projektívnym predstavám. Veľký Druhý je symbolickým poriadkom jazyka, ktorý subjekt používa, a od ktorého si požičiava svoj hlas. Prvým stelesnením veľkého Druhého je napríklad matka, ktorá uvádza dieťa do poriadku jazyka a sociálneho správania. Vo väčšej miere ho ale stelesňuje otec, ktorý dieťaťu sprostredkúva normy a zákaz vo forme zákona. Veľký Druhý je podľa Lacana nielen symbolickým, ale zároveň aj miestom, ktoré symbolické legitimizuje (napr. náboženstvo). Resumé Über die Möglichkeit der psychoanalytisch motivierten Romaninterpretation zeugt, dass im Jahr 1967, also in der Zeit der Entstehung des Romans, studierte die Autorin das Werk des Psychoanalytikers Georg Groddeck, worüber sie selbst eine Rezension verfasste. Hier betont sie Groddegs Einfluss auf Freud vor allem hinsichtlich des Begriffs Es, das, wie die Autorin schreibt, Freud von Groddeck übernahm. Zoznam bibliografických odkazov 1. BACHMANNOVÁ, I Odročený čas. Bratislava : Slovenský spisovateľ. 2. BÁLINTOVÁ, Helena Cudzie jazyky áno, ale ako?. Sprievodca metódami cudzojazyčnej edukácie. Banská Bystrica: FHV UMB, s. ISBN BARTSCH, K Ingeborg Bachmann. Stuttgart : Metzler. 4. HENDRIX, H Ingeborg Bachmanns Todesarten -Zyklus: Eine Abrechnung mit der Zeit. Würzburg : Königshausen&Neumann. 114

115 5. LACAN, J Schriften I. Das Spiegelstadium als Bildner der Ichfunktion. Wie sie uns in der psychoanalytischen Erfahrung erscheint. Herausg. N. Haas. Olten : Walter, 1973, S LACAN, J Die vier Grundbegriffe der Psychoanalyse. Das Seminar von Jacques Lacan Buch XI (1964). Herausg. N. Haas. Berlin : Quadriga. 7. LACAN, J Die Objektbeziehung. Das Seminar. Buch IV Wien : Turia+Kant. 8. PAGEL, G Jacques Lacan zur Einführung. Hamburg : Junius. 9. SCHOTTELIUS, S Das imaginäre Ich. Subjekt und Identität in Ingeborg Bachmanns Roman Malina und Jacques Lacans Sprachtheorie. Frankfurt am Main; Bern; New York; Paris: Lang. 10. ŠTEFAŇÁKOVÁ, J Nationale Varianten des Deutschen auf phonetischphonologischer Ebene im Daf-Unterricht. In: KORČÁKOVÁ, Jana/BEYER, Jürgen: Königgrätzer Linguistik-und Literaturtage, Hradec Králové, 2003, s ISBN WEIGEL, S. 1984a: Die andere Ingeborg Bachmann. In: text+kritik. Ingeborg Bachmann. Herausg. Heinz-Ludwig Arnold. München: edition text+kritik, 1984, S WEIGEL, S. 1984b. `Ein Ende mit der Schrift. Ein anderer Anfang`: Zur Entwicklung von Ingeborg Bachmanns Schreibweise. In: text+kritik. Ingeborg Bachmann. Herausg. Heinz-Ludwig Arnold. München: edition text+kritik, 1984, S WEIGEL, S Ingeborg Bachmann. Wien: Zsolnay. 115

116 Kľúčové slová: Nemecká literatúra, nemecký romantizmus, ľudová slovesnosť, bratia Grimmovci, Achim von Arnim, Clemens Brentano Ľudová slovesnosť v nemeckom romantizme Mgr. Edita Jurčáková, PhD. Katedra germanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Ľudová slovesnosť tvorí neoddeliteľnú súčasť ľudovej kultúry, ktorá ako kolektívne fungujúca duchovná (i materiálna) štruktúra je súčasťou integrálnej kultúry národa, národností, etnika, spoločenstva, enklávy a pod. Pôsobí ako jeden špecifický variant vyčlenený z celku, správajúci sa ako otvorený systém raz autonómne, inokedy závisle od sociálnokultúrneho prostredia. 1 Hoci je ľudová kultúra a najmä ľudová slovesnosť svojím bohatým repertoárom vzorov správania sa, múdroslovia, moralít, právneho vedomia a členitým bohatstvom žánrov a žánrových foriem [...] často vyjadrením ľudskej odpovede na zmysel života 2, stála dlhé storočia na periférii záujmu. K zmene dochádza v 17. storočí v období osvietenstva. Prenikaním nových myšlienok a poznatkov z pokrokových európskych krajín z Holandska, Anglicka a Francúzska sa mení postoj autorov k ľudovej tvorbe. Po prvýkrát v dejinách začínajú spisovatelia a vedci poukazovať na potrebu zaoberať sa životom a slovesnou tvorbou ľudu. Napriek tomu bol postoj niektorých spisovateľov k nej ešte stále negatívny. Napr. ľudové rozprávky neboli v staroveku a ani neskôr pokladané za hodné toho, aby sa zapisovali v nezmenenej podobe. Dokazuje to aj výrok nemeckého spisovateľa z obdobia osvietenstva Christopha Martina Wielanda, ktorý aj napriek negatívnemu stanovisku k ľudovým rozprávkam rád využíval vo svojich dielach rozprávkové motívy: Ammenmärchen, im Ammenton erzählt, mögen sich durch mündliche Überlieferung fortpflanzen, aber gedruckt müssen sie nicht werden." 3 Orientálna exotika a erotika francúzskych rozprávok prenikla do literárneho prúdu nemeckej anakreontiky a bola pozitívne hodnotená aj v buržoáznych kruhoch. Voči vlastným ľudovým rozprávkach sa správala buržoázia a niektorí literáti rozdielne. Slovesné umenie ľudu žilo iba medzi ľudom a neprikladala sa mu nijaká zvláštnosť a vážnosť. Ľudové rozprávky boli považované iba za obyčajné detské a babské poviedky, bez toho aby sa 1 Liba, P.: Literatúra a folklór, Nitra 1991, s Liba, P.: Literatúra..., s Citované podľa: Lüthi, M.: Märchen, 1990, s

117 poznala ich podstata a až na prelome 18. a 19. storočia nastáva vo vzťahu k ľudovej tvorbe obrat. Rozpadáva sa moc feudálov a narastá vplyv mladej buržoázie, hľadajúcej pre plnenie svojich cieľov spojencov v nižších vrstvách spoločnosti. Pozornosť vzdelancov sa obracia k ľudu. Intenzívnejší záujem o ľudovú slovesnosť sa prejavil už v druhej polovici 18. storočia, pričom sa vytvorili protichodné stanoviská. Johann Christoph Gottsched odmietol ľudové básnictvo na základe jeho iracionálnych a fantastických prvkov. Naproti tomu Johann Jakob Bodmer obhajoval v diele Kritische Abhandlung von dem Wunderbaren in der Poesie und dessen Verbindung mit dem Wahrscheinlichen (1740) práve to zázračné v poézii. Tieto kontroverzie vyvolali v Nemecku narastajúci záujem o rozprávky. Mnohí pedagógovia sa stavali k rozprávkam, povestiam a iným výtvorom ľudovej tvorby negatívne. Považovali rozprávky iba za obyčajnú detskú literatúru, ktorá sa omylom zachovala. Kritizovali aj jej niektoré, pre deti nevhodné tematické prvky, napr. tvrdé tresty a ľúbostné dobrodružstvá. Rozhodujúci podnet na nové hodnotenie ľudovej slovesnosti dal Johann Gottfried Herder. Na jej význam poukázal už v predslove k 3. zväzku zbierky ľudových piesní Stimmen der Völker in Liedern (1773). V diele Von Ähnlichkeit der mittlern englischen und deutschen Dichtkunst (1777) jej pridelil pevné miesto v dejinách poézie: Die gemeinen Volkssagen, Märchen und Mythologien [...] sind gewissermaßen Resultat des Volksglaubens, seiner sinnlichen Anschauung, Kräfte und Triebe, wo man träumt, weil man nicht weiß, glaubet, weil man nicht sieht und mit der ganzen unzerteilten und ungebildeten Seele wirket, also ein großer Gegenstand für den Geschichtsschreiber der Menschheit, den Poeten und Poetiker und Philosophen." 4 Z ústnej tradície to boli popri piesňach hlavne povesti, ktoré sa stali základom básnictva a prenikli z tvorby ľudových más do literatúry. Mnohí básnici čerpali vo svojich dielach z ústnej ľudovej tradície. Johann Wolfgang Goethe sa intenzívne zaoberal ľudovou tvorbou iných národov a hľadal ich spoločné znaky. Ľudovú slovesnosť pokladal za komunikačný prostriedok utláčaných vrstiev obyvateľstva a vysoko ju hodnotil. Mnohé jeho básne sú syntézou ľudovej a umelej poézie. V roku 1809 napísal vydavateľovi literárnych novín v Jene Allgemeine Jenaer Literaturzeitung : Welche köstliche Bissen müßten wir entbehren, wenn wir die niedern Klassen aller Zeiten und Völker von der Dichtkunst ausschließen wollten! 5 Na rozdiel od bratov Grimmovcov nepovažoval ľudovú tvorbu za 4 Citované podľa: Woeller, W.: Deutsche Volksmärchen, Leipzig 1992, s Citované podľa: Strobach, H.: Geschichte der deutschen Volksdichtung, Berlin 1981, s

118 kolektívne a anonymne vzniknutú literatúru, ale priraďoval ju podobne ako Achim von Arnim k individuálnemu básnictvu. V Nemecku sa vplyvom Herdera a členov hnutia Sturm und Drang hľadajú pramene poézie znova v ľudovej slovesnosti. Príklonom k ľudovej tvorbe a jej literárnym šírením sa snažia progresívni predstavitelia buržoáznej literatúry o silnejšiu spätosť s ľudom a o ľudovosť svojich diel. Nemecký romantizmus bola veľmi protikladným prúdom duchovno-kultúrneho života. Odráža nielen začiatok buržoáznych premien v Nemecku, ale aj nevyzretosť spoločenských vzťahov. Spája sa v ňom antikapitalistická kritika a subjektívny odklon od súčasnosti. Časť romantikov uniká pred spoločenskou skutočnosťou do náboženského mysticizmu a rojčenia. Voči moci kapitálu, buržoáznemu materializmu a následkom francúzskej nadvlády dávajú do popredia harmonický obraz stredoveku. Stredovek predstavuje pre nich idylické obdobie kráľov, cisárov a jednotného kresťanstva. V období romantizmu po roku 1800 so vzrastajúcim trendom národného cítenia sa záujem o ľudovú slovesnosť ešte viacej zvýšil. V neskoršej fáze nemeckého romantizmu v dôsledku zmeny sociálno-politickej situácie a vplyvom negatívneho pôsobenia Napoleonovej nadvlády v Nemecku dochádza k ideologizácii literatúry a celého duchovného pozadia. 6 V oblastiach anektovaných Napoleonom sa začína boj za nezávislosť, a tým aj vedomý príklon k národným tradíciám. Duch národa sa stáva opravdivým pojmom romantického obdobia. Do popredia sa dostávajú otázky národno-oslobodzovacieho zápasu. Posilňuje sa tendencia k zachovaniu trvalých svedectiev národnej kultúry. Heidelberskí romantici sa intenzívne venujú historickým, jazykovedným a folkloristickým výskumom. Hľadali oblasti, v ktorých je najvernejšie zachovaný život národa. Našli ho vo folklóre, v piesňach, rozprávkach, povestiach, historických eposoch a hlavne v národnom jazyku. Boli inšpirovaní aj úsiliami o podoprenie vízie národnej jednoty. V tejto apológii národa 7 sa triezvy výskum prameňov niekedy prelína so zdôrazňovaním tradície povýšenej na mýtus. Svoju hlavnú úlohu videli romantici v zbieraní a zachovávaní pamiatok ľudovej slovesnosti, pretože v mýtoch, rozprávkach, piesňach a v jazyku sa podľa nich zachovávajú základné, nemenné hodnoty národnej kultúry a súčasne obsahujú charakteristické znaky a podstatu národného života. Jenskí romantici boli filozofi a heidelberskí zase znalci národných starožitností, t.j. ich hlavným úspechom bolo zbieranie a publikácia folklórnych pamiatok. V nasledujúcich rokoch vyšli viaceré zbierky. Najvýznamnejšia bola zbierka nemeckých ľudových piesní od Achima von Arnima a Clemensa Brentana pod názvom Des 6 Žitný, M.: Nemeckí romantici, Bratislava 1989, s Žitný, M.: Nemeckí romantici, s

119 Knaben Wundehorn (3 zv., ) a zbierky nemeckých rozprávok a povestí zozbierané bratmi Grimmovcami ( Kinder- und Hausmärchen (1. zv. 1812, 2. zv. 1815), Deutsche Sagen (1. zv. 1816, 2. zv. 1818). Tieto edície sa stali skutočnou udalosťou v nemeckej kultúre. Rozprávky sa nadlho stali východiskom nemeckej prózy a piesne zdrojom nemeckej lyrickej poézie. Svoj význam mal i časopis Zeitung für Einsiedler, ktorý vydával Arnim v roku 1808 v Heidelbergu za účasti Görresa, bratov Grimmovcov a Brentana. Bola tu uverejňované predovšetkým ľudová tvorba. Žánre ľudovej slovesnosti neboli recipované iba literárne, ale sa aj vedecky skúmali vo svojej pôvodnej forme. Ďalšou snahou romantikov bolo preklenutie priepasti medzi tzv. vysokou a nízkou literatúrou. Protikladu nízkej ľudovej a vysokej poézie zodpovedá v prácach bratov Grimmovcov protiklad medzi prírodnou a umelou poéziou. Toto chápanie vyústilo do polemiky Jacoba Grimma s Arnimom. Arnim bránil postup uplatnený pri edícii zbierky ľudových piesní Des Knaben Wunderhorn a Jacob Grimm zase striktne rozlišoval medzi prírodnou a umelou poéziou:...die Volkspoesie tritt aus dem Gemüth des Ganzen hervor, was ich unter Kunstpoesie meine, aus dem des Einzelnen. Darum nennt die neue Poesie ihre Dichter, die alte weiß aber keine zu nennen, sie ist durchaus nicht von einem oder zweien oder dreien gemacht worden, [...] wie sich das zusammengefügt und aufgebracht hat, bleibt unerklärlich. 8 Staré básnictvo sa podľa neho zásadne líši od nového, a preto nemôže byť vytrhnuté zo svojho historického rámca minulosti a obnovené pre súčasnosť. Arnim argumentoval zase tým, že aj v prírodnej poézii sa prejavuje umelý (autorský) zámer. Príčinou tejto konfrontácie boli nielen rozdielne názory v teoretickej rovine, ale aj spôsob, akým sa odrážali v ich zberateľskej a edičnej činnosti. Brentano a Arnim mnohé texty ľudových piesní prepracovávali a upravovali podľa svojich predstáv o poézii podľa zásady, že ľudová tvorba sa často menila od jedného rozprávača k druhému kombinovali rôzne varianty a chýbajúce časti dobásnili. Kládli dôraz na čo najširšie a najpestrejšie spektrum ľudovej slovesnosti a menej na filologickú vernosť. Bratia Grimmovci naopak vydávali rozprávky v podstate v autentickej, nimi zaznamenanej podobe. Zastávali názor, že v ľudovej epike sa prejavuje osobitý ľudový duch a spočiatku sa usilovali zachovať v rozprávkach pôvodný štýl. Neskôr popierajúc vlastné teoretické názory vyjadrené v polemike s Arnimom, sa dali strhnúť svojimi poetickými sklonmi. Prejavilo sa to hlavne pri druhom vydaní zbierky, ktoré redigoval Wilhelm. Obohatil texty o mnohé opisné prvky a detaily, ba aj motívy z iných 8 List z 20. mája 1811, citované podľa: Böttcher, K.: Erläuterungen zur deutschen Literatur, Band Romantik, Berlin 1980, s

120 prameňov. Sami Grimmovci však pokladali takýto postup za legitímny, pretože v ňom videli organickú súčasť procesu ustavičného kolektívneho pretvárania, ktorý je vlastný ľudovej prírodnej slovesnosti. Pojmom ľudu a ľudovej slovesnosti sa zaoberá aj Joseph Görres v predslove k svojmu dielu Die teutschen Volksbücher (1807). Podľa neho sa ľudová slovesnosť dedí z pokolenia na pokolenie a tvorí východisko každej vysokej poézie. Jedným z najobľúbenejších žánrov nemeckej romantiky bola rozprávka. Pre romantických básnikov bola vhodným výrazovým prostriedkom hlavne preto, že bola otvorená fantázii, nadprirodzenosti a poézii, nespútavala ich žiadnymi pravidlami a ponechávala dostatočný priestor pre vyjadrenie ich vlastných osobností. Mnohí sa inšpirovali ľudovou tvorbou a ich záujem o ňu bol motivovaný vierou v ľud ako zdroj básnických hodnôt. Považovali ľudovú slovesnosť za prototyp univerzálnej poézie ( Universalpoesie ). Podľa Grimmovcov sú nemecké rozprávky podobne ako iné žánre ľudovej slovesnosti pozostatkami nemeckého staroveku a dôkazom o prvej ranej histórii národa, a preto majú byť zahrnuté do národných dejín. Zbieranie a vydávanie svedectiev starej nemeckej poézie a ľudovej tvorby považovali za svoj prínos pre upevnenie národného sebavedomia hlavne v dobe napoleonských vojen. Ich úmyslom bolo nielen vytvoriť knihu pre čo najširšiu verejnosť a umožniť rozprávke vstup do nemeckej národnej literatúry, ale aj podnietiť záujem o jej vedecký výskum. Tak ako Herder, od ktorého prevzali pojem Naturpoesie (prírodná poézia), videli aj Grimmovci v ľudovej tvorbe v piesňach, rozprávkach a povestiach ľudu, pôvodné pramene a dozvuky prastarého básnictva. Pretože sa domnievali, že existuje súvislosť medzi starovekom a mýtom, odvodzovali rozprávky od mýtov. Rozprávky sú podľa nich zapadnuté indoeurópske mýty a vytvorili sa následkom rozpadnutia sa mýtov v prvotnopospolnej spoločnosti. Odôvodňovali to tým, že rozprávkové postavy a motívy sú aj v mýtoch, napr. draci, obri, škriatkovia, vodné víly, zvieratá, ktoré hovoria a pomáhajú, zázraky, čary, znovuoživenie atď. (napr. v mýtoch bojuje Heros proti drakovi a príšerám, v rozprávkach je to chlapec z ľudu, ktorý porazí draka). Na rozdiel od mýtov vysvetľujúcich pôvod a vznik vecí, vychádza rozprávka z reálnych javov života, ktoré idealizuje a prikrášľuje. Táto jej funkcia je príčinou sociálno-kritických a utopických prvkov v rozprávke. Jacob a Wilhelm Grimmovci podnietili svojimi názormi o začiatkoch ľudovej slovesnosti v mýtickom praveku vytvorenie mytologicko-iracionálnych teórií o vzniku ľudovej tvorby. Tak ako Wunderhorn ovplyvnil lyriku, podnietili rozprávky a povesti bratov Grimmovcov prozaickú tvorbu romantikov. Fantastika rozprávky, jej sociálno- 120

121 utopické predstavy o lepšom, spravodlivejšom a harmonickom svete využili niektorí spisovatelia (Tieck, Novalis, Hoffmann, Hauff) na kritické stvárnenie jednotlivých aspektov života malomeštiackej buržoáznej spoločnosti a na vytvorenie básnických obrazov jej protisveta s humanistickými myšlienkami. Transformáciu na inú rovinu literárnej výpovede dosiahli predovšetkým spojením motívov a štýlových elementov rozprávky s prostriedkami irónie a satiry, ktoré sa v ľudovej rozprávke objavujú veľmi zriedkavo, a vytvorili autorské rozprávky. Resümee Der Beitrag beschäftigt sich mit der Stellung der Volksdichtung in der Zeit der Romantik. Die Volksdichtung war in höfischen Kreisen und auch in der Welt der Gebildeten und Gelehrten sehr lange unbeachtet geblieben oder als negativ angesehen worden. Den entscheidenden Durchbruch für eine Neubewertung der Volksdichtung errang erst Johann Gottfried Herder. Er wies auf die Bedeutung von Volkssagen, Märchen und Mythologien hin und teilte ihnen einen Platz in der Geschichte der Poesie zu. Aber erst in der Zeit der Romantik wird die Volksüberlieferung als etwas Bedeutsames erkannt. Als herausragende Leistungen auf dem Gebiet der Sammlung und Erforschung der Volksdichtung gelten in der Zeit der Romantik die Liedersammlung von Achim von Arnim und Clemens Brentano, sowie die großen Sammelwerke von Volksmärchen und -sagen der Brüder Jacob und Wilhelm Grimm. Zoznam bibliografických odkazov: 1. BÖTTCHER, K Erläuterungen zur deutschen Literatur. Romantik. Berlin: Volkseigener Verlag, 668s. 2. GRIMM, J., GRIMM, W Schriften und Reden. Stuttgart: Reclam, 288s. ISBN HOFFMEISTER, G Deutsche und europäische Romantik. Stuttgart: Metzler Verlag, 242s. ISBN LÜTHI, M Märchen. Stuttgart : Metzler Verlag, 134s, ISBN STEFFEN, H Deutsche Romantik. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 289s. 6. KARLINGER, F Geschichte des Märchens im deutschen Sprachraum. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 160s, ISBN

122 7. LIBA, P Literatúra a folklór. Nitra: Ústav jazykovej a literárnej komunikácie Pedagogickej fakulty, Štúdie 7, ISBN STROBACH, H. (hrg.) Deutsche Volksdichtung. Eine Einführung. Leipzig: Reclam Verlag, 9. STROBACH, H. (hrg.) Geschichte der deutschen Volksdichtung. Berlin: Akademie-Verlag, 263s. 10. WEBER-KELLERMANN, I., BIMMER, A. C Einführung in die Volkskunde/Europäische Ethnologie. Stuttgart: Metzler, 263s. ISBN WIELAND, Ch. M Werke. hrg. von F. Martini und H. W. Seiffert, München WOELLER, W Deutsche Volksmärchen. Leipzig: Inselverlag, 563s. 13. ŽITNÝ, M Nemeckí romantici. Bratislava: Tatran, ISBN

123 Kľúčové slová: denníky, Ernst Jünger, medzivojnová literatúra, povojnová literatúra Denníková tvorba Ernsta Jüngera Mgr. Jana Miškovská, PhD. Katedra germanistiky s oddelením prekladateľstva a tlmočníctva Wer sich selbst kommentiert geht unter sein Niveau. (Jünger, BS, 1934, s. 226) Ernst Jünger (29. marec február 1998) patrí k najkontroverznejším nemeckým spisovateľom 20. storočia. Ako dobrovoľník bojoval v prvej svetovej vojne, v medzivojnovom období bol dôstojníkom ríšskej obrany, neskôr študoval v Lipsku a v Neapole zoológiu a filozofiu. Jeho prózy z prvej svetovej vojny In Stahlgewittern, eseje Die totale Mobilmachung a Der Arbeiter fašisti nadšene prijali, najznámejší román Auf den Marmorklippen z roku 1939 (do slov. prel. M. Takáčová, Na mramorových útesoch, 2001 ) sa však považuje za dielo tzv. Vnútornej emigrácie a tým za skrytú kritiku nacistického režimu. Spolu s filozofom Martinom Heideggerom a teoretikom práva Carlom Schmittom sa považuje za jedného z najprominentnejších nemeckých predstaviteľov neokonzervatívnej intelektuálnej pravice. Kvantitatívne najväčšiu časť jeho tvorby tvoria eseje a denníky. V tejto štúdii sa budeme venovať predovšetkým jeho denníkovej tvorbe. Prečo práve denníky? Predovšetkým preto, že práve na nich možno veľmi dobre pozorovať vývoj Jüngerovho špecifického literárneho štýlu a potom aj preto, že tento literárny polotovar (por. Bluhm, 1991, s. 176), pomáha človeku žijúcemu v tyranii udržať si duševnú integritu a umožňuje pôsobiť na určitom mieste a vo vhodnom čase na väčší čí menší okruh recipientov (por. Jünger, S I., 1998, s. 178), čím sa stáva nielen médiom otvorenej osobnej výpovede, ale aj nástrojom na zachovanie si svojho postoja a presvedčenia v nestabilných spoločensko-politických pomeroch. Treba však rozlišovať medzi pravými a nepravými denníkmi, t.j. medzi autentickými, nesfalšovanými zápiskami a upravenými, učesanými denníkmi, ktoré autenticitu len predstierajú, a boli dodatočne editované. Denníky Ernsta Jüngera patria k druhej skupine. Pre Jüngerove denníky je typické, že pôvodné zápisky veľmi dôsledne 123

124 spracúva a prepracúva, dokonca viackrát. 1 Sám Jünger definoval svoje denníky nasledovne: Notizen auf der Fahrt durch Meere, in denen der Sog des Mälstroms fühlbar wird und Ungeheuer auftauchen. Wir sehen den Steuermann bei der Betrachtung der Instrumente, die allmählich glühend werden, den Kurs bedenken und sein Ziel. Auch untersucht er die Wege, die möglich sind, die äußersten Routen, auf denen die praktische Vernunft dann scheitern wird. (Jünger, S I, 1998, s. 191). Táto nadnesená, možno až patetická výpoveď má však širšiu platnosť, vzťahuje sa aj na jeho beletristické diela. Prvý denník Gärten und Strassen z roku 1942 rozvíja, čo sa týka štýlu, tradíciu tzv. oceľového romantizmu (stählerne Romantik) započatého dielom In Stahlgewittern. Uvedené dielo je autorovou prvotinou a vychádza z Jüngerových frontových denníkov napísaných v zákopoch I. svetovej vojny. Dodnes pertraktovaná ambivalentnosť tohto diela spočíva predovšetkým v spôsobe vecného zobrazenia vojnovej brutality, ktorú však ani otvorene neodsudzuje, ani sa nepokúša hľadať jej príčiny. Dielo bolo a je preto zaraďované k literatúre heroizujúcej vojnu, čoho dôsledkom je, že autora dodnes mnohí považujú na prívrženca nemeckého fašizmu. Až v ďalších denníkoch - Pariser Tagebuch - prichádza k zmene uhla pohľadu, ktorý osciluje medzi dištancovaným pozorovaním a pokusmi o interpretáciou historicko-spoločenských udalostí, samozrejme spôsobom primeraným politickej situácii. Autor opisuje dianie ako pozorovateľ s odstupom a bez emócií. Kritiky zameranej na konkrétne osoby či udalosti sa tu nedočkáme. Jünger si vytvára vlastný katalóg postáv a symbolov, ktoré je pri interpretácii jeho tvorby potrebné poznať a preto je výklad jeho diel veľmi náročný. V roku 1942 poslali Jüngera ako dôstojníka wehrmachtu na Kaukaz a tu pokračoval v písaní denníkov. Die kaukasischen Aufzeichnungen sa stali súčasťou ďalšieho denníka Strahlungen, kde pribúdajú nové prvky ako opisy snov a vízií a tiež poznámky k biblickej exegéze (Martus, 2001, s. 148). Jünger napísal od roku 1939 do decembra 1945 šesť denníkov, prvý z nich Gärten und Strassen 2 bol napísaný v súlade s pravidlami aktuálne vládnuceho systému a cenzúra povolila ich vydanie v roku 1942, zachytáva obdobie od 3. apríla 1939 do 24. júla Zvyšné denníky potom autor zverejnil až po vojne: doplnené a prepracované vydanie Gärten und Strassen spolu s Jahre der Okkupation (zachytávajú obdobie od 11. apríla 1945 do 2. decembra 1948) tvorili korpus 1 napr. Gärten und Strassen, chronologicky prvý denník, vyšiel po vydaní nasledujúcich denníkov z roku 1949 pod titulom Strahlungen až v roku 1950, v treťom prepracovanom a rozšírenom vydaní, najdôležitejšie zmeny sú badateľné medzi prvými troma vydaniami a štvrtým vydaním Strahlungen z roku Názov Gärten und Strassen podľa Riegel/Rinsum vyjadruje antagonizmus medzi pojmom Gärten (slov. záhrady), ktorý reprezentuje stálosť nedotknutú udalosťami dňa a Strassen (slov. ulice), ktoré reprezentujú ničenie a dynamiku. (por. Riegel/Rinsum, 2004, s. 90) 124

125 zbierky denníkov Strahlungen z roku 1949 (zachytáva obdobie od apríla 1939 do decembra 1948). Zvyšok jeho dlhého a plodného života mapujú denníky Siebzig verweht I. až Siebzig verweht V. Zápisky nie sú pravidelné, napr. medzi Gärten und Strassen a prvým parížskym denníkom (Pariser Tagebuch) je medzera asi sedem mesiacov. Rytmus záznamov je voľnejší najmä v posledných denníkoch, všeobecne je však pre Jüngerove denníky typické diskontinuitné zobrazovanie, ktoré je však v rozpore so jüngerovským stereoskopickým pohľadom, vidiacim za všetkým veľkú kontinuitu (Martus, 2001, s. 145). Prvé dva denníky jasne vyjadrujú autorovi vlastný ambivalentný postoj a konanie (por. Riegel/Rinsum, 2004, s. 89). Neskoršie denníky sú zdržanlivejšie, zaoberá sa v nich svojím dielom Auf den Marmorklippen, ale len parciálne, nezobrazuje napr. tvorivý proces. Všeobecne nachádzame v jeho neskorších denníkoch veľmi oficiálne vyjadrenia, zriedkavo nájdeme údaje o dielach, životopisné dáta, väčšinou sú tu opisy prírody (rastlín, hmyzu, krajiny). Zaoberá sa predovšetkým pozorovaním prírody, metafyzickými špekuláciami, komentuje prečítané knihy a okrajovo sa venuje aj okupačnej a rasistickej eliminačnej politike. Ako miernu formu kritického prejavu možno chápať skutočnosť, že sa nevenoval hrdinským činom nemeckých vojakov počas vojny ani po vojne a že Francúzsko a Francúzov nikdy nepokladal za nepriateľov. Z denníkov sa dozvedáme o jeho priateľstve s filozofom Heideggerom, prezentuje tu svoj obdiv k Schopenhauerovi, badateľný je aj vplyv Nietzscheho, Darwina, citeľná je snaha o inštrumentalizáciu kresťanských myšlienok ako šifry, konkrétne napr. použitie 73. žalmu v denníkoch. 3 Jünger sa viac exponuje v úvahách o svojich vodcovských úlohách a správaní sa voči Francúzom, vojnu interpretuje ako žravého leviatana. (por. Riegel/Rinsum, 2004, s. 90) Práve v neskorších denníkoch, vydaných po vojne, sa objavuje Jüngerov sklon k depersonalizácii. Nachádzame tu opisy jeho snov, ktoré vyvažuje vecnými komentármi k štúdiu biblie, poznámky o nacistickej brutalite zatláča do pozadia, zrejme v dôsledku kritiky či obáv z obvinení proti svojej osobe vynecháva aj zápisky týkajúce sa historických udalostí, osôb či prečítaných kníh, ktoré by čitateľ buď bez vysvetlenia nechápal, alebo išlo o osoby či literárne diela nejako späté s nacistickým režimom, ďalej vynecháva všetky skratky, prispôsobuje cudzie slová nemeckej ortografii, koriguje chyby, uhládza zložité formulácie a cibrí aforistické pointovanie zápiskov. (por. Bluhm, 1991, s. 155 f.) Prispôsobuje tiež časovú štruktúru (posúva zápisky k iným dátumom). Často sa vyskytujú 3 Cenzúra (teda konkrétne sám Goebbels) podmienila povolenie na tlač druhého vydania odstránením 73. žalmu v Gärten und Strassen, čo Jünger odmietol, v tomto žalme sa hovorí o počiatočnom úspechu a hroznom konci rúhačov a chvastúňov. Keďže to odmietol, denník bol zaradený do zoznamu diel, ktoré je zakázané recenzovať a teda aj vydať. Dôsledkom však malo byť aj to, že takýto autor nedostane papier na vydanie ďalších diel. 125

126 značné odlišnosti medzi jednotlivými vydaniami, čo nielen sťažuje ich interpretáciu, ale aj použitie ako prameňov či verifikačných materiálov. Veľa literárnych historikov ako napr. Bluhm Jüngerove denníky kritizuje, lebo čitateľov zavádzajú, zvádzajú na často absurdné bočné chodníčky, a keď už to ďalej nejde, tak ho jednoducho nechajú stáť na mieste. Denník znesie, na rozdiel od uzavretého beletristického diela, nedomyslené, nedokončené myšlienky, znesie skoky cez priepasť, kde by mal byť most a nezastaví sa ani pred irelevantnými tvrdeniami, Bluhm to nazýva tajnostkárčením (por. Bluhm, 1991, s. 190). Jünger to samozrejme odmieta a argumentuje tým, že jeho dielo je prístupné a zrozumiteľné vybranému okruhu čitateľov, ktorých nazýva svojimi čitateľmi. Vzhľadom na komplexnosť Jüngerovej tvorby je tento argument akceptovateľný. Podľa Jüngera samého je denník literárne najvhodnejším médiom a v totalitnom štáte zostáva poslednou možnosťou viesť dialóg s recipientom. (por. Jünger, S I, 1998, Vorwort) Jeho denníky sú určené pre verejnosť a práve preto sú literárne spracované. Jünger odmieta psychologizovanie, propaguje typický ideál svojej epochy teda vecnosť. (por. Martus, 2001, s. 138) V jeho vojnových ani povojnových denníkoch nenájdeme žiadne poznámky o priamej zodpovednosti Hitlera a Nemecka za zločiny, ak kritizuje, tak len nesprávne, nerytierske vedenie vojny (čo je späté s Jüngerovou filozofiou dejín, vojna nie výsledkom konania jednotlivca, ale súčasťou rozsiahleho historického procesu). (por. Mendelssohn, 1949, s. 166) Jünger sám seba označoval za seizmograf doby, ktorý citlivo vníma všetky otrasy a zmeny a veľmi presne ich zaznamenáva. Považoval sa len za nestranného pozorovateľa vývoja, ktorý ho svojím neopakovateľným spôsobom opísal, ale nezaujal k nemu žiadne stanovisko. Jeho denníky sa tematicky pohybujú v troch oblastiach : 1. súkromná sféra (popisuje len bežný priebeh dňa); 2. metafyzické úvahy (písané aforisticky); 3. politické poznámky (ktorých je kvantitatívne najmenej a týkajú sa jeho vzťahu k vojenským a nacistickým uskupeniam, jeho stretnutia so špičkami nacistickej moci a wehrmachtu a pod.). Jünger veľa cestoval a svoje cesty popisoval aj v denníkoch napr. Strahlungen. Hlavným povojnovým denníkovým dielom je Siebzig verweht I. až V., tieto denníky mapujú obdobie rokov a sú v nich integrované aj samostatne vydané eseje či predchádzajúca denníková tvorba ako napr. Strahlungen, Zwei Mal Halley a pod. Ako sme už uviedli, Jünger opakovane a vedome dopĺňal do svojich denníkov záznamy, ktoré čitateľa mätú, často si protirečia, vyvracajú predošlé tvrdenia a pod. V tejto súvislosti je zaujímavé napr. šifrovanie mien, ktoré slúžilo čiastočne na ochranu francúzskych priateľov pred 126

127 obvinením z kolaborácie a čiastočne ako ochrana Jüngera samého pred kritikou kvôli kontaktom s problematickými osobnosťami. Niektoré sú ľahko dešifrovateľné ako napr. Kniébolo (Hitler), Grandgoschier (Goebbels), Cellaris (Ernst Niekisch) alebo Merline (Louis- Ferdinand Céline), lebo poukazujú na symbolické valencie v Marmorklippen, iné odkryl Jünger sám v priebehu prepracúvania denníkov v súvislosti s uvoľnením politickej situácie a niektoré zosatávajú dodnes záhadou napr. Mauretánci (medzitým už denníky doplnili o menný register osobností, postáv a symbolov, nie všetky sú však spoľahlivo definované). Všeobecne Jüngera kritizujú kvôli prílišnému zdôrazňovaniu svojej ohrozenej pozície počas nacistickej diktatúry, častému kontaktu s Goebbelsovými a Hitlerovými kreatúrami a tiež bohémskemu spôsobu života (Mendelssohn, 1949, s. 156, s. 164), vyčítajú mu márnomyseľnosť, tajnostkárstvo, informačnú nenasýtenosť a politickú ignoranciu, no Jünger sám pociťoval potrebu písať denníky a nevadilo mu, že ich píše pre verejnosť: Ich führe Tagebuch, weil es mir ein Bedürfniss ist. Das Gefühl, dass mir einer dabei über die Schulter blickt, halte ich insofern für eine Bereicherung, als es die Verantwortung erhöht. (Jünger, SW III, s. 389). Svoje denníky bral ako komunikačné médium a odráža sa v nich jeho schopnosť detailného pozorovania, vycizelovaný jazykový prejav a štylizačná brilantnosť. Resümee Im Beitrag Die Tagebücher im literarischen Schaffen von Ernst Jünger wird die Entwicklung des literarischen Stils von Ernst Jünger aufgrund seiner Tagebücher dargestellt. Zugleich wird in chronologischen Reihenfolge die Entstehung der einzelnen Tagebücher beschrieben, sowie ihre Rezeption. Zoznam použitej literatúry Primárna literatúra 1. JÜNGER, E Blätter und Steine. Hamburg: Hanseatische Verlagsanstalt, 228 s. 2. JÜNGER, E Gärten und Straßen. Aus den Tagebüchern von Berlin: Mittler, 1942, 218 s. 3. JÜNGER, E Strahlungen II. Stuttgart: Klett-Cotta, 1998, 678 s. ISBN JÜNGER, E Strahlungen I. Stuttgart: Klett-Cotta, 1998, 678 s. ISBN JÜNGER, E Jahre der Okkupation. Stuttgart: Klett-Cotta, 1958, 310 s. 127

128 6. JÜNGER, E Siebzig verweht I. Stuttgart: Klett-Cotta, 1982, 321 s. ISBN JÜNGER, E Siebzig verweht II. Stuttgart: Klett-Cotta, 1981, 312 s. ISBN JÜNGER, E Siebzig verweht III. Stuttgart: Klett-Cotta, 1993, 594 s. ISBN JÜNGER, E Siebzig verweht IV. Stuttgart: Klett-Cotta, 1995, 336 s. ISBN JÜNGER, E Siebzig verweht V. Stuttgart: Klett-Cotta, 1995, 207 s. ISBN Sekundárna literatúra 11. BLUHM, L Das Tagebuch zum Dritten Reich. Bonn: Buvier Verlag, 1991, 324 s. ISBN MARTUS, S Ernst Jünger. Weimar: Metzler, 2001, 479 s. ISBN MENDELSSOHN, P. de Der Geist in der Despotie. Frankfurt am Main: Fischer, 1987, 287 s. ISBN MENDELSSOHN, P. de Gegenstrahlungen. In: Der Monat 2, 1949, s RIEGEL, P.; VAN RINSUM, W Deutsche Literaturgeschichte. Bd. 10: Drittes Reich und Exil. München: DTV, 2004, 302 s. ISBN Zoznam použitých skratiek BS (JÜNGER, E Blätter und Steine) S I (JÜNGER, E Strahlungen I.) SW III. (JÜNGER, E Siebzig verweht III.) 128

129 Kľúčové slová: špekulatívna fikcia, alternatívny historický román, science-fiction, interpretácia A jelen mintázatai Mgr. Sánta Szilárd Katedra hungaristiky A spekulatív fikció egyik típusa, az alternatív történetírás, magával a történetírással egyidős. Már az ókori történetírók tollából is olvashatunk olyan gondolatkísérleteket, mint pl. ( ) mennyivel lett volna másabb, ha a perzsák megverték volna a görögöket, vagy ha Nagy Sándor hadat viselt volna Róma ellen. 1 Leggyakrabban olyan események kerülnek a középpontba, amelyek mai értelmezésünk szerint alapvetően befolyásolták és alakították jelenünket. Ezeket a jelentős eseményeket nevezik divergáló pontoknak (points of divergence), pl. a II. világháború kimenetele, pusztító járványok megjelenése, meghatározó uralkodók, politikusok halála, vagy forradalmak kitörése stb. 2 Az alternatív narratívák elterjedésének sikeréhez a huszadik század második felében több tényező is hozzájárult: egyfelől a science fiction, mely az áttörés előtt is ontotta az alternatív történeteket, fokozatos kanonizálódása és inspiráló hatása a mainstream irodalomra, másrészt, és az előbbitől nem függetlenül, a posztmoderniznus megjelenése azáltal, hogy elmosta a határokat a tény és fikció között, valamint előtérbe helyezte a»más«(»other«), illetve alternatív véleményeket, és az elfogadott történelmi igazságokat játékosan ironikus módon revideálta. 3 A mi lett volna, ha kezdetű narratívák gazdag hagyományából három kedvencet emelnék ki: az Egy jenki Arthur király udvarában (A Connecticut Yankee in King Arthur s Court, 1889) főhőse a 19. században élő Hank Morgan fegyverkovács egy méretes kupán vágás után Artúr király udvarában találja magát 528-ban. Mark Twain időutazójának a kora középkori társadalmat modernizáló kísérlete kétségtelenül a sci-fi hagyomány egyik fontos szövege. Föltételezhetjük, hogy a mára klasszikussá vált Philip K. Dick Az ember a Fellegvárbanjának (The Man in the High Castle, 1962) sikere a választott divergáló pontnak is köszönhető. Az Egyesült Államok a II. világháborút követően a vesztesek oldalán 1 Gavriel Rosenfeld: Miért a kérdés, hogy mi lett volna, ha? Ford: Szélpál Lívia. AETAS 2007/ Uo Uo

130 találja magát és a császári Japán valamint a náci Németország tartják megszállás alatt, de ahogy azt Dicktől megszokhattuk, a világok egymásba játszása ill. azok határainak elbizonytalanítása is hozzájárult ahhoz, hogy az egyik legtöbbet hivatkozott alternatív történelmi regénnyé váljon. Kim Stanley Robinson A rizs és só éveiben (The Years of Salt and Rice, 2002) olyan kidolgozott szöveguniverzumot prezentál, ami az alternatív történetmesékhez gyanakvással közeledő olvasókat is meggyőzheti. Felejtsük el az egész nyugati kultúránkat: a középkorban Európa lakosságának a 99%-át kiirtotta a pestis. A keleti és a távol-keleti birodalmak dominanciája érvényesül gazdasági, vallási, tudományos és művészi téren. Amerikát (persze, nem így nevezik) a kínaiak fedezik fel és a modern természettudományt is új alapokra építik, ahol lehet, az antik tudósok munkáit felhasználva. A regény keretét a reinkarnáció alkotja. A főszereplők a regény egyes fejezeteiben más korban, országban, kultúrában, vallásban születnek újjá, hogy a fejezetek végén a bardóban, egy közbülső állapotban találkozzanak újra, ahol a történelem menetéből kiemelkedve próbálják reflektálni életük folyását. Kim Stanley Robinson nagyon messzire jutott azon az úton, amely megvilágítja a történelmi emlékezet evolúcióját. 4 A következőkben amellett próbálok érvelni, hogy William Gibson készülő Blue Anttrilógiájának első regénye a Trendvadász 5 (Pattern Recognition, 2003) is megközelíthető az alternatív történelmi regény műfaja felől. A trilógia második darabja Árnyvilág (Spook Country, 2007) címmel jelent meg, a harmadik, utolsó rész Zero History, az első két kötet történelemszemléletéhez jól illeszkedő címmel pedig még készülőben van. Első hallásra talán meglepő Gibson említett regényét az alternatív történelmi regény egy érdekes változataként olvasni, mivel számos kritikus, talán kissé tanácstalanul és a besorolási kényszernek engedelmeskedve, realista, kortárs vagy non-sf-nak nevezte. Néhány kritikust a Neurománccal befutott, a cyberpunktól elforduló Gibson hétköznapibb és a jelenben játszódó regénye vezethetett óvatosabb kijelentésekhez. Jegyezzük meg, Gibsontól nem teljesen idegen a történelem elágazásainak spekulatív újraképzelése, hiszen a Bruce Sterlinggel közösen jegyzett A gépezet (The Difference Engine, 1991), melyet a steampunk (al)műfaj eklatáns példájának is tarthatunk, a viktoriánus Angliát olyan helyként mutatja be, ahol már föltalálták a számítógépet. 4 Uo William Gibson: Trendvadász. Ford: Gálla Nóra. Magyar Könyvklub. (é. n.) Pattern Recognition. Berkley Books. New York A további hivatkozások e kiadványokra vonatkoznak. (A cím magyar fordítása erősen kifogásolható, a regény értelmezéséhez a minta-/mintázat-/alakfelismerés magyarítás konstruktívabb lett volna.) 130

131 Gibsontól egy interjúban megkérdezték, hogy miért helyezte a Trendvadász cselekményét a jelenbe. A következő választ adta: Már egy ideje ezzel fenyegetőzöm. Az utolsó három regényem (a Híd-trilógia) az elképzelt jövő helyett az alternatív jelenről szólt. A science fiction valójában mindig arról a korról szól, melyben születik, noha az emberek többsége ezt nem veszi tudomásul. 6 Technokultúránkban a jelent egyfajta jövőként érzékeljük, amely már megérkezett. A jövőképek, különösen a technológiailag fejlett korszakokban nagymértékben befolyásolják a jelen továbbfejlődését. 7 A Trendvadász megragadhatatlan, illékony jelen idejét a jövő hatja át, cselekménye a jelenben, 2002-ben játszódik (a regény 2003-ban jelent meg). Gibson szövegalkotása az észak-amerikai kortárs próza olyan gyakorlataival is párhuzamba állítható, melyek a posztmodern metafikciós irodalmától eltérő technikákat alkalmaznak. Az irányzatként nehezen definiálható minimalizmus eszköztárából a részletekre való odafigyelést és a posztmodern valóság szimuláción alapuló jelölő-hálójának játékba hozását 8 emelhetjük ki. A high-tech cuccok, a multik világában és a virtualizált térben Gibson stílusának ökonómiája továbbra is lebilincselő. A regény központi figurája Cayce Pollard, trendvadász (cool hunter), pontosabban marketing tanácsadó, aki sajátosan»piacképes«allergiájának köszönhetően képes megjósolni az új logók piaci sikerét. Ez a tehetsége azonban sajátos logofóbiával is társul, ami bizonyos logók láttán fizikai rosszulléthez vezet. A divat előrejelzése olykor terepmunkát is igényel, kilépést az irodaházakból, Cayce például találkozott azzal a mexikói fazonnal, aki először hordta hátracsapva a baseball-sapkát, mielőtt divat lett belőle. 9 (35.) Gibson Cayce bemutatásához a Google keresőt használja (8.), majd Cayce a megbízójával folytatott beszélgetés során is a hivatkozott keresőre hagyatkozik (65). 10 Ez egyszerre utal a tengernyi információhoz való hozzáférés lehetőségére és annak mikéntjére, az információ szelektív és hierarchikus elrendezésére. Egyébként a Neurománc óta jellemző Gibsonra az életszerű és a számítógépes világ egymásra kopírozása, keverése. Épp egy logofóbiás roham elől 6 Idézi Neil Easterbrook: Alernate Presents: The Ambivalent Historicism of Pattern Recognition. Science Fiction Studies. Volume 33. November N. Katherine Haylest idézi Veronica Hollinger: Sories about the Future: From Patterns of Expectation to Pattern Recognition. Science Fiction Studies. Volume 33. November Bocsor Péter Medgyes Tamás: Az amerikai minimalizmus. Helikon 2003/ She s met the very Mexican who first wore his baseball cap backward, ( ) A Google kereső a magyar fordításban helyenként eltűnik. Google Cayce and you will find coolhunter, and if you look closely you may see it suggested that she is sensitive of some kind, a dowser in the world of marketing. 2. ( ) She concentrates on bubbles rising through her almost untouched Pils. Trying to remember everything she s ever heard or Googled about Bigend s origins, the rise of Blue Ant

132 menekülve húzódik meg Cayce egy bárban, ahol a csapost így festi le: Irgalmatlanul rövidre nyírt hajával olyan, mint egy életre kelt, karakterekből összerakosgatott primitív és infantilis emotikon. Maszk-szerű, fekete keretes szemüvege egy nyolcast formáz, az orra kötőjel, a szája fordított zárójel. 11 (23.) Az emberi kapcsolatrendszer-hálózat is virtualizálódott, e- mailek, fórumok, chatszobák, mobiltelefonok a kommunikáció formái és színterei. Cayce a New York, London, Tokió, Moszkva közti ingázás következtében folyamatosan szenved az időeltolódástól, megpróbál jelen lenni, de állandó késésben van, ahogy ő fogalmaz, a lelke később érkezik meg. Ez az önmaga számára jelen nem lét és az önmegragadás képtelensége a jelenben áthatja a regényt. Hubertus Bigend, a Blue Ant vállalat vezetője, Cayce megbízója egy üzleti vacsorán a következőképpen elmélkedik a jelen és jövő kapcsolatáról: ( ) fogalmunk sincs róla, kik vagy mik lesznek az utódaink. Lehet, hogy nincs is jövőnk. Vagy legalábbis nem olyan értelemben, ahogy a nagyszüleinknek volt jövője, vagy ahogy ők elképzelték. A részletekbe menően kidolgozott kulturális jövőkép a letűnt korok luxusa. A»most«akkor még lényegesen hosszabb ideig tartott. Manapság a dolgok hirtelen változnak. Ráadásul olyan szélsőségesen és gyökeresen, hogy egy nagyszüleink-féle jövőképnek egyszerűen nincs létjogosultsága. Nincs»most«, amire építkezni lehetne. Nincs jövőnk, mert túl bizonytalan a jelenünk. ( ) Kockázatkezelés: ez jutott nekünk. Lépést tartani az adott pillanat eseményeivel. Struktúra analízis. Alakfelismerés. 12 (57). Cayce replikája pedig így hangzik: A jövő itt van ( ) és figyel minket. Megpróbál értelmet vinni a jelenbe. A jövőből nézve a múlt semmiben sem hasonlít arra a»múltra«, amit előre megálmodunk magunknak. ( ) A történelemben az egyetlen állandó dolog a változás. A múlt is változik. A mi verziónk a múltról éppen annyira lesz izgalmas a jövő számára, mint amennyire minket érdekel, hogy például a viktoriánusok milyennek látták a múltat. Vagyis semennyire. 13 (57). Az alakfelismerés (pattern 11 Brutally cropped, he regards her from the depths of massive, mask-like Italian spectacles. The black-framed glasses remind her of emoticons, those snippets of playschool emotional code cobbled up from keyboard symbols to produce sideways cartoon faces. You could do his glasses with an eight, hyphen for his noise, the mouth a left slash ( ) we have no idea, now, of who or what the inhabitants of our future might be. In that sense we have no future. Not in the sense that our grandparents had a future, or thought they did. Fully imagined cultural futures were the luxury of another day, one in which now was of some greater duration. For us, of course, things can change so abruptly, so violently, so profoundly, that futures like our grandparents have insufficient now to stand on. We have no future because our present is too volatile. ( ) We have only risk management. The spinning of the given moment s scenarios. Pattern recognition The future is there, Cayce hears herself to say, looking back at us. Trying to make sense of the fiction we will have become. And from where they are, the past behind us will look nothing at all like the past we imagine behind us now. ( ) I only know that the one 132

133 recognition) Parkaboy, Cayce fórumtársa szerint a Homo sapiens történetével egyidős és egy mintázat, egy teljes kép megalkotása a cél. A pattern recognition egyszerre áldás (gift) és átok (trap). (26) A regényben több nyomozás is folyik. Ezek közül kiemelkedik az interneten terjedő Klip titkának megfejtése, a rendszertelenül és névtelenül megjelenő szegmensek megtörik a net diszkurzív rendjét és viharos sebességgel terjednek. Minden kliprajongó további részletekre kíváncsi, ők elsősorban fórumokon tartják a kapcsolatot egymással, megtárgyalják a legújabb szegmensek beilleszthetőségét a feltételezett narratívába, élénk vitákat folytatnak az egyes szegmensek stílusáról és természetesen az egyik legnagyobb titok nem más, mint az alkotó vagy alkotók kiléte. A pattern recognition a regény központi metaforájává válik. A tizenkettedik fejezet nem véletlenül kapta az Apofénia címet. Apoféniának nevezzük, ha összefüggéstelen dolgok, jelenségek közt valaki látszólagos értelmet és jelentőséget fedez fel. Cayce a Klippel kapcsolatban eltöpreng azon, mi van, ha a feltételezett összefüggésrendszer csupán illúzió, hibás alakfelismerés (109) ( faulty pattern recognition 118.). Ezt az értelmezési stratégiánkba is visszaírhatjuk, hiszen nyelvi elemeket használva próbálunk jelentéssel ellátni dolgokat. A tizenötödik fejezet a Szingularitás címet viseli, melyben Cayce a New York-i 9/11 eseményéit idézi fel, ezen a napon tűnt el az édesapja, Win Pollard. Cayce egy szállodaablakból figyeli, amint a becsapódásokat követően lángol, majd összeomlik a két torony. Mintha az ember a saját álomképeit nézné a tévében, élő egyenes adásban. Ez az emberi lélek intimitásának legeslegaljasabb megbecstelenítése. Egy civilizáción kívüli élmény. 14 (128) Veronica Hollinger a Pattern Recognitiont a jelen poszt-szingularitás regényeként olvassa. Gibson szingularitása a technológiai szingularitáshoz hasonlóan működik. A Szingularitás előtt élők képtelenek rendelkezésükre álló jövőképeikkel megjósolni az eseményeket. Az apokaliptikus esemény bekövetkezte elzárja a múltat, a jövő pedig előrejelezhetetlen. A Klip megjelenése egy új szubkultúrát is teremt. Cayce-t az a minimalizmus, anonimitás teszi követővé, ami az öltözködésére, megjelenésére is jellemző, mindig gondosan eltávolítja a márkajelzést és a logót ruházatáról. A többiekhez hasonlóan izgatottan várja az újabb filmmozaik fölbukkanását, ami mindig meglepetésszerű, majd hosszas találgatás veszi kezdetét a megjelent szegmensről. Esterbrook érvelésében Cayce-t a szegmensek benjamini constant in history is change: The past changes. Our version of the past will interest the future to about the extent we re interested in whatever past the Victorians believed in. It simply won t seem very relevant It will be like watching one of her own dreams on television. Some vast and deeply personal insult to any ordinary notion of interiority. An experience outside of culture

134 aurája nyűgözi le. 15 Íme egy leírás az egyik filmmozaikról: Olyanok, mint mindig. A ruhadarabokról, amiket viselnek Cayce véget nem érő elemzések sorát írta a fórumon. Mindig megragadja az időtlenségük, a stílus neutralitása, mert közel áll saját minimalista világképéhez. Minden alkalommal megbabonázza az alkotás hibátlan profizmusa. A frizurák is tökéletesen kortalanok. A férfi lehetne tengerész 1914-ből, aki tengeralattjáróra száll. Vagy dzsessz-zenész, amint belép a klubjába 1957-ben. Mindkét értelmezésnek van létjogosultsága. A konkrét érára utaló stílusjegyek teljes hiánya egyszerűen mesteri! A férfi kabátja a többség véleménye szerint bőrből van, de lehet akár matt vinil vagy gumi is. A gallért mindig felhajtva hordja. A nő hosszabb kabátot visel, ugyanolyan sötét színűt, de az anyaga minden kétséget kizáróan textil. Válltömése az elemzők kedvenc témája. Használata elméletileg behatárol bizonyos korszakokat és utalhat egyes évtizedekre, de eddig még nem alakult ki egységes álláspont a kérdésben. Csak újabb kérdőjelek. A nő feje mindig fedetlen. Ez egyesek szerint a legtökéletesebb bizonyítéka annak, hogy a Klip mennyire nem kötődik konkrét korszakhoz. Mások úgy vélik, a nő igazi szabad szellem, akit nem korlátoz kora egyetlen konvenciója sem. Frizurája hasonlóan heves viták tárgyát képezi, de eddig még ebben a kérdésben sem alakult ki konszenzus. 16 (26-27.) Egy olyan művészet megszületését sugallja a regény, amely a szemiotikai semlegességen, a nevek, dátumok, divatok, és az eredet eltörlésén alapul. 17 Hubertus Bigend, a leginnovatívabb üzletember kíváncsiságát is fölkelti a Klip, természetesen az abban rejlő piaci potenciált próbálja kihasználni, azaz áruvá tenni. A Trendvadász magyar recepciója Dan Sperber naturalista kultúraelméletét hívja segítségül az értelmezéshez. Rácz I. Péter A Blue Ant ügynökséghez tartozó Transz 15 Neil Easterbrook: i.m They are dressed as they have always been dressed, in clothing Cayce has posted on extensively, fascinated by its timelessness, something she knows and understands. The difficulty of that. Hairstyles, too. He might be a sailor, stepping onto a submarine in 1914, or a jazz musician entering a club in There is a lack of evidence, an absence of stylistic cues, that Cayce understands to be utterly masterful. His black coat is usually read as leather, though it might be dull vinyl, or rubber. He has a way of wearing its collar up. The girl wears a longer coat, equally dark but seemingly of fabric, its shoulder-padding the subject of hundreds of posts. The architecture of padding in a woman s coat should yield possible periods, particular decades, but there has been no agreement, only controversy. She is hatless, which has been taken either as the clearest of signs that this is not a period piece, or simply as an indication that she is a free spirit, untrammeled by even the most basic conventions of her day. Her hair has been the subject of similar scrutiny, but nothing has ever been definitively agreed upon Fredric Jameson: Fear and Loathing in Globalization. New Left Review 23 September October

135 stratégiáját a bárokban a beépített ügynökök a szájról szájra terjedő mém marketingstratégiát alkalmazva információmorzsákat potyogtatnak el egy-egy márkáról, és a vírusként működő modellben a többiek később visszaforgatják a kapott információt a regény öntükröző alakzataként értelmezi: ( ) hiszen a regénybeli cselekmény éppen egy, az interneten tehát medializált, interface-en keresztül aktivált terjedő film-mozaikok titokzatossága keltette nyomozás-vágy, a teljes birtokbavétel irányában, mely nyomozás e reprezentációk metareprezentációi (fórumok, rajongóklubok, ek, telefonbeszélgetések) terjedésével önmaga reprezentációjává válik, azaz intézményesül, lehetséges modelljéül szolgálva egy multinacionális vállalkozás reklámkampányának. A regény végén kiderül, hogy a filmkockákat egy mentálisan sérült lány hozza alkalom- és véletlenszerűen létre, azaz már a mentális és nyilvános reprezentáció folyamán mutációval számolhatunk, ezáltal gyakorlatilag kiszámíthatatlanná, felmérhetetlenné téve a magyarázatok számosságát. 18 Nora, az alkotó agyába ékelődött, túl kényes helyen lévő, éppen ezért eltávolíthatatlan repeszből és más sebekből született meg a Klip. A hipermédiumban digitális kódként terjedő filmmozaikok csak látszólag szakadnak el az empirikus világtól. Nora kattintgatása az egérrel olyan véletlenszerűséget generál, amely az alkotó felől nézve elbizonytalanítja a mintázat fölismerés fontosságát. A Trendvadászban Gibson, a tőle megszokott stílusban és színvonalon bizonyította, hogy a nehezen megragadható, birtokba vehető jelen a science-fiction jövőjének fölismerését is elbizonytalanítja. Resumé Autor štúdia interpretuje román Williama Gibsona Pattern Recognition. Román je interpretovaný v kontexte alternatívneho historického románu. Tento subžáner sciencefictionu má bohatú tradíciu. William Gibson dá samotnému žánru nové parametre, keďže vychádza z prítomnosti. Zoznam bibliografických odkazov 1. BOCSOR, P. MEDGYES, T Az amerikai minimalizmus. In Helikon, ISSN X, 2003/1-2. s EASTERBROOK, N Alernate Presents: The Ambivalent Historicism of Pattern Recognition. In Science Fiction Studies. ISSN , Volume 33. November s Rácz I. Péter: A kultúra mint vírus. Szőrös Kő. 2006/

136 3. DUNCAN, A Alternate history. In Edward James Farah Mendelesohn (ed.): The Cambridge Companion to Science Fiction. Cambridge University Press. s ISBN GIBSON, W. Trendvadász. Ford: Gálla Nóra. Magyar Könyvklub. (é. n.) s ISBN Pattern Recognition. Berkley Books. New York s ISBN HOLLINGER, V Sories about the Future: From Patterns of Expectation to Pattern Recognition. In Science Fiction Studies, ISSN , Volume 33. November s H. NAGY, P Imaginárium VIII. Géngépezet. In Prae, ISSN , 2007/2. s JAMESON, F Fear and Loathing in Globalization. In New Left Review, ISSN , 23 September October s RÁCZ I., P A kultúra mint vírus. In Szőrös Kő, ISSN , 2006/3. s ROSENFELD, G Miért a kérdés, hogy mi lett volna, ha? Ford: Szélpál Lívia. In AETAS, ISSN , 2007/1. s

137 Kľúčové slová: kultúra, kultúrna komunikácia, hierarchia hodnôt, prieniky a odlišnosti, predsudky, etiketa, interkultúrny dialóg, ruská duša, Kultúrna identita v interkultúrnej komunikácii (Pokus o hľadanie a nachádzanie ruskej identity) PaedDr. Helena Bálintová, PhD. Katedra európskych kultúrnych štúdií Úvod Všetci veľkí spisovatelia tí v 19. storočí zvlášť sa často vydávali na zložitú a nejasnú cestu za hľadaním ruskej duše. Ich cieľom boli často kláštory, ktoré sa považovali za duchovné centrá národného uvedomenia, veriac, že za tmavými mlčanlivými múrmi prídu k poznaniu, a budú schopní odhaliť ono tajomstvo, ktoré ešte nikto iný pred nimi neodhalil. Nájsť duchovnú obrodu sa podarilo mnohým, celkom iste sa v nich formovali vlastnosti, ktoré ako charakteristické pretrvávajú u Rusov dodnes. Gogoľ hľadal vo svojích Mrtvých dušiach odraz ruskej identity. Keď si román prečítal Gercen, povedal, že ruská duša má nekonečné možnosti. Dostojevského romány, ako oscilácia medzi rozumom a vierou, ktorá má často jasné kontúry ostrého súboja, dáva vyniknúť takým typom ruského charakteru, ktoré boli typické pre pustovníkov, mystikov, pomätencov, jednoduchých ruských dedinčanov. Aj Tolstoj mal k Bohu mystický vzťah, vytvoril si svoju vlastnú filozofiu, cez prizmu ktorej sa pokúšal nazerať na tajomstvá ruskej duše. Bola to jeho Anna, alebo Puškinova Tatiana, ktorá zodpovedala prototypu a teda aj predstavám ideálneho charakteru pravej ruskej ženy? Celkom iste sú tu pokusy Čechova v jeho krátkych textoch, v ktorých sa dotýka zbožnosti, duchovnosti svojich hrdinov, ako precedentného atribútu ruského charakteru. Pochopiteľne, je tu plejáda súčasných autorov, ktorí posúvajú nazeranie na ruského človeka cez zmenu spoločenských, politických, ekonomických i náboženských pomerov. Ak osobnosti minulých storočí hľadali príčiny prejavu ľudského správania, ak sa snažili odkrývať tajomstvá ruskej duše, dnes hovoríme o kultúrnej rozmanitosti a s ňou spojených prejavov osobnosti v multikultúrnom priestore. Snažíme sa o "harmonickú spoluexistenciu a vzájomné vplývanie a ovplyvňovanie jednotlivých kultúr, kde kultúru treba chápať ako duchovné, materiálne, intelektuálne a emocionálne znaky, príznačné pre určitú spoločnosť a spoločenskú skupinu." (Pálková, 2009,s.101) 137

138 1. Kultúra a interkultúrna komunikácia Na túto neľahkú cestu za poznaním ruskej duše sa vydávame aj my na začiatku nového storočia, ba čo viac, tisícročia, nazdávajúc sa, že preniknutie do jej tajomných záhybov a zákutí nám pomôže pri komunikácii s nositeľmi tejto kultúry a jazyka. Tomuto rozhovoru sa prisúdil termín interkultúrna komunikácia, postavená na poznaní historicko-kultúrneho pozadia. Poznanie kultúrnych odlišností, ale aj prienikov, výrazne napomáha verbálnej, ale aj neverbálnej stránke komunikácie. Je evidentné, že bez znalosti cudzej reči a kultúry s ňou spojenej nemôžeme porozumieť mlčaniu cudzinca. Každý národ - blízky i vzdialený, má svoje špecifiká, svoje historicky (nábožensky, etnicky atď.) podmienené správanie, ktorých nepoznanie a nerešpektovanie môže nasmerovať rozhovor do slepých uličiek. Ak sa jedná o rozhovor vo sfére diplomacie, politiky, ekonomiky, môže mať absencia kultúrnych poznatkov o krajine, kultúre, histórii svojho partnera pri rokovaní ďalekosiahlejšie následky. Do úvahy musíme vziať aj fakt, že môže byť zásadný rozdiel v tom, ako sa vidia Rusi sami, ako sami seba hodnotia, ale aj to, ako ich správanie a konanie hodnotí cudzinec. 2. Prieniky a odlišnosti charakterov Hlavy dvojhlavého orla na štátnom znaku symbolizujú ochotu spolupracovať tak s Východom, ako so Západom, aj keď iné (staršie ) vysvetlenie odráža fakt, že Rusko je krajina, rozprestierajúca sa na dvoch svetadieloch, ktoré sú predelené od čias Petra Veľkého Uralom. V každom prípade ochota kooperovať, byť otvorený pre spoluprácu s kýmkoľvek, patrí do arzenálu vlastností Rusov. Po 70-ročnej izolácií s ostatným zvyškom sveta je tu však obava, že ich Západ vidí ako chudobných mužíkov s dlhými bradami, s fľašou vodky v rukách. Už pomenovanie národnosti spôsobuje pochybnosti a vyvoláva nevôľu. Ani na Slovensku sa nám nepáči, keď si nás mýlia so Slovinskom. Slovom russkij sa pomenúva v ruštine len časť obyvateľstva, žijúceho v Ruskej federácii. Okrem nich tam žijú mnohé neruské národnosti (Tatári, Baškirci, Kalmyci, atď.) Pre pomenovanie obyvateľa Ruskej federácie bez konkrétneho označenia národnosti majú Rusi označenie rossijanin. Pomenovanie národností sa píše v ruskom jazyku s malým začiatočným písmenom, pomenovanie krajiny zas so všetkými veľkými písmenami, čo býva pre užívateľa ruského jazyka ako cudzieho aspoň v začiatkoch príčinou častého chybného používania. 3. Charakter a ruská duša Rusi sú odjakživa romantici. Možno dospeli k tejto vlastnosti svojím ťažkým životom, osudom, tvrdými podmienkami, ktorým museli čeliť. Bola a ostala v nich ohromná vôľa 138

139 a viera. To im pomáhalo prežiť vojny, zimu, stalinizmus, komunizmus. Vždy tu bola viera, že zajtra, o mesiac, o rok, po vojne, bude lepšie. S touto vlastnosťou je veľmi úzko spätá ich trpezlivosť, ktorá často hraničí s pasivitou vyčkávania na zmenu. Táto ich vlastnosť sa veľmi často vyskytuje v prísloviach, porekadlách, frazeologizmoch, ako odraz stáročiami a skúsenosťou potvrdenej pravdy o žití. Rusi sú národ kolektívny, nemajú radi individualizmus, samotu. Obdobie komunizmu slovami Makarenka kolektívom v kolektíve pre kolektív si túto vlastnosť fixoval v učebniciach všetkých typov škôl a neskôr aj na pracoviskách, kolchozoch, prostredníctvom brigád socialistickej práce. Charakterizovať ruský charakter, teda ruskú dušu, je veľmi náročné, ak nie nemožné. Môžeme si vypožičať definície ako nemateriálna substancia, alebo duchovná sila každého živého tvora, budú to len pokusy poskladať puzzle z častí, ktoré nie sú súčasťou súboru, ale ktoré si musíme sami hľadať a nájsť. Ruská duša veľmi rada sníva. Sníva potichu, pri okne, ako Puškinova Tatiana, alebo nahlas, ako rozprávkoví (aj reálni, súčasní) hrdinovia snívajú o bohatstve, ktoré im celkom zmení život k lepšiemu. 4. Hodnoty Kultúrne odlišnosti Rusov a Slovákov sú podmienené aj geografickými faktormi. Rusko bolo vždy obrovská krajina, 70 rokov tvorilo jednu šestinu sveta. Túto informáciu dostávali ako základnú poučku žiaci všetkých stupňov škôl. Rusi majú radi všetko veľké veci aj myšlienky. Stavali ozrutné hydroelektrárne, pokúšali sa zmeniť tok rieky, premiestňovali chrámy, postavili metro ako národnú kultúrnu pamiatku, krajinu zdobili tisícky sôch nadrozmerných veľkosti. Na prvom mieste bola veľkosť, kvantita, až potom kvalita. Na tomto mieste však treba povedať, že mnohí konštruktéri, vedci, stavitelia, sochári majstrovsky ovládali svoju profesiu a preslávili sa v celom svete. Napriek tomu neboli finančne ocenení. Doteraz si ruská inteligencia nijako zvlášť necení peniaze a materiálne hodnoty. Tvrdia, že s peniazmi sa človeku žije lepšie, ale netreba ich mať príliš veľa. Samozrejme, nemáme na mysli novoutvorivšiu sa skupinu obyvateľov, ktorá v ostatných rokoch rozprávkovo a rýchlo zbohatla a ktorá býva označená ako noví Rusi. O výške platu sa Rusi nerozprávajú., ak sa aj naň niekto posťažuje, nie je to jeho chyba, ale chyba zamestnávateľa, že si necení taký potenciál, aký v nedocenenom pracovníkovi má. Ak aj Rusi nemajú dostatok finančných zdrojov, vedia byť útretoví k tomu, kto ich má ešte menej. Radi 139

140 obdarúvajú menším obnosom toho, kto oň požiada. Takých je na uliciach veľkomiest dosť, smutný je pohľad na deti a starých ľudí, ktorí však často fingujú zranenie, či chýbajúcu končatinu, aby boli úspešnejší v získavaní milodarov. S vyššie spomenutým kolektivizmom súvisí aj vzťah Rusov k súkromnému majetku. Zmena plánovaného hospodárstva na trhové priniesla zásadný zvrat aj v tejto oblasti. Veľmi radi sa však podelia. Táto ich vlastnosť sa výrazne prejaví, ak vás pozvú na návštevu. Prejavy k hosťom, pohostenie a prípitky si zaslúžia samostatnú kapitolu. 5. Etiketa Vladimír Žeľvis (2001) ako príklad ruskej etikety (zdvorilosti) uvádza takého želanie hosťa: Japonec poprosí otvoriť okno zdvorilostnou formulkou: Nemohli by ste, prosím, urobiť niečo pre to, aby bolo okno otvorené? Angličan poprosí: Nemohli by ste otvoriť okno? Rus požiada o túto láskavosť imperatívne: Otvorte okno, prosim! Aký je v tom rozdiel? Všetky tri sú zdvorilostné prosby. Prvé dve majú formy otázky, sloveso je v zápore, ponechávajúc tak možnosť negatívnej odpovede. Tretia forma je tiež zdvorilostná, ale šetrí čas a energiu, ako to zdôvodňujú Rusi. Iná možnosť ako splnenie tohoto prosbo-príkazu sa neočakáva. Pri stretnutiach blízkych priateľov sa v Rusku pobozkajú letmým bozkom na obidve líca. To je tolerované aj u mužov, ktorí sú blízkymi priateľmi. Trojbozk medzi mužmi, preslávený z brežnevovskej éry, sa vylučuje. Na zdvorilostnú otázku ako sa máte/máš?- nečakajte jednoslovnú, rovnako zdvorilostnú odpoveď ďakujem, dobre. Dostanete detailný scenár činnosti posledných dní, informáciu o zdravotnom stave, o úspechoch členov rodiny atď. Tykanie a vykanie je podobné, ako na Slovensku. Rusi tykajú blízkym osobám, nepriateľom a Bohu, ako nezabudnú pripomenúť. Oslovujú menom a oficiálne aj menom po otcovi. Dnes je častou formou oslovenia pán/pani XY /gospodin, gospoža/. Úsmev, ktorý je u iných kultúr súčasťou komunikácie, u Rusov veľmi často chýba, dokumentujú to aj frazeologizmy smech bez pričiny, priznak duračiny /hlúposti/, smech byvajet ne k dobru, smech do dobra ne dovedjot. (Keď je niečo nemožné dosiahnuť, alebo je to veľmi neisté, Angličania zvyknú hovoriť Keď sa niektorý Rus v trolejbuse usmeje.) Na ich obranu však treba objektívne uviesť, že v trolejbusoch aj ostatných dopravných prostriedkoch takmer všetci čítajú. Na rozdiel od Slovákov, ktorí sa cestou zahĺbia do novín, resp. časopisov, Rusi zväčša čítajú knihy. Tejto činnosti sa venujú aj v čakárňach, na 140

141 zástavkach, v parkoch, na lavičkách na ulici. Nie nadarmo dostali prívlastok ako najčítajúcejší národ na svete. 6. Prijatie hostí Pozvanie na návštevu sa nepatrí odmietnuť. Ak sa rozhodnete navštíviť ruskú domácnosť, odporúča sa nič pred ňou nejesť, hoci ste pozvaní len na čašku čaja. Rusi si veľmi považujú svojho hosťa a na stôl dajú veľké množstvo potravín a nápojov, ktoré pozvaní hostia nedokážu skonzumovať. To je zároveň znakom, že hosťom chutilo, že sú sýti a viac už nevládzu. Celkom iste budú na stole solené ryby, vysušené na slanom morskom vzduchu, ktoré pred servírovaním chytí domáci za chvost a silno udrie na hranu stola, aby ich týmto spôsobom rozporcioval. Chutia výborne, sú neodmysliteľnou súčasťou podávaných liehových nápojov, ktoré sa skrývajú pod označením vodka, ktorú merajú nie na centilitre, ale na gramy. Súčasťou hodovania býva takmer ku každému jedlu chlieb a smotana. Oveľa častejšie sa stretnete s ponúkanými hríbami, ako v slovenskej kuchyni. Konzumujú ich najradšej v slanom náleve ako prílohu k inému jedlu. Treba počítať aj s tým, že k hlavnému jedlu dostanete len vidličku a pri čaji bude chýbať lyžička. Ak pri šálke je, neprotirečí to etikete stolovania, ak čaj sŕkajú hostia s lyžičkou v šálke. Povestné sú ruské prípitky. Bývajú dlhé, rečnícky prednášané a pri ich prednesení sa vystriedajú všetci stolujúci, volajú sa tosty. Rusi takmer nikdy nepijú alkohol bez jedla. Známa je epizóda z oscarového filmu Nikity Michalkovova Slnkom unavení, keď sa malá Naďa spytuje svojho otca, vidiac ho vypiť pohár vodky "a zahryzol si si niečo?" Tento zvyk má aj praktický význam, preto Rusi musia mať vždy "zakusku". Záver Práca a komunikácia v multikultúrnom prostredí znamená "primerane integrovať prvky cudzej kultúry do vlastnej kultúry. To však nemožno chápať ako prispôsobenie sa za každú cenu všetkým požiadavkám inej kultúry na úkor straty osobnej identity a spontánnosti v správaní. Komunikácii s predstaviteľmi iných kultúr predchádza náležitá príprava, ktorá spočíva v záujme o významné udalosti týkajúce sa kultúry, histórie, ekonomiky, politiky". (Mešková, 2008.s. 156). Celý proces prípravy na komunikáciu predpokladá osvojenie si precedentných kultúrnych faktov, javov, udalostí. Súhlasíme s O.S. Gasmanom, ktorý hovorí o bázovej kultúre osobnosti. Jej súčasťou v tvorivom funkčnom dialógu musí byť zakomponovaná: duchovná kultúra (umelecká, estetická, svetonázorová) 141

142 sociálna kultúra (právna, ekonomická, politická) ekologická kultúra (človek v prírode, príroda v človeku, kultúra vzťahov človeka a prírody). Bázová kultúra osobnosti vygenerovala tzv. tretiu kultúru osobnosti, pomocou ktorej sa podľa H. Hunfelda možno zbaviť pretrvávajúcich predsudkov a stereotypov. Súhlasíme s tvrdením, (Kollárová, 2008, s.5) že "komunikatívno - kulturologická orientácia, toto otváranie okien do sveta druhej kultúry, musí viesť k prehlbovaniu nielen jazykovej, ale i ľudskej kompetencie..." Résumé L auteur de la contribution présente les expressions de la diversité culturelle sur l exemple de la culture russe. Elle accentue notamment l importance de la connaissance des causes du comportement des interlocuteurs russes dans la communication interculturelle. L auteur illustre, sur un bon nombre d exemples, les points communs et différents des expressions culturelles russes et slovaques. Zoznam bibliografických odkazov 1. FIGES, Orlando Natašin tanec. Kulturní historie Ruska. Praha - Plzeň: BETA - DOBROVSKÝ, ŠEVČÍK, 571s. ISBN , ISBN FOZIKOŠ,Andrej - REITEROVÁ, Taťjana Reálie rusky mluvících zemí. Plzeň: FRAUS, 75s. ISBN GASMAN, O.S Bazovaja kultura ličnosti. Moskva 4. HOEHN, E: Bachmann lesen. Ja oder nein? Geschichte einer literarischen Rezeption. In: Österreichische Literatur ohne Grenzen. Gedenkschrift für Wendelin Schmidt-Dengler. Hrsg. Bombitz,A.u.Kol.. Praesens Verlag Wien, S ISBN KOLLÁROVÁ, Eva Kulturologické smerovanie cudzojazyčnej edukácie. Banská Bystrica: FHV UMB, 62s. ISBN KOLLÁROVÁ, Eva Hovory so sebou a s vami o "Vstrečach s Rossijej." Bratislava: METODICKO - PEDAGOGICKÉ CENTRUM, 159s. ISBN KRET, Anton Ruské G. Bratislava: PPA, 191s. ISBN MEŠKOVÁ, Ľudmila Interkultúrna komunikácia Francúzov a Slovákov. In: Gilles Rouet, Katarína Chovancová: Európa v škole, Nitra: ENIGMA, 204s. ISBN

143 9. PÁLKOVÁ, J Medzikultúrny dialóg v európskom vysokoškolskom priestore. In: Medzikultúrny dialóg nástroj stability a rozvoja Európskeho priestoru. Bratislava: Ekonóm, 2009, s , ISBN ŽEĽVIS,Vladimír Eti strannyje russkije. Moskva: KRASNAJA ZVEZDA, 95s. ISBN

144 Kľúčové slová: Alexander Charitonov, ikona, Pavel Florenský, ruský symbolizmus, mysticizmus, neoficiálne umenie Hrad Kitež Alexandra Charitonova Mgr. Martin Lizoň, PhD. Katedra slovanských jazykov Тишина земная как бы сливалась с небесною, тайна земная соприкасалась со звездною... (2) (F. M. Dostojevskij, Bratia Karamazovy) A. Charitonov Detstvo Varfolomeja (Sergij Radonežskij) 1976 Pokoj, ticho, rozjímanie to sú asi najtypickejšie znaky tvorby Alexandra Charitonova, autora, ktorý patrí nepochybne medzi najzaujímavejšie postavy ruského neoficiálneho umenia. Napriek tomu, jeho práce nikdy nevzbudzovali tak veľkú pozornosť ako diela mnohých jeho kolegov, pred vchodom na výstavy jeho obrazov sa nikdy netlačili zástupy zvedavcov. Príčinu prehliadania Charitonova možno hľadať v samotnom charaktere jeho tvorby, ktorá bola vzdialená experimentom jeho rovesníkov. Neoficiálne ruské výtvarné umenie prešlo od konca 50. rokov pomerne výraznou metamorfózou. Od výtvarných postupov, ktoré sa viazali na tradičnú obrazovú plochu, alebo sochu, po stieranie hraníc nielen v rámci výtvarného umenia, ale k stieraniu rozdielov medzi jednotlivými druhmi umenia, až k prekročeniu bariéry umeleckého a bežného sveta. 144